Výnimky sa opäť našli

festivaltanečné divadloNuDanceFestAdam Nagy

NuDanceFest počas svojho 15. ročníka nastolil veľmi dôležitú otázku ohľadom dodržiavania rovnováhy medzi obsahom a formou diela. Problém, ktorý začal kryštalizovať už po prvých predstaveniach, sa konštantne objavoval aj počas trvania celého festivalu. Pri dielach uvedených na festivale prevyšovala forma nad významom. Hoci performancie mali potenciál tematicky zaujať aj šokovať, nadužívanie formálnych prostriedkov tento zámer úplne pohltilo.

            Rovnaký jav sa neobjavuje len pri tanečnom a pohybovom umení, ale vo všetkých divadelných žánroch. Akoby umelcom už nešlo  o vyjadrenie myšlienky či zdieľanie svojho názoru na svet, ale iba o snahu zaujať silným vizuálom a atakovať zmysly. Samozrejme, to sa nevzťahuje na všetky videné festivalové diela.

            Najvýraznejšie inscenácie a performancie z festivalového programu, kde obsah a forma išli „ruka v ruke“, boli Apendix, Faunus, Generace X, Dancer of the Future a Medúza. Ich tvorcovia a tvorkyne dokázali využiť také formálne prostriedky, ktoré pomohli rozvíjať vlastné interpretácie diela a zároveň nebránili vyniknúť hlavnej myšlienke.

            Tanečná performancia Apendix režiséra Martina Hodoňa a dramaturgičky Dáše Čiripovej nás zaviedla do bipolárneho sveta nových začiatkov a tiež previedla celým životným cyklom. Interpreti, Nikoleta Rafaelisová a Daniel Raček viackrát dostali možnosť začať od znova, ale paradoxne tú príležitosť nikdy nevyužili. V pohybe bola badateľná dokonalá práca s telom. Ako sa pracovalo s dynamikou hudby, tak sa automaticky menila aj dynamika pohybu. V pohyboch tanečnice sa často objavili aj prvky z baletu a rovnako na držaní tela bola viditeľná jej baletná minulosť. Svetelný dizajn, ktorý vytvoril Michal Hōr Horáček, odporoval javiskovú akciu. Na začiatku rozsvietené javisko plynutím času tmavlo, až nastalo úplné šero, čo symbolizovalo starnutie. Autori ponúkli pohľad na bežné témy, ako osamelosť, partnerské spolunažívanie, umelecká sloboda a tvorba, ale aj mnoho ďalších. Myšlienky dokázali tlmočiť cez podrobne vypracovaný koncept a,bez zbytočnej pompéznosti.

            Faunus, ktorý bol inšpirovaný Nižinského Faunovým popoludním, nás vrátil do čias rituálov. Choreograf a performer Martin Talaga sa vo svojej performancii prevtelil do postavy Fauna. V období antiky bývala táto bytosť zobrazovaná spolu s Dionýzom, ako navádza ľudí do tranzu a následne ich nabáda, aby sa oddali pozemským radostiam. Hoci Faun v roku 2020 používa jemnejšie a elegantnejšie prostriedky, jeho ciele sa nezmenili. Divákov vábil so svojím šípom podobne ako jeho antický vzor. Navodzoval veľmi príjemnú, pokojnú atmosféru, ktorá prenikla do celej budovy SNG. Debussyho hudba a jemné, ladné pohyby odpútali pozornosť od obnaženého tela. V tomto prípade mala nahota zmysel, lebo tiež rozvíjala tému splynutia tanečníka s prírodou, čím aj prítomné konáre stromov získali na význame.

            Nielen reinterpretácia historickej choreografie ale aj sociologická štúdia sa ukázala ako veľmi sugestívna performancia. Režisér Michal Záhora spolu s tanečnicou Helenou Arenbergerovou dýchol umeleckú dušu sociologickému výskumu. Ide o problematiku, ktorú si možno v každodennom živote v každodennom živote ani neuvedomujeme ‒ generácia X má omnoho ťažšie uplatnenie na trhu práce a zároveň aj v spoločnosti, než generácia Y a Z. Ako ukázala aj štúdia, tí, ktorí si už v 60. a 70. rokoch vybrali „luxusné“ povolanie ‒ doktor, právnik alebo v novovznikajúcom IT sektore ‒  majú v súčasnosti omnoho jednoduchšiu možnosť uplatnenia. Ostatní, ktorí nemali to šťastie, sa musia vynájsť a prežiť v modernej, konzumnej spoločnosti. Predsa ich životný štýl a myslenie dnes determinuje iný politický režim, a to je dôvodom, že kapitalistický konzum ich vo výsledku prevalcuje. Tento ukrutný boj o holý život bol viditeľný aj na javisku. V prevedení bolo možné odčítať zmätok, strach a bolesť. Túto tematickú rovinu dotváral aj prázdny priestor ako symbol duchovného prázdna, v ktorom sa generácia X v súčasnosti nachádza.

Dejiny estetiky a výtvarného umenia sa nám na festivale zhmotňovali v priamom prenose, v pohybovej inscenácii Dancer of the Future. Choreografka Mirjam Sögner ukázala nerozlučný vzťah medzi výtvarným a tanečným umením. Vďaka scénografii dosiahla to, že celok pôsobil ako výtvarné dielo. Použila podstavce pre sochy, na ktorých performeri vytvorili známe pózy, preslávené z diel výtvarného umenia. Ukázala celý historický priebeh zmeny estetiky, vnímania tela a krásy. Cez tanečníka poukázala na isté poženštenie muža, čo je jav, ktorý sa v súčasnosti objavuje v spoločnosti častejšie. Smerom k dnešku boli využívané pohyby veľmi jemné a krehké, čím pôsobili viac žensky.

Základný princíp choreografie Medúzy od Marie Gourdain bola tvorba obrazov, ktoré sa venovali hraniciam. Celý život nás ovládajú konvencie a pomyselná čiara medzi životom a smrťou, jedincom a spoločnosťou. Pre choreografiu bol dôležitý motív kontaktu, bez ktorého sa človek nezaobíde. Jednotlivé gestá naberali symbolický význam pomoci, ale aj moci a sily, keď sa napríklad opustený individualista nevie začleniť do skupiny a stáva sa tak zraniteľným. Jednotlivé obrazové fragmenty vytvárali pomocou panelov. Práca s fragmentáciou umožnila vytvoriť mnoho myšlienkových línií, ktoré dokopy tematicky spájala situácia na rozmedzí života a smrti.

Vybrané diela dokazujú, že myšlienka a forma sa dajú skĺbiť do kompaktného celku, kde ani jedna neprevyšuje tú druhú. 

Adam Nagy, 3. bc. KDŠ

iniciátor
  02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com