Útržky novej drámy na Novej dráme

riportfestivalNová dráma/New Drama 2018Bohunka Vaňková
Roland Schimmelpfennig
Odovzdávanie Grang Prix Novej drámy 2018 (J. Vlk za inscenáciu WOW)

Tento rok už 14. ročník festivalu Nová dráma priniesol nie len diskutabilné inscenácie (v tom najlepšom slova zmysle), ale ponúkol možnosť stretnúť významného nemeckého dramatika – patróna festivalu. To, že má festival svojho patróna, je už každoročnou tradíciou. Tento rok do Bratislavy prišiel Roland Schimmelpfennig, ktorý hneď v druhý festivalový deň ponúkol návštevníkom master class spojený s plánovanou prezentáciou knihy na Slovensku doteraz neinscenovaných hier, ktoré vyšli vďaka Divadelnému ústavu v slovenskom preklade.

No po poriadku – otváracou inscenáciou bola WOW! od Debris Company v réžii Jozefa Vlka. Pred predstavením otvorila festival už tradične riaditeľka festivalu a Divadelného ústavu Vladislava Fekete a Zuzana Kronerová ako čestná riaditeľka Novej drámy. Na záver ich doplnil patrón festivalu Roland Schimmelpfennig, ktorý svojimi slovami aj vystupovaním nenápadne a necielene vlastne pozýval na utorkový master class. Jeho vystupovanie bolo ľudské, príjemné, skromné a slová, ktorými festival otváral, silno zarezonovali.

Inscenácia WOW!, ale aj celkovo zoskupenie Debris Company, sa zameriava najmä na pohybové, performatívne divadlo a aj text Eugena Gindla bol časťou, ktorá bez ostatných zložiek nemohla existovať, takže nehrala „hlavnú úlohu“. Podstatné boli najmä pohybová a vizuálna stránka, ku ktorým zaznieval hlasitý šepot Braňa Mosného vychádzajúci z reproduktorov. Slová boli len akýmisi heslami, ktoré nabaľovali na seba všeličo evokujúce asociácie. Bolo ťažké sa orientovať v toľkých obrazoch – štylizovaný, tanečný pohyb (silno podporený projekciou) dvoch hlavných performerov (Peter Cseri a Stanislava Vlčeková) sa v istých bodoch spájal či rozdeľoval, súvisel i nesúvisel s celkom. Proste WOW! Performancia ponúkala jednoznačne viacero možností, ako si inscenáciu „preložiť“ do svojho jazyka – boj živého s umelým, živočíšneho so strnulým, evolúcia, ktorá nie je evolúciou, človek proti prírode.

Druhý festivalový deň, Štúdio 12, 10:00, Roland Schimmelpfennig. Sedel tam obyčajný človek s obyčajným prístupom a neobyčajnou energiou, ktorá (samozrejme nielen tá) budila záujem všetkých návštevníkov. Síce nás potrápili technické problémy ohľadom tlmočenia, ale nakoniec všetci dostali odpovede na svoje otázky a najmä zážitok zo sympatického prejavu a postoja významného nemeckého dramatika. Osvetlil svoju tvorbu a jej motivácie, ale veľmi ľudským spôsobom a s nadhľadom sa priznal k rôznym úskaliam, ku ktorým častokrát prichádza, keď píše novú divadelnú hru. Na začiatok prečítal zopár rád pre dramatika ako písať, keď už nevie ako ďalej. A jedným dychom dodal, že ani tie (často) nepomáhajú. Neskôr pristúpila moderátorka master class, profesorka Jana Wild k odborne vedenému a prínosnému rozhovoru s autorom a súčasťou programu bolo aj inscenované čítanie Schimmelpfennigovej novopreloženej hry Ríša zvierat.

Večerný program dňa zakončila inscenácia divadelníkov Uhol_92, zaradená do festivalovej sekcie Nájdená budúcnosť. Komorné zoskupenie hercov v inscenácii Hranice_92 sa snažilo poukázať na problémy generácie 90. rokov: na premrštené nároky a nereálne sny, na neschopnosť spojenú s lenivosťou či strachom zo zmeny, na problémy, ktorým táto generácia veľmi dobre rozumie. A možno tá staršia nie. Text Alžbety Vrzguly ponúkal priestor hercom nenúteným a spontánnym spôsobom vypovedať čiastkové príbehy postáv, ktoré sa v dnešnom svete strácajú, hľadajú sa, nájdu a zase strácajú.

Streda ponúkla ďalšiu z performatívnych inscenácií – Hra na budúcnosť bol titul uvedený opäť v priestoroch A4. Zaujímavým faktom bolo, že autormi boli všetci „interpretátori“ – štyria hlavní predstavitelia prezentovali postavičky akoby z počítačovej hry. Pomocou ovládača si vybrali povolanie, vlastnosti a vzhľad. Ich životy sa odohrávali v miestnosti pripomínajúcej internátnu izbu, ktorá je však premietaná na zadnom plátne (to bolo neoddeliteľnou súčasťou performancie). Sú riadené kýmsi „zhora“, hlasom, ktorý zaznieva z reproduktorov. Keď sa postavy cítia zle, „hlas“ sa ich pýta rôzne otázky a vyhodnocuje ich stav. Laboratórne myšky, na ktorých robia pokusy. Aj toto môže byť vízia budúcnosti.

Jednou z inscenácií štvrtkového programu bolo aj Postfaktótum Divadla Stoka. Skečovité príbehy piatich hlavných predstaviteľov ponúkali náhľad na absurdnosť myslenia dnešných ľudí, ukazovali rôzne typy masiek, (bez)charakterov, ale aj príbehov, ktoré všetci dobre poznáme. „Kto je posledný?“ pýta sa Braňo Mosný v čakárni u lekára. Nijaká odpoveď. Také zo života, toho nášho, slovenského. Alebo časť inscenácie, ktorá so sarkazmom nazerá na mladých ľudí, túžiacich opustiť túto „dieru“ verzus chlapec, ktorý nevidí dôvod presťahovať a osamostatniť sa. „Veď tu je dobre“. Blaho Uhlár svojou réžiou stavia hercov do situácií, ktoré sú samozrejme hyperbolizované, brané s nadhľadom a štylizované. Text je taktiež často iba útržkovitý, nedopovedaný, ale veľmi výstižný.

Tohtoročný festival ponúkol viacero pohľadov na „novú drámu“. Či bola nová alebo len recyklovaná, či naozaj išlo viac o drámu ako text, alebo o zaujímavú performanciu, zhodnotila porota okrem iného udelením prvého miesta inscenácii WOW!

 

Bohunka Vaňková, 1. mgr KDŠ

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com