Vizuálne pôžitky z Divadelnej Nitry

priestorriportfestivalDivadelná NitraMiroslava Košťálová
Masterpiece
Dom
Ľúbim ťa a dávaj si pozor
Zimná cesta (autor fotografií: Ctibor Bachratý)

Tohtoročný Medzinárodný festival Divadelná Nitra (25. 9 – 30. 9. 2020) bol výnimočný z niekoľkých hľadísk. Kvôli epidemiologickej situácii spojenej so šírením ochorenia Covid-19 organizátori pristúpili k zrušeniu zahraničného programu (Kacírske eseje pražského Studia Hrdinu, Zmaľovaná huba a 7 sľubov belgického Random Scream), v dôsledku čoho upriamili pozornosť na prezentáciu a podporu slovenských tvorcov. Kvôli nepredvídateľnej situácii však aj v slovenskej sekcii nastalo niekoľko zmien. Z plánovaného počtu deviatich inscenácií, ktoré vybrali kurátori (Martina Mašlárová, Milo Juráni, Monika Michnová a Róbert Mankovecký), sa predstavili Norma banskobystrického Divadla z pasáže, Zimná cesta Petra Mazalána, Zelená je tráva Asociácie Divadelnej Nitry a Asociácie súčasného tanca v Ľubľane,  Dom Divadla Andreja Bagara z Nitry a Ľúbim ťa a dávaj si pozor bratislavského Divadla NUDE. Ostatné umelecké tímy divadiel sa zo zdravotných dôvodov nemohli zúčastniť tejto kultúrnej udalosti (Slovenské komorné divadlo v Martine, Slovenské národné divadlo v Bratislave, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene), a tak organizátori pozvali náhradných hostí.  

Jedným z nich bola herečka, režisérka a performerka Sláva Daubnerová, ktorá kvôli nedostatočnej podpore nezávislého umenia na slovenskej kultúrnej scéne opúšťa sólovú dráhu performerky. Vo svojom poslednom javiskovom diele sa preto zamýšľa nad tým, v čom spočíva úloha umelca v spoločnosti.  Masterpiece  je charakteristický silným vizuálnym jazykom a kombináciou živého prejavu s technológiami (videá). Daubnerová vytvára prostredníctvom robotických pohybov kontrapunkt k textu,  v ktorom sa vrstvia definície umelca (musí byť sám, aby tvoril, nemá sa stretávať s ľuďmi a pod.). Performerka sa pohráva s postdramatickými divadelnými postupmi – samotná štruktúra performancie je rozdelená do niekoľkých častí, ktoré odkazujú na grécku mytológiu (Narcis, Olympus, Orfeus a pod.) a emblematickú tradíciu postavy Hamleta. Ak si napríklad vezmeme mytologickú postavu Narcisa, ktorého najvýstižnejšie definuje samoľúbosť, zistíme, že Daubnerová takýmto spôsobom apeluje na súčasnú spoločnosť, ktorá sa vyžíva vo vlastnej sebaprezentácii na sociálnych sieťach. Vďaka performerkinej prepracovanej ekvilibristike gest, ktoré majú geometrickú štruktúru, pričom sú synchronizované s video dizajnom a svetlom, vzniká nesmierne sugestívna performancia. Daubnerová parodizuje to, v čom spočíva zodpovednosť byť umelcom a poukazuje zároveň aj na jeho skepsu prameniacu z nedostatočnej podpory nezávislej divadelnej kultúry na Slovensku.  

Pôsobivý divadelný jazyk ponúkla aj inscenácia Dom v réžii Mariána Amslera. Názov odkazuje na hru Dom Bernardy Alby od španielskeho dramatika a básnika Federica García Lorcu, v ktorej je hlavnou témou potláčanie slobody. Práve toto dramatické dielo, v preklade Vladimíra Olerínyho a Mariána Amslera, sa stalo východiskom k textu  Dom  od českej autorky Anny Saavedry. Ten je o posledných Lorcových dňoch. Vo väzenskej cele si predstavuje, ako by vyzerala jeho hra  Dom Bernardy Alby .  Ambíciou režijno-dramaturgickej koncepcie (Marián Amsler,  Anna Saavedra, Marie Špalková, Magdaléna Žiaková) nie je vytvoriť realistickú drámu zo španielskeho prostredia. Idú po univerzálnejšej rovine - nejde im o kolorovanie andalúzskych inšpirácií, čo je badateľné v javiskovom tvare - scénickej básni. Z tohto hľadiska nemožno opomenúť prácu s pohybom. Vďaka pohybovej spolupráci so Stanislavou Vlčekovou herci a herečky vytvárajú panoptikum živých obrazov. Mechanické vykonávanie úkonov sa strieda s precítenými dotykmi rôznych telesných partií, čím choreografka zvýrazňuje ich potláčanú sexualitu.  

Štylizované herectvo je v inscenácii Dom akcentované kostýmami Marije Havran. Výtvarníčka nechce pripisovať kostýmom realistickú dokumentárnosť, takže sa v nich prelína viacero historických období. Výtvarné riešenie sa odvíja od veku žien – čím je staršia, tým viac je ukotvená v konkrétnom čase (renesančný golier na šatách Márie Jozefy, zamatové šaty Bernardy, krinolína Angustias, čierna kožená sukňa s tielkom najmladšej Adely). Kostýmová výtvarníčka pracuje s polaritou čiernej a bielej farby, vďaka čomu vznikajú sugestívne scénické výjavy (štylizácia v rôznych častiach izby, čím vzniká dojem živých obrazov). Zvolená výtvarná koncepcia má okrem estetického rozmeru aj emocionálny – herečky sa zbavujú čiernych kostýmov tesne pred Lorcovou smrťou, vďaka čomu Havran umocňuje odpútanie sa od reálneho sveta. Polarita čiernej a bielej s mŕtvolným líčením herečiek vyniká na scéne Juraja Kuchárka. Dominuje jej sivý interiér izby obložený tehlami - funguje ako väzenská cela a zároveň aj ako dom Bernardy Alby. Tmavý priestor korešponduje s vnútorným prežívaním Lorcu a jeho postáv, ktoré je plné vášne, strachu a túžby. Kontrast voči chladnému priestoru vytvára strom s pomarančovníkmi, ktorý asociuje nielen prostredie spaľujúceho leta v španielskej Andalúzii. Tento scénický predmet je zároveň aj nemým pozorovateľom obyvateliek domu Bernardy Alby a v noci je svedkom tajných stretnutí Adely s Pepe Romanom. Na inscenácii  Domu oceňujem interpretačnú otvorenosť, vďaka ktorej je myseľ diváka schopná popustiť uzdu fantázie a zároveň sa nestratiť v scénických obrazoch. Javisková báseň poskytuje nielen vizuálny pôžitok, ale vďaka štylizácii vysúva do popredia problematiku neslobody, nedostatku empatie a chýbajúcej tolerancie. 

Práve posledné dva zmieňované javy boli prítomné aj v ďalších inscenáciách. Divadlo z Pasáže, ktoré pracuje so zdravotne znevýhodnenými hercami, sa predstavilo publiku s inscenáciou Norma. Dramaturgicko-režijná koncepcia (Eva Ogurčáková, Monika Kováčová) je postavená na detabuizácii zdravotne znevýhodnených ľudí. Prináša silné obrazy o krutosti medziľudských vzťahov (preafektovaný smiech, výsmech kvôli prízvuku, šikana a pod.). Režisérka Monika Kováčová pracuje s postupmi činoherného, bábkového a pohybového divadla, v dôsledku čoho zdôrazňuje absurdnosť pravidiel/noriem, ktoré ovplyvňujú naše správanie v spoločnosti. Inscenácia, ktorá vznikla kolektívnou metódou, zároveň ponúka odpoveď na to, ako liečiť seba samého a spoločnosť, v ktorej sú príkazy silnejšie ako sloboda.  

Na chýbajúcu empatiu a zdravotné znevýhodnenie poukazuje aj Peter Mazalán v inscenácii Zimná cesta. Autor konceptu a režisér prepája viacero druhov umení (divadlo, literatúru, hudbu), aby vtiahol diváka do vnútorného sveta dospievajúceho dievčaťa trpiaceho autizmom. Zároveň vysúva do popredia vzťah matky a dcéry (Jana Oľhová, Annamária Janeková), ktorý je plný lásky a strachu zároveň. Mazalán v tomto intermediálnom projekte vychádza z viacerých zdrojov: piesňový cyklus Franza Schuberta (začiatok inscenáciae), poézia Willhelma Müllera, hra Zimná cesta od Elfriede Jelinek. Z uvedených umení má však najdôležitejšiu úlohu hudba, nakoľko je odrazovým mostom do vnútorného sveta autistického dievčaťa (Annamária Janeková). Mazalán realizuje prostredníctvom pôsobivých vizuálnych obrazov (hladenie klavíra za prítomnosti stúpajúcej hmly, zabalenie sa do klavírnej deky, ventilátor pohrávajúci sa s dlhými ryšavými vlasmi, práca so svetlom). Inscenácia Zimnej cesty  je nesmierne náročná na percepciu, keďže v sebe prepája viacero druhov umení. Použité fragmenty z Jelinekovej hry taktiež predstavujú pre diváka intelektuálnu výzvu, takže sa môže stať, že odchádza z divadla vyčerpaný z množstva podnetov. Práve to však môže byť zámer tvorcu – vytvoriť v príjemcovi umelecký pretlak, ktorý naruší jeho hranicu komfortnej zóny. 

Podobný zámer, vybočiť z „divadelného stereotypu“, je možné sledovať aj v site-specific inscenácii Ľúbim ťa a dávaj si pozor  bratislavského Divadla NUDE. Signifikantnou témou je materstvo, na ktoré je možné nazerať z rôznych uhlov pohľadu vďaka štvorici performeriek – Lenke Libjakovej, Lýdii Ondrušovej, Michaele Fech a Libuši Bachratej. Ústredná téma korešponduje s intímnym priestorom bytu, kde inscenácia vznikla. V rámci festivalu sa repríza uskutočnila v priestoroch DOMof CREATIVITY. V každej miestnosti čakala na divákov jedna z účinkujúcich, pripravená podeliť sa o intímnu spoveď – či už išlo o komplikácie spojené so životom slobodnej matky, prežívanie popôrodnej depresie, neplánované rodičovstvo a problém otehotnieť. Každá z tvorkýň pristúpila k téme prostredníctvom iných výrazových prostriedkov (čítanie z denníka, inscenovanie partnerského života, inštalácia prepájajúca zvuk a obraz, monológ). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že téma je výsostne určená ženskému publiku, ale opak je pravdou. Poskytuje veľa podnetných úvah a zamyslení nielen pre matky, ale aj pre „nerodičky“ či príslušníkov mužského pohlavia. Predovšetkým však poukazuje na to, že téma materstva rozhodne nepatrí do kolónky „banálne“, nakoľko nastavuje zrkadlo všetkým tým, ktorí sú presvedčení o tom, že život matky je spájaný iba s radostným prežívaním. Ľúbim ťa a dávaj si pozor odkrýva aj druhú stránku mince a aj vďaka použitému scénickému tvaru vytvára výnimočný divadelný zážitok. 

Na záver reflexie ešte niekoľko slov k téme festivalu – územiu étos. V bulletine kladie Darina Kárová, riaditeľka Divadelnej Nitry, otázku: „Čo je pre každého z nás tým ÚZEMÍM ÉTOS, ktoré sme ochotní brániť za každú cenu tak, ako si bránime svoju česť, svoju rodinu, svoj život?“ Územie étos pre mňa zosobňuje Divadelná Nitra, ktorá v týchto neľahkých časoch poukázala na odhodlanie a silu čeliť prekážkam. Videné predstavenia vo mne podnietili úvahy týkajúce sa empatie: Sme dostatočne chápaví k zdravotne znevýhodneným ľuďom? Z čoho vyvierajú naše predsudky? Kde začínajú a kde končia naše hranice – či už z hľadiska súkromného, alebo verejného priestoru? Čo sme a čo nie sme ochotní tolerovať? A prečo je dôležité poukazovať na problematické javy v spoločnosti? Odpovede na otázky nie sú jednoduché a vyžadujú si viac času, než napísanie tejto reflexie. Performancia s témou umelca a jeho hodnotou pre spoločnosť, site-specific inscenácia o úskaliach materstva, či potláčanie slobody vyjadrené prostredníctvom surreálnych obrazov, predstavujú jednu z možností, ako definovať vlastné územie étos.

P.S.: Ak sa nemýlim, bol to jediný divadelný festival uskutočnený v pôvodnom termíne. Vzhľadom k nepriaznivo sa vyvíjajúcej pandemickej situácii je možné, že bol aj tým posledným v tomto roku. O to viac budú vo mne rezonovať videné predstavenia.

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ 

Medzinárodný festival Divadelná Nitra, 25. – 30. 9. 2020, Divadlo Andreja Bagara v Nitre

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com