Nitra dospela

Dvadsať ročníkov Divadelnej Nitry (DN) je pre slovenský divadelný festival, s výraznou zahraničnou účasťou, úctyhodný počet. Festival za svoj, na slovenské pomery dlhý, život dospel a v jeho štruktúre už nie je miesto pre výrazné zmeny. Podobne to skonštatoval aj Karel Král, jeden zo štvorice zahraničných účastníkov diskusie Dvadsať rokov Divadelnej Nitry. Festival by podľa jeho slov, mal raz dôjsť k bodu, kedy si povie dosť a stačí. Sem sme sa chceli dostať a takto teraz môžeme fungovať ďalej. Divadelná Nitra však ani tento rok nechcela zakrývať ambície vybrusovať detaily a provokovať menšími zmenami. S podtitulom „(Ne)prezraď svoje tajomstvo“ pripravila šesť programovo naplnených dní, ktoré sa niesli v duchu odhaľovania toho, čo malo ostať skryté. Tajomstiev, ktoré sú prítomné v minulosti, prítomnosti, ale aj hypotetickej budúcnosti. A odkrývalo sa nielen na javisku, ale aj v sprievodnom programe a diskusiách. Prvýkrát už pri úvodnom ceremoniáli. Riaditeľka Darina Kárová v kuchynskej zástere. Dvadsať nastúpených detí od najmladšieho po najstaršie. Dvadsať rokov, dvadsať tém a k tomu zaváraninové poháre. Symbol plynutia času, ktoré stihlo uchovať veľa tajomstiev.

Tajomstvá pošty a identity

Samostatnú kapitolu DN už tradične tvoril sprievodný program. Rôznorodé divadelné, hudobné či vizuálne produkcie pre deti aj dospelých, ako aj viaceré výstavy, pomáhali dotvárať festivalovú atmosféru v centre mesta. Túlavé divadlo so svojou špecifickou poetikou bolo na festivale už po niekoľký raz, naproti tomu divadlo DNO z Čiech tu malo svoju premiéru, a to hneď s dvomi performanciami. Svoje miesto v sprievodnom programe mali aj študenti banskobystrickej Akadémie Umení. Postarali sa o performancie, inštalácie, ale aj rôzne vizuálne projekty. Ambíciou bolo prostredníctvom súčasných netradičných foriem umenia oživiť verejné priestranstvá mesta a konfrontovať ich s návštevníkmi festivalu ako aj s obyvateľmi Nitry. Vizuálne najatraktívnejšou bola urbánna projekcia Stratený P. O. BOX, ktorá uprostred noci ponúkla celkom nový pohľad na budovu pošty. Projekciou sa pošta transformovala na umelecký objekt. Menila farby, rozkladala sa, aby sa mohla spätne zložiť a bola plná tajomných postáv. V  duchu odhaľovania pôsobili aj intersekcie, ktoré na Slovensko priniesli aspoň zlomok atmosféry Pražského Quadrienále scénografie. Išlo o malé bunky, v ktorých mali návštevníci zážitkovou formou pochopiť umelecký zámer tvorcov. Prežiť v krátkom čase intenzívny zážitok pôsobiaci na zmysly alebo myseľ človeka. Kontroverzná intersekcia Pánslečnapán sa pohrávala s identitou dnešného človeka. Návštevník v nej bol nútený pozerať z očí do očí líčením vytvorených  hermafroditom. Táto forma happeningu vzbudila u niektorých občanov negatívne ohlasy. Plánovaná malá demonštrácia sa našťastie nekonala. Krízu sa podarilo zažehnať zmenou vekového obmedzenia zo šestnásť na osemnásť rokov.

Zmeny a spomienky

Organizátorom tento raz nešlo len o snahu priniesť o rok lepší festival, ale aj o akúsi rekapituláciu zmien, ktorými festival od svojho vzniku, úspešne či menej úspešne, prechádzal. A tých bolo za dvadsaťročie skutočne veľa. Jednou z najväčších je zmena pomeru zahraničných a slovenských inscenácii, výrazne v prospech tých zahraničných. Zatiaľ čo v prvom ročníku sa zúčastnilo pätnásť slovenských a sedem prišlo spoza hraníc, na poslednej DN sme videli desať zahraničných inscenácií a len štyri domáce. Okrem iného sa počas rokov menil aj spôsob kampane, ktorá DN sprevádza. Zmeny nastali aj v otázkach pre festival životne dôležitého financovania. Týmito smermi boli zamerané aj viaceré diskusie, ktoré tvorili ťažisko pracovného programu festivalu. Ak vynecháme každoročné Raňajky s…, ktoré umožnili divákom a odbornej verejnosti konfrontáciu s tvorcami a protagonistami, boli hlavným diskusným „ťahúňom“ debaty v rámci 20 extra. V spomenutej diskusii na tému 20 rokov DN sa stretli viaceré osobnosti súčasnej divadelnej publicistiky (Karel Král, šéfredaktor časopisu Svět a divadlo, maďarská teoretička a kritička Andrea Tompa a nemecký teoretik a dramaturg Thomas Irmer) pod vedením Iana Herberta, šéfredaktora londýnskeho Theatre Record. V diskusii preukázali svoju priazeň DN a niekedy neváhali používať otvorené superlatívy. Ian Herbert poukazoval na kvalitu inscenácií, ktorú DN prezentuje v kontexte niektorých iných európskych festivalov a možnosť unikátnych medzinárodných stretnutí absolvovaných každoročne v Nitre. Zároveň sa v diskusii venovali problému malého množstva iných festivalov so svetovou účasťou na Slovenskej scéne. Rozdiskutovala sa vhodnosť ich existencie a ich prípadné konkurenčné pôsobenie. V rozprave akoby sa však zabudlo na existenciu hneď po DN začínajúceho festivalu Bratislava v pohybe, či na  nedávno vzniknutý festivalnového cirkusu Cirkulart. Tie sú podobne ako DN organizované neštátnymi organizáciami a ponúkajú aj zahraničné produkcie na vysokej úrovni.

ŠTB, pominuteľnosť a iné pamäte

Súčasťou špeciálneho podujatia 20 extra bola aj prezentácia Paralelných životov. Viacročný divadelno-výskumný projekt zastrešený Jánom Šimkom, významovo napojený na samotný podtitul festivalu, priniesol do Nitry odbornú prednášku, film a jednu poľskú performanciu. Zväzky ŠTB a v nich zachytené škvrny na minulosti u rôznorodého spektra ľudí sú témou, ktorá by ani po dvadsaťročí od revolúcie nemala patriť medzi stratené. Dokázal to aj český dokument Nikomu jsem neublížil. Autori v ňom presne vykreslili tenkú hranicu medzi tým, ako je človek poznačený spoluprácou s ŠTB vnímaný spoločnosťou a aký je v skutočnosti. V dokumente bolo možné vidieť spoveď muža, ktorý udával, pretože v tom cítil dobrodružstvo. Muža, ktorý im veľa rozprával, no nikdy nikoho neudal. Muža, ktorý donášať nechcel, ale nevedel sa vysporiadať so strachom, a tiež ďalšie a ďalšie osudy navždy zapísané vo zväzkoch. Zachytávať obdobnú ľudskú diverzitu je aj jedným z cieľov celého projektu. Rovnako ako priniesť čerstvé pohľady na túto časť minulosti, cez ktorú dokážeme lepšie spoznať sami seba, porovnať naše vnímanie so zahraničím a v najlepšom prípade ho reflektovať divadelnou formou. V netradičnej performačnej forme to prostredníctvom Malého rozprávania predviedol Wojtek Ziemilski a nedávno v Bratislave Teatr Ósmego Dnia.

V Bratislave bola ešte na začiatku leta prezentovaná výstava, ktorá sa venuje päťdesiatemu výročiu Divadelného ústavu  Ako sa uchováva pominuteľnosť. V rámci 20 extra bola inštalovaná aj v priestoroch Nitrianskej galérie, kde si návštevníci mohli prejsť dejinami Divadelného ústavu. Prostredníctvom plagátov, rôznych dokumentov či predmetov, ktoré patrili osobnostiam divadelného umenia tvorí výstava celistvý pohľad na slovenské divadlo od jeho začiatkov až po dnes.

V duchu zachovania pamätí i z hľadiska divadelnej vedy a archivácie, bola do života uvedená dvojjazyčná publikácia 15+1+4=20, ktorá mapuje celých dvadsať rokov DN. Robí tak nielen z hľadiska prezentovaných inscenácií, ale aj sprievodného a pracovného festivalového programu. Publikácia je doplnená aj o kvalitný fotodokumentačný prierez, či úvodné slová profesorky Soni Šimkovej. Človeku neznalému všetkých dvadsiatich ročníkov, ozrejmuje vývoj a postupné vzostupy a pády festivalu v priebehu jeho existencie.

DOSky

Od roku 1996 je pravidelnou súčasťou festivalu aj odovzdávanie Divadelných ocenení sezóny, takzvaných DOSiek. Galavečer, ktorý sa odohral v Štúdiu Divadla Andreja Bagara, sa tento rok niesol v odľahčenom duchu mladistvého a predsa celkom vyzretého humoru. Ústredným motívom ceremoniálu sa stala vtipne vedená prezentácia vyfabulovaného Divadelného lexikónu, ktorá narážala najmä na situáciu v Slovenskom národnom divadle (SND), ktoré si odnieslo najviac divadelných ocenení. Inscenácia Coriolanus zo SND, si z piatich nominácii odniesla dve ceny. DOSku za najlepšiu inscenáciu a DOSku za réžiu, ktoré získal, v SND hosťujúci, slovinský režisérDiego de Brea. Ďalším ocenením pre produkciu SND bola DOSka za hudbu pre Petra Grolla, ktorú pripravil pre balet 4MEN. Ani veľký počet nominácií a ocenení však nemohol zastaviť humorne napísaný scenár ceremoniálu, ktorý v mnohom mieril práve ku kritike finančných machinácii a celkových pomerov panujúcich v SND. V nomináciách štyrikrát uvedená a dvoma DOSkami ocenená, bola aj inscenácia Gazdová krv z bratislavskej Astorky. Za ňu si odniesli DOSky dvaja protagonisti Miroslav Noga a Szidi Tobias. Na ceremoniál sa nedostavil herec Robert Roth, ktorý mal odovzdať DOSky za najlepší mužský herecký výkon. Našťastie ho mohol zaskočiť náhradník. Talentovaný čerstvý absolvent VŠMU Juraj Ďuriš, momentálne už člen nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Imaginácia, ktorú imitáciou vytvoril, preniesla v hercovi odlišného zjavu na pódium skutočného Rotha. Z výtvarného hľadiska bola úspešná inscenácia Kuchyňa z Divadla Andreja Bagara v Nitre. Za scénografiu i kostýmy k inscenácii si DOSky odniesol maďarský výtvarník Peter Polgár. Objavom sezóny sa, pre mnohých možno prekvapivo, stal Tomáš Mischura za stvárnenie Gregora Samsu v inscenácii Premena, ktorú uvidelo Bábkové divadlo na Rázcestí z Banskej Bystrice. Faktom ostáva, že DOSky za najlepšiu réžiu a scénografiu si odniesli tvorcovia zo zahraničia. Takýto signál by možno mohol byť správou o potrebe diskusie, na tému kvality slovenského divadla a jeho smerovania do budúcnosti. Samotné hodnotenie DOSiek bolo na jednej z diskusií spochybňované nedostatočnou objektivitou, malou skupinou hodnotiacich a nedostatočným prehľadom v slovenských inscenáciách v radoch kritikov.

Kurátor vs. rada

Podobným spôsobom sa interpretoval aj výber inscenácií do slovenskej časti hlavného programu v porovnaní s udelenými DOSkami. Voľbu slovenských zástupcov mal na starosti režisér Rastislav Ballek a v jeho výbere sa z ocenených inscenácií objavila iba Kuchyňa. Diskusia na túto tému však bola bezpredmetná. Kurátor viackrát zdôraznil metódu výberu: individuálne „merítka“, ktoré môžu byť značne odlišné od tých diváckych alebo kritických. V tomto zmysle sa ozvali názory, ktoré k slovenskému výberu naspäť privolávali dramaturgickú radu. Prezentácia toho najlepšieho zo slovenskej scény sa však každoročne koná na Dotykoch a spojeniach v Martine a tak Darina Kárová nechala možnosti výberu do ďalších rokov otvorené, avšak naklonené kurátorstvu jedného človeka.

Návraty a kroky vpred

Dvadsiaty ročník DN teda nepriniesol výrazné zmeny v štruktúre festivalu a niesol sa najmä v znamení  návratov. Späť na javiská sa vrátili režiséri, ktorí tu v minulosti začínali svoju medzinárodnú kariéru. Do hláv a úst ľudí sa vrátili myšlienky o predchádzajúcich ročníkoch a na chvíľu sa vrátila kvalitná divadelno-spoločenská diskusia. Ale boli to paradoxne kroky vpred, malé zmeny typu kurátor-jednotlivec, ktoré vyvolali tie najbúrlivejšie diskusie a najväčšie otázniky. Akým smerom by sa malo uberať divadlo na Slovensku? Je Slovensko pripravené na konfrontáciu so zahraničným divadlom v podobe ďalšieho festivalu? A mal by sa vôbec kto pozerať? Odpovede možno prinesie „dvadsať jednotka“. Tá by, aj vďaka verejnej zbierke, mala byť nie len o rok lepšia, ale aj vyzývavejšia a priniesť nový priestor pre unikátne inscenácie a diskusie, ktoré v tejto dobe divadlo potrebuje.

Milo Juráni