Revolucionár Bednárik alebo 30. výročie (česko)slovenského operného prevratu

operátoroperaFaustvýročieJozef BednárikKlára Madunická

Pre slovenskú operu bol 28. jún 2019 významný dátum. Pred tridsiatimi rokmi v tento deň totiž uzrela svetlo sveta inscenácia, ktorá bola míľnikom v našej opernej tradícii - Faust aPre slovenskú operu bol 28. jún 2019 významný dátum. Pred tridsiatimi rokmi v tento deň totiž uzrela svetlo sveta inscenácia, ktorá bola míľnikom v našej opernej tradícii – Faust a Margaréta v réžii Jozefa Bednárika.

 

Prvé tvorivé stretnutie s hudobným divadlom režisér absolvoval v roku 1987 v bratislavskej Komornej opere Slovenskej filharmónie. Tu pod názvom Maniere teatrali zinscenoval Donizettiho buffu Viva la mamma a následne pripravil dvojvečer zložený z komickej opery Christopha Willibalda Glucka Číňanky a jednoaktovky Bábky majstra Pedra od Manuela de Fallu. Tento jeho počin vzbudil veľký ohlas divadelnej kritiky. Začalo sa hovoriť o operných experimentoch a extravaganciách, aké boli na československé pomery nevídané.

V roku 1989 opera SND oslovila Jozefa Bednárika po štvrtý – a tentokrát úspešný – raz s ponukou na spoluprácu. Režisér si vybral lyrickú operu francúzskeho velikána. V liste pre hudobnú kritičku Agnešu Truhlářovú svoj výber odvodnil jednoznačne:„Charles Gounod ponúka vo svojom ,Faustovi a Margaréte´ veľkú dramatickú tému, ale jeho adaptácia nie je filozofickým balvanom typu Goetheho dvojdielneho superhitu, alebo hĺbavou konverzačkou ako Valéryho ponáška na Fausta. Faustovská téma má u Gounoda podobu evokujúcu skôr jarmočné príbehy, ľudové rozprávky, je plná dobrej melodickej muziky, krásneho snívania i spievania, vyžaduje veľký zbor i balet – povedzte ako môže nezahorieť pre „Fausta a Margarétu“ režisér, ktorý toto všetko už desať rokov pašuje dokonca i do slovenskej súčasnej drámy?!“1

Premiéru, ktorá mala byť vrcholom sezóny, sprevádzali mnohé obavy a protesty. Súbor bol rozhodnutý odmietnuť spoluprácu po zistení, že na scéne bude pojazdný biely kabriolet, že tanečnice sa budú v hľadisku prechádzať v spodnej bielizni a Eva Jenisová (predstaviteľka Margaréty) bude v uvádzačskom mundúre usádzať divákov. Sólisti chceli buď „klasickú“ operu alebo nič! Avšak po prvej skúške sa všetko obrátilo. Bednárik nie len, že presvedčil súbor, aby spolupracoval, ale natoľko účinkujúcich motivoval, že každý si do nasledujúcej skúšky pripravil hneď niekoľko variácií pre svoju javiskovú postavu. Po troch mesiacoch intenzívneho skúšania sa historická budova otriasala v základoch od náruživého potlesku. Inscenácia bola politickým protestom, burcujúcim, provokujúcim, inšpirujúcim (necelých 5 mesiacov pred Nežnou revolúciou!). A to všetko podľa moderného európskeho estetického meradla! 

Fenomenálny úspech korunovalo víťazstvo na Medzinárodnom opernom festivale v Edinburgu (1990), kde sa Faust a Margaréta stala najlepšou inscenáciou sezóny v Európe. Na adresu opery SND sa nešetrilo superlatívmi a súbor bol označovaný za jeden z najlepších vo vtedajšom svete. Tento úspech sa dodnes nepodarilo prekonať. 

A čo také významné vlastne Jozef Bednárik  urobil?

V prvom rade individualizoval a aktivizoval zbor. Ten už viac nebol akousi šedou, neidentifikovateľnou masou. Odrazu stál na javisku zhluk konkrétnych typov postáv, ktorý pôsobil uveriteľne, významotvorne, konzistentne voči zvyšku inscenácie. 

Rovnako tak rozhýbal sólistov. Predstavenie už viac nevyzeralo ako koncert v kostýmoch, ale stalo sa plnokrvným divadlom. Operné herectvo má oproti činohernému jeden veľký háčik –  spevák nie je taký flexibilný, čo sa týka javiskového pohybu. V opere vo všeobecnosti platí, že je dôležitejšie dobre zaspievať ako dobre zahrať. Ak dôjde k symbióze, môžeme hovoriť o úspechu a zručnosti režiséra. Bednárik veľmi dobre vedel, že pri náročných partoch nebude môcť očakávať zvláštnu fyzickú aktivitu sólistov. Preto si šalamúnsky prizval na spoluprácu choreografa Libora Vaculíka a baletný súbor SND. Každej postave tak vytvoril tanečné alter-ego, čím priniesol na javisko pohyb a akciu. Tento prvok sa stal neskôr pre Bednárika (i pre všetkých jeho operných a muzikálových nasledovníkov) typický, avšak vo Faustovi a Margaréte možno hovoriť o novátorskom prístupe.

Ladislav Vychodil vytvoril unikátnu scénografiu. Na javisku stála kópia hľadiska historickej budovy SND. Vďaka tomu vznikla ilúzia arény Cirkusu Mephisto, kde si diabolský impresário kráti čas krutou zábavkou – trápením zúboženého starého klauna Fausta. Ponúka mu mladosť, krásu a lásku Margaréty výmenou za dušu. Faust privolí a začína sa trojhodinová demonštrácia sily a nadvlády diabla nad človekom. Pre Bednárika však Mefisto nebol pekelníkom s chvostom a kopytom (ako sa u nás dovtedy interpretoval). Išlo o princíp zla vo svete, v človeku, v politike, v náboženstve... Mefistom bol pre neho každý, kto si uzurpoval svoje právo bez ohľadu na práva ostatných. Faustovsko-mefistovský vzťah teda povýšil do všeobecnejšej, metaforickejšej roviny. Výrazne dotvoril situácie a charaktery postáv, pričom pôvodné libreto prispôsobil vlastnej režijnej predstave.  Možno tak hovoriť o vôbec prvom výrazne reinterpretačnom počine v slovenskej opere, ktorý sa do dejín zapísal zlatými písmenami. 

Klára Madunická, 1. mgr KDŠ


1Z listu pre pani A. Truhlářovú


iniciátor
August - 2020
  01 02
04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com