Týchto pár riadkov predstavuje osobnú výpoveď. Nie natoľko argumentačne podloženú, aby som ju mohol nazvať štúdiou, ale ani natoľko nepotrebnú, aby som si ju nechal pre seba. Dvojmesačné divadelné rezonovanie pri tvorbe Izbičky vo mne totiž zanechalo intenzívnu potrebu vyjadriť sa. Toto zamyslenie je tak na jednej strane sériou pocitov, na strane druhej aj prehľadom získaných skúseností, vždy sa opierajúce o konkrétne príklady z tvorivého procesu Izbičky. Zároveň je vzdaním úcty tvorcom z VŠMU, ktorí svojim dielam venujú tony energie, bojujú so špecifikami, ktoré v sebe tvorba závislá na škole zahŕňa a sú ochotní venovať svojim inscenáciám aj posledné, teda úplne zabudnúť na akúkoľvek „mimodivadelnú“ realitu. V skratke, celkom sa ponoriť do divadelnej tmy, na konci ktorej spočiatku svieti nejasný reflektor želaného výsledku. Čo som čakal? Na začiatku existovala iba moja predstava dramaturgie ako dohľadu nad textom – nad jeho vyznením a výpoveďou, ktorú...» pokračovať v čítaní