To, čo som videla, som ani vo sne nečakala!

operátorDon GiovanniKlára Madunická

Odkedy musím sedieť doma, každým dňom pociťujem stále väčší divadelný deficit. Prečítala som všetky hry, ktoré mám doma, znova si preštudovala celú svoju zbierku časopisov kød, Portál a Slovenské divadlo, no stále to nestačí. Keď je absťák už taký veľký, že mi je ťažko obsedieť na zadku, zvelebujem človeka, čo vymyslel internet a ďakujem Bohu za nápad mnohých divadiel zverejniť svoje inscenačné skvosty online.

Videla som toho už pomerne veľa. Operné festivaly sa každoročne len tak hemžia kvalitnými inscenáciami. A v tomto období je internet preplnený skvelými produkciami. No pred niekoľkými týždňami sa mi podarilo nájsť záznam, ktorý ma i po toľkých dňoch neprestáva fascinovať a iritovať. Náhodne som na YouTube zablúdila až ku kanálu Salzburského festivalu. Milujem Mozarta, a najviac zo všetkého operu Don Giovanni. Videla som už niekoľko desiatok spracovaní z viacerých svetových scén. To naše v SND som navštívila toľkokrát, koľko obsadení a kombinácií je naštudovaných (verte mi, už by som sa aj sama mohla postaviť na javisko, polovicu árií poznám naspamäť).

Preto, keď som uvidela na spomínanom YouTubovom kanáli tento titul, nezaváhala som ani sekundu. Ale to, čo som videla, to som veru ani vo sne nečakala. Inscenovať Mozarta je ako prvý raz sa zamilovať. Môžete na to ísť tradične, opatrne a galantne, alebo do toho skočiť rovnými nohami napred. A všetci sa vám budú snažiť do toho kafrať, lebo veď predsa každý vie ako na to, každý to aspoň raz zažil a každý má rečí ako koza bobkov. V konečnom dôsledku však ide o vás, vašu víziu a váš vzťah k danému človeku.

Podobné je to i s Mozartom. Keďže ide o obdobie klasicizmu, existuje množstvo pravidiel (písaných i nepísaných), ako opery z tohto obdobia inscenovať. Niektorí dokonca akýkoľvek pokus o aktualizáciu považujú za barbarstvo. Ja osobne mám rada odvážnych režisérov, ktorí si však dokážu ustrážiť správnu mieru. Nie som vyznávačom samovoľného, bezdôvodného aktualizovania a režisérskeho exhibicionizmu bez ohľadu na autora. No milujem psychologicky podložené koncepcie, ktoré dokážu konanie postáv postaviť do celkom nového, netradičného svetla. Spomínaná salzburská inscenácia bola dokonalým príkladom. Avšak nie len to.

Nikdy som nevidela inscenáciu, ktorá by oplývala takou atmosférou! Bolo to čosi úžasné. Celý dej sa odohráva v lese. (Áno – Don Giovanni v lese!!!) Hlavný hrdina nie je barón ani gróf, je to obyčajný bezdomovec a feťák. Avšak nemýľte sa, toto by bola príliš sploštená charakteristika. Don Giovanni je tu skutočným milovníkom. Je to muž, ktorý si rád užíva život. Nie je však povrchne sebestredný a necitlivý. Režisér (Claus Guth) vás núti obľúbiť si ho a súcitiť s ním. V súboji s komtúrom je totiž postrelený. Celú inscenáciu trpí veľkými bolesťami, od ktorých mu pomáha heroín. Ten však spôsobuje rôzne preludy a občas nezmyselné správanie. Rovnako i jeho pobočník a priateľ Leporello je zdrogovaný, takže občas stráca zdravý úsudok.

Ak na vás tento opis pôsobí depresívne, mýlite sa. Inscenácia je síce viac dramma ako giocoso, no rozhodne nie je pesimistická. Skôr naopak. Nemoralizuje sa tu, ani nepatetizuje, ľudské charaktery sú veľmi realistické. Nikdy som nevidela také geniálne herecké výkony. Ak vám niekedy na opere vadilo, že v nej spev nahrádza hovorené slovo, garantujem vám, že tu si to ani nevšimnete. Všetko pôsobí tak prirodzene a ľahko. Interpretácia jednotlivých árií a recitatívov je priam fascinujúca. Ostala som uchvátená a pobúrená zároveň. Uchvátená, pretože režisér postavil mnohé okolnosti a situácie do celkom nového svetla, čím zbavil toto dielo zaužívaných výkladov, a pobúrená, pretože sa vytratila všetka štýlová čistota. Dalo by sa hovoriť o hudobnej vražde Mozarta. Dirigent (Bertrand de Billy) hudobné naštudovanie úplne podriadil režisérovi a jeho koncepcii. Zmizlo tak všetko, čo je príznačné pre tvorbu rakúskeho velikána. Sólisti boli viac hercami než spevákmi. To bol pre mňa objav storočia! Aby sa interpret v záujme herectva a celkového vyznenia vzdal svojho primadonstva a aplauzu na otvorenej scéne, to je čosi nevídané! Počas trojhodinového predstavenia som nenašla jediný moment, kedy by ktorýkoľvek sólista skĺzol k pátosu, zaužívaným speváckym klišé alebo kedy by vystúpil zo svojej role.

Cítim skutočné rozorvanie. Neviem, či byť nahnevaná za hudobné naštudovanie, ktoré bolo na hony vzdialené od Mozarta, alebo byť ohúrená vynikajúcimi (hoci mozartovsky nečistými) speváckymi výkonmi, úchvatným herectvom, odvážnou, invenčnou réžiou a priam neuveriteľnou scénografiou.

Jedno ale viem naisto – je to inscenácia, vďaka ktorej sa ešte aj po niekoľkých týždňoch budím so „šperkovou áriou” La ci darem la mano cez deň sa prichytím, ako sa v mysli hádam s Clausom Guthom o interpretácii hlavnej postavy a zaspávam s úvahou, že hoci je dobré niekedy spochybniť petrifikovaný operný kánon (aj keď ide o veľkého Mozarta), sú hranice, ktoré by tvorca nikdy nemal prekročiť.

Klára Madunická,1.mgr. KDŠ

 

iniciátor
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com