Žijúce legendy: Stanislav Štepka

Ste veľkým  milovníkom Slovenska a hlavne vašej rodnej Radošiny, o ktorej s láskou hovoríte, že je to také vaše Slovensko v malom. Prečo podľa vás mladí ľudia dnes nemajú taký vzťah k tradíciám a k svojej domovine?

 

Už som to povedal veľakrát: áno, Radošina je pre mňa Slovensko; dokonca aj voľby tam vždy skončia na slovenskom priemere. Moja autorská výbava je vlastne jednoduchá: píšem hlavne o tom, čo dobre poznám. Presnejšie: to, čo poznám, mi od počiatku výborne slúži ako spoľahlivá téma na uvažovanie a potom aj písanie. Nečudo, že moja rodná obec je skoro priam hlavný hrdina mnohých mojich hier (Ako som vstúpil do seba, Pokoj domu tomuto, Kino Pokrok, Konečná stanica, Desatoro, Polooblačno, Sčista-jasna atď.). Verte, bol by som úprimne rád, keby mladí ľudia mali k Slovensku podobnú spätosť. Ale spomínaný vzťah sa nanútiť nedá; musí vzniknúť a byť.

 

Často píšete a hráte o ľudských slabostiach. Aké slabosti majú dnešní ľudia? Zmenili sa vôbec?

 

Menia sa slovné výrazy, spoločenské spôsoby, módne trendy a všeličo iné, také okrajové, ale ľudia vo svojej podstate, chvalabohu, sú stále tí istí. A tak aj po stáročiach môžeme spolu so Shakespearom hovoriť skoro rovnakou či podobnou rečou o ľudskej nenávisti, zlobe, intrigách, vraždách, ale aj nádejach, radosti a hlavne láske. Práve máme pred uvedením obnovenej premiéry hry Lás-ka-nie 2, ktorú som napísal na tému krutosti a hrubosti v medziľudských vzťahoch pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Nedávno sme si mysleli, že budem musieť v hre robiť veľké opravy a úpravy, napríklad v takom smere, ako sa za tých dvadsaťpäť rokov ľudia zmenili k lepšiemu. To sa, bohužiaľ, nestalo.

 

Vyštudovali ste Pedagogickú fakultu v Nitre a žurnalistiku na Univerzite Komenského. Mali na vašu tvorbu nejaký vplyv tieto dva odbory? Alebo ste boli vždy len pozorovateľom ľudskej duše a inšpirovali ste sa hlavne ľudskými príbehmi?

 

Chcel som byť hercom, no na VŠMU som sa nedostal. A tak som si povedal: Aj tak raz budem mať svoje divadlo. Necelých päť rokov som bol učiteľom v základnej škole v Bojnej; práve v tomto čase začalo s prvými pokusmi aj moje divadlo. Bolo to päť krásnych rokov – a naozaj inšpiratívnych, čo by čiastočne o čosi neskôr mohla potvrdiť, napríklad, aj moja smutná komédia Čierna ovca (RND 1983). Šesť rokov som pracoval v novinách a vyše osem rokov v rozhlase. Boli to takisto atraktívne pracovné prostredia, kde sa všeličo zaujímavé dialo, a to sa napokon aj objavilo v mojom neskoršom písaní a na javisku RND (Hra o láske či pripravované Spätné zrkadlo). Všade žijú ľudia – a ja sa s nimi skoro všade cítim ako doma.

 

Vaše divadlo má osobitú poetiku s výraznými osobnosťami. V RND začínali mnohé známe herečky a herci, napríklad Monika Hilmerová či Zuzana Mauréry. O Soni Norisovej ste pred dvadsiatimi rokmi povedali, že vám v niečom vonia. V čom vám voňajú nádejní herci na konkurzoch? Podľa čoho ich prijímate do svojej divadelnej rodiny?

 

Vždy nám zavoňajú svojskou ľudskosťou, človečinou. Neviem to presne popísať, ale stane sa to. Vypočujeme si neznámu herečku, zadívame sa jej do očí... a dosť často to zafunguje ako pri prvej láske. Zrazu viete, že tá herečka patrí na javisko, po ktorom chodíte aj vy. Tak to bolo pri tých menovaných a podobné je to aj dnes, keď sme vyberali herečky a hercov do poslednej inscenácie Lás-ka-nie 2. My to napokon zhodnotíme  takým naším pokojným slovným výrazom: urodilo sa. Potom nasleduje dlhé a nie ľahké obdobie prípravy a spoločnej práce, prvá premiéra, mnohé reprízy, ďalšia príprava... Ale to už je iná kapitola.

 

Pravidelne vystupujete na Kremnických gagoch. Istý čas ste boli dokonca aj prezidentom Akadémie humoru. Čo máte radi na tomto festivale, keď sa sem vraciate každý rok, teda okrem humoru, ktorý je súčasťou vašich hier?

 

Kremnické gagy sa stali v oblasti humoru na Slovensku pojmom. Iste sa tak stalo zásluhou divadelníkov Romana Vykysalého a Jána Faklu, ktorí to kedysi vymysleli a dali festivalu priam stredoeurópsku podobu. Vždy koncom augusta sa v Kremnici stretávajú zo všetkých kútov nielen talentovaní jednotlivci a súbory, ale hlavne pohodoví diváci, ktorí už roky vedia, čo môžu od festivalu humoru a satiry v Kremnici očakávať. Roky sme sa v tomto smere usilovali divákov nesklamať.

 

V každej zo svojich hier aj hráte. Napríklad v hre Pokoj domu tomuto ideológiou presvedčeného mládenca Jurka alebo v hre Sláva staršieho Bustera Keatona. Ktorá postava vám bola ako človeku najbližšia, v ktorej ste sa videli?

 

Vždy v tej poslednej. Tentoraz je to Bystrík Láska v Lás-ka-ní 2. Ale rád som hral aj spomínaného Bustera Keatona, otca v Človečine či syna pani Kolníkovej v Ženskom oddelení. Hádam nebolo takej hry, kde by som hral niekoho, kto by mi bol nesympatický. Vlastne ani nemám na koho nadávať – veď som si vždy hral iba to, čo som si sám napísal. V tom mi mnohí herci môžu trochu závidieť.

 

Za rozhovor ďakuje Jana Ivanová

Foto prevzaté z ponuky fotografií vyhľadávača google.sk

 

(https://www.google.sk/search?q=stanislav+%C5%A1tepka&rlz=1C1CAFA_enSK625SK625&espv=2&biw=1920&bih=974&source=lnms&tbm=isch&sa=X&ved=0ahUKEwjrlcO1vuHQAhXKKsAKHQI9DrYQ_AUIBigB)

iniciátor
  02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com