Salón angažovaný i poetický

#NiejenamtojednoreportBrnoSalon JamuDiana Pavlačková
Salón (foto P. Taubingerová)

Salón pôvodnej tvorby vznikol na JAMU v Brne zo študentskej iniciatívy ako platforma pre prezentáciu autorských textov. Dvojdňový festival sa preto nesie vo veľmi neformálnej atmosfére a celá divadelná fakulta dva dni dýcha nenúteným entuziazmom tvoriť.

Tohtoročná téma bola zameraná na prezentáciu divadla ako konzumného produktu, no zároveň organizátori načrtli problematiku vnímania divadla ako elitárskej záležitosti, kedy umelci tvoria iba pre seba samých a zabúdajú na „bežného“ diváka. Otvárací ceremoniál bol preto vystavaný ako akési stretnutie v kultúrnom dome, kde pozvaní hostia boli práve ľudia z bežných profesií, ako napr. chovateľka králikov či vodič autobusu. Humorná skeč show však paradoxne pôsobila opačným dojmom, keď očakávania týchto divákov (pekné kostýmy a príťažlivé herečky) vyzneli ako výsmech.

Na festivale však dominovala iná téma. Mnohopočetná skupina slovenských študentov sa zapojila k iniciatíve #NieJeNmToJedno a na pôde JAMU tak vzniklo viacero angažovaných projektov. Nástenky, plagáty, ale i performancie reagovali na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a súčasnú spoločenskú a politickú krízu na Slovensku.

Alexandra Bolfová a Martin Hodoň vytvorili performance, kde do čierneho odeté „sprievodkyne“ s prelepenými ústami sprevádzali návštevníkov do rôznych miestností budovy akadémie. Vo veľkej aule prebiehalo čítanie slovenskej ústavy, v zatemnenej študovni púšťali videokoláž z tlačových konferencií, na chodbe skartovali dokumenty. Táto púť končila čítaním posledného, nedokončeného článku Jána Kuciaka takmer v úplnej tme, čím vyzneli nielen slová autora, ale i dusivá atmosféra. Na záver dav divákov zviazali policajnou páskou do stlačenej masy, ktorej oporou boli iba telá ich samých. Bolo teda na nás pásku strhnúť a vyjsť z tmy.

Na mňa ako Slovenku pôsobila táto polhodina veľmi emočne. Bola akýmsi vyvrcholením všetkých doterajších udalostí, ktoré sa zhmotnili v danej polotme. Autori sa nezamerali na vysvetlenie kontextu aktuálnej situácie na Slovensku ani nepriniesli nové témy v danej problematike. Zhmotnili emócie, ktoré momentálne panujú v našej spoločnosti, na základe najznámejších faktov. Českému obecenstvu tak chýbal ucelený kontext, nadväznosť na ich prostredie, čím sa limitoval aj emočný presah (to si dovoľujem tvrdiť aj na základe diskusií z nasledujúceho dňa).

Olívia Fantúrová a Roman Gombarček sa vo svojej performancii Sonáta príšer zamerali na tému arogancie moci, zneužívanie emócií a otázku národných hrdinov v kontexte aktuálnych udalostí. Poetický text Alexandry Bolfovej využili iba ako matériu slov, ktorú na princípe tlačovej konferencie performeri doslova i obrazne hádzali na ústrednú postavu s hranatou škatuľou na hlave. Ignorancia, arogancia a hyenizmus zo strany pýtajúcich sa i tých, ktorí by mali odpovedať, no mlčia. Tvorcovia sa snažili na malom priestore obsiahnuť veľké množstvo tém, ktoré však tým, že sa neopierali o text, mohli pôsobiť príliš chaoticky až nezrozumiteľne.

V kontexte viacerých inscenácií bolo zaujímavé badať určitý trend práce s básnickým textom. Práve poézia dominovala nad klasickými formami. Mladá generácia divadelných režisérov a režisérok vo väčšine prípadov siahla po texte bez lineárneho deja, konfliktu či určených charakterov. Pracovali skôr s javiskovou rečou a vizuálnym spracovaním lyrických textov. Pri takomto prístupe vyvstáva otázka, či práve na Salóne, ktorého cieľom je prezentovať autorov, je takáto forma ideálna, keďže dominuje skôr režijný rukopis ako text samotný. Najviac však chýbala čitateľnosť zámeru a názoru režijnej interpretácie daného textu. Iba minimum z videných inscenácií malo jasne profilovanú tému, ktorú chceli tvorcovia a tvorkyne komunikovať.

Keďže hlavným cieľom festivalu je prezentovať texty, na ich inscenovanie majú študenti veľmi obmedzené podmienky. Napriek tomu vznikli aj kvalitné inscenácie, ktoré fungujú ako takmer celistvé divadelné útvary. Najmä inscenácia Hoří vám v réžii Marka Davida v závere programu bola vrcholným zážitkom celého festivalu. Tento mladý režisér prejavil neobyčajnú schopnosť práce so svetlom, hudbou, priestorom a hereckým pohybom. Opäť básnický text Alexandry Bolfovej pretavil do metaforických obrazov života a smrti, ale i zodpovednosti moci, ľudských pádov a rozhodnutí, ktoré prepojil s historickými odkazmi na druhú svetovú vojnu. Priam cirkusové výstupy na trampolíne, akrobaciu na lane a pohybovú obratnosť hercov, ktorí skákali, liezli a šplhali sa po stenách majestátneho schodiska, dopĺňala atmosferická, až rituálna živá hudba. Režisérovi sa, na rozdiel od mnohých iných študentov,  podarilo vytvoriť nielen vizuálne zaujímavé scény, ale i sprostredkovať divákom výpoveď poetiky textu.

Salón pôvodnej tvorby je pre študentov a študentky jedinečná možnosť vyskúšať si, ako ich texty fungujú mimo papiera a rovnako dôležitá je možnosť sa konfrontovať s iným pohľadom na vlastné slová. Všade panuje atmosféra čistej motivácie zo strany študentov a tým pádom aj radosť a chuť písať a tvoriť. Cítiť, že ich aktívna participácia vychádza zo slobody a vlastnej iniciatívy, bez dozoru profesorov a tlaku „zhora“. Tak sa napríklad mohlo stať aj to, že v strede diskusie vstúpil do miestnosti nahý študent, ktorý si prirodzenie zakrýval iba pečeným kuraťom a na hlave mal papierovú tašku z McDonaldu. Stál tam a diskusia pokračovala vo svojej vážnej atmosfére. A ešte mu zo solidarity aj stoličku priniesli. Aby ho, chudáka, nohy neboleli...

Diana Pavlačková,

1. mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 17 18 19
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com