Je zvykom, že absolventská inscenácia je práve tou, v ktorej sa majú budúci profesionáli ukázať v tom najlepšom svetle. A o to viac ak inscenáciu režijne vedie skúsený pedagóg. Študenti herectva sa teda nemusia obávať prípadnej improvizácie a otáznikov počas skúšobného procesu, vedie ich pevná a osvedčená ruka. Posledná premiéra v Lab-e však vo mne vyvolala hneď niekoľko protikladných otázok. Prečo si herec a režisér Emil Horváth vybral práve drámu Tennesseeho Williamsa Električka zvaná Túžba? Hru, ktorá má „všehovšudy“ štyri veľké postavy a ostatní tvoria len komparz „do počtu“,  hodiaci sa na vykrytie dialógov. Keby si titul vybral študent so zámerom vypovedať o aktuálnosti Williamsovho skvostného textu, nič nepoviem. Ale prečo si práve pedagóg, ktorý by v tomto prípade nemal mať na zreteli svoje umelecké ambície, ale dôraz na dôkladné vedenie študentov herectva, vyberie takúto hru? Nehovoriac o tom, že pri sledovaní inscenácie vidíme statické mizanscény a počujeme len krik a afekt. A to bez výraznejšieho režijného a interpretačného kľúča. Okrem pár hercov (z toho len dve postavy sú alternované) majú zvyšní spolužiaci dve – štyri repliky, čo je pekelne málo na to, aby na javisku dokázali zaujať. A práve herci, ktorí stvárnili titulné postavy sú protagonistami ročníka, ktorí hlavné úlohy v školských inscenáciách stvárňujú permanentne. Prečo? To je skutočne otázka, ktorú si mali kompetentní položiť pri schvaľovaní dramaturgického plánu. Nemala by byť  predsa škola o študentoch? Nech sú ich doterajšie výsledky akékoľvek. Šancu by mal dostať každý a hlavne, ak sa ich poslednej inscenácie ujme práve pedagóg. Ako inak potom môžu budúci absolventi zaujať svojich potenciálnych zamestnávateľov?

Karol Mišovic, doktorand na Katedre divadelných štúdií