Tragédia Williama Shakespeara Titus Andronicus je hra o konaní zla vo všetkých (ne)možných podobách. Kým v úvode je obetovanie Alarba len (na prvý pohľad) nenápadným aktom, záverečná večera, pri ktorej Tamora skonzumuje svoje vlastné deti je vyvrcholením hry a zároveň erupciou motívu krutosti. Na začiatku hry sa stretávame s motívom rivality. Hovoríme o časti, keď sme svedkami sporu medzi dvoma bratmi (Saturninus a Bassianus), ktorí sa túžia dostať na trón. Rivalita je v diele citeľná aj implicitne, a to v prípade spomínania rôznych vojen a bojov (napr. v úvode  Marcus spomína, že Titus sa vracia domov z vojen proti Gótom). S motívom násilného odobratia slobody sa stretávame počas celej hry (napr. už v úvode Titus privádza Tamoru, jej synov a Arona ako svojich zajatcov). Tento motív je však v istom zmysle rozpoznateľný aj v prípade Lavinie. Chiron a Demetrius ju znásilnia, odrežú jej jazyk a ruky, aby jej zabránili hovoriť či písať. Možno predpokladať, že jej tak chcú...» pokračovať v čítaní