Prečo sa učiť na skúšky, keď môžeme ísť na festival!

riportDivadelní FloraOlomoucfestivalTamara Vajdíková

„Odešel na chodbu, já šla za ním a vrazila jsem mu tužku do břicha. A otáčela s ní. Pak jsem šla zpátky do ložnice, on přišel za mnou a beze slova mi ukazoval tu díru v břiše...“ Každý, kto bol aspoň na jeden deň účastníkom 23. Divadelnej Flory v Olomouci, si tieto vety v podaní herečky Lucie Trmíkovej, spolu s tajomným a temným spotom, určite dobre pamätá. A ten, kto nebol, si ho ľahko môže na internete vyhľadať. Iste veľmi rýchlo pochopí, o čom hovorím, keď poviem, že viacerí z nás z neho mali nočné mory počas celého festivalu. A desivé nebolo iba to, že sa festival konal tesne pred skúškovým obdobím.

    Program Divadelnej Flory 2019 bol dramaturgicky rozdelený na tri časti. A to: Schreie und Flüstern (Šepoty a výkriky), ktorá sa orientovala na nemecké a divadlo nemecky hovoriacich krajín. Fokus: Korea priniesla ukážku kórejského súčasného tanca a treťou bola línia českého divadla, ktorá tiež spadala pod tematiku Šepotov a výkrikov. Ako už samotná téma festivalu napovedá, leitmotívom Divadelní Flory bol Ingmar Bergman, švédsky scenárista a filmový režisér. Festival trval dvanásť dní a okrem divadla priniesol aj rôzne premietania filmov, z ktorých veľká väčšina boli práve Bergmanove snímky. O filmovej tvorbe tohto umelca sa konala aj prednáška s významnou filmovou teoretičkou Stanislavou Přádnou. 

    Festival otvárala inscenácia drážďanského štátneho divadla 9 Tage wach. Nemecký mrazivý chlad, ale aj  práca s novými technológiami (live cinema), ktorá je pre Nemcov už viac-menej typická, spôsobili, že toto predstavenie nebolo pre účastníkov festivalu žiadnou pomalou rozcvičkou, pretože prinieslo množstvo silných tém a myšlienok. Tvorcovia inscenácie sa venovali téme vplyvu drog (najmä metamfetamínu) na ľudský organizmus a zobrazovali rozpad osobnosti, ktorý drogy spôsobujú. Pre mňa ako Slovenku bolo fascinujúce najmä to, keď som sa neskôr na rannej diskusii dozvedela, že práve Česko je jedným z najväčších vývozcov tejto látky do Nemecka. Fakt, že ju odohrali v Olomouci, kde sa vraj vo veľkom vyrába, tak dodal inscenácii úplne iný rozmer. A tak mi ani nevadilo, že som trištvrte predstavenia nevidela na titulky a musela sa spoliehať na svoju chabú stredoškolskú nemčinu.

    O niečo neskôr, na tej istej rannej diskusii hovorila dramaturgička festivalu Dominika Široká viac o tom, prečo si festival zámerne vyberá nemecké divadlo. Priznala, že toto je oblasť ich záujmu. Výstižne vysvetlila, že ak sa v dnešnej dobe niečo už raz dostane na jeden z festivalov európskeho významu, koluje to už aj po všetkých ostatných a často to iné festivaly označujú ako „to najlepšie z najlepšieho“. Pripomenula, že na obsiahnutie všetkého, čo sa za ten rok vytvorilo čo i len v jednom meste, kraji, či krajine, by bolo treba priveľa festivalových dramaturgov. Preto je označenie „to najlepšie“ v istom zmysle zavádzajúce. A možno práve táto úprimnosť organizátorov festivalu spôsobila, že mal takmer rodinnú atmosféru plnú diskusií, debát, výmien názorov a iných inšpiratívnych konverzácií, ktoré sa programom tiahli po celú dobu jeho trvania.

    Pre mňa bol najzaujímavejším dňom festivalu rozhodne pondelok, ktorý sme začali doobeda predstavením inscenácie Press Paradox. Inscenácia študentov pražskej KALD DAMU dokumentárnym spôsobom spracovala fingovanie vraždy ruského novinára Babčenka. Otvorila tému fakenews, zavádzania médiami a nedôveryhodnosti informácií, s ktorými sa v súčasnosti stretávame každý deň. A tak, ako tento deň začal, tak pokračoval inscenáciou Vražda krále Gonzaga, ktorú na festival priviezlo pražské Dejvické divadlo. Tá zasa spracovávala komplikovanú vraždu ruského tajného agenta Litvinenka. Ten sa počas svojho života stal britským občanom a tak celú situáciu vyšetrovala britská polícia, čo sa považuje za dôvod toho, prečo bola vražda vyšetrená. Pondelok na Flore sa teda niesol v duchu aktuálnosti, novinárov, politiky, ale aj našej každodennosti. „Jak si teď Slováci můžou být jisti vraždou Jána Kuciaka?“

    Línia kórejského tanca rovnako priniesla zaujímavé témy, tie však, aspoň v kontexte našej, českej a slovenskej, reality zostali iba v rovine subjektívnych pocitov. Väčšina z nás totiž nepozná politický kontext Južnej Kórey natoľko, aby sme ho dokázali hľadať v inscenáciách – hoci sa nám ho na diskusiách tvorcovia snažili priblížiť. Inscenácie sa zaoberali témou ženskosti a ženskej sily – inscenácia A Silver Knife od zoskupenia Goblin party, istým zmechanizovaním človeka v inscenácii Complement (ktorá zaujímavým spôsobom využívala modernú techniku), či rôznymi inými. Na týchto predstaveniach ma však vždy najviac upútal svetelný dizajn, ktorý dotváral atmosféru jednotlivých tanečných diel a tak posilňoval zážitok, ktorý vo mne zanechávali.

    Filmy, ktoré sa premietali v priestoroch Univerzity Palackého, boli zamerané predovšetkým na tvorbu Ingmara Bergmana a do programu organizátori festivalu zaradili takmer všetky známe tituly. Nechýbali Persona, Jesenná sonáta, Mlčanie a iné. Okrem toho sa však premietal napríklad aj film  Gorana Paskaljevića Sud prachu, ktorý zobrazoval život na Balkáne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

    My, študenti vysokých umeleckých škôl, sme sa festivalu zúčastnili ako členovia workshopu s názvom FloraLab, kde pre nás boli nachystané rôzne diskusie a semináre, počas ktorých sme spoločne prebrali všetky dramaturgické línie festivalu. Rozprávali sme sa s tvorcami jednotlivých inscenácií a uvažovali nad myšlienkami, ktoré odzneli ako v divadle, tak vo filmoch.

    Celý festival sprevádzala aj hudba najrôznejších žánrov, ktorá každý večer znela vo festivalovom stane v priestoroch bývalého jezuitského konviktu. Práve toto miesto a celý historický nádych mesta Olomouc dodával festivalu akúsi zvláštnu atmosféru – napríklad aj v kontraste medzi historickou budovou Moravského divadla, v ktorej by sme predsa čakali nejakú klasickú operu, a progresívnym moderným divadlom v nej.

Divadelní Flora vytvorila neuveriteľne hlboký zážitok a snažila sa dotknúť návštevníkov snáď po všetkých stránkach, akých len mohla. Jej premyslená dramaturgia hlavného programu, zaujímavo zvolená téma či rôzne sprievodné aktivity z nej urobili podnetný a inšpiratívny čas pre kohokoľvek, kto o to stál. Rovnako  myšlienky, ktoré prinášala a otázky, ktoré otvárala, nastavovali zrkadlo nám všetkým presne tak, ako by to divadlo robiť malo. Bola síce drsná, miestami až desivá (rovnako ako už spomínaný reklamný spot), no presne ukázala prstom na nejednu z vecí, ktorými žijeme a ktorým sa nemôžeme vyhnúť. Na záver mi teda ostáva dodať už len toľko, že si ma Flora chytila za srdce a už teraz sa nemôžem dočkať ďalšieho ročníka. A myslím, že to platí pre mnohých účastníkov (nie len) FloraLabu.

Tamara Vajdíková, 2. bc KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com