Stále verím, že divadlo má schopnosť meniť ľudí k lepšiemu...

rozhovorrežisérKarol RédliDiana Pavlačková

Stále verím, že divadlo má schopnosť meniť ľudí k lepšiemu...

Karol Rédli a študenti herectva na VŠMU
Karol Rédli

Karol Rédli je poslucháčom absolventského ročníka réžie na Divadelnej fakulte VŠMU. Premiéra jeho novej a zároveň poslednej študentskej inscenácie Návšteva sa konala 4. 12. 2017 v divadle Lab. Pri tejto príležitosti sme sa ho pýtali na jeho doterajšiu režijnú prácu, na to, ako hodnotí svoje štúdium, ale najmä na samotnú Návštevu.

Hry, ktoré si doteraz na škole inscenoval (S vylúčením verejnosti, DNA, Deti Démona a Návšteva), sú texty, ktoré v sebe nesú prvky existencializmu. Postavy sa nachádzajú v hraničnej situácii, sú vystavené zápasu o záchranu vlastného života, ktorý často ohrozuje práve ich najbližšie okolie. Spája ich téma straty základných hodnôt a najmä hodnoty ľudského života. Prečo si vyberáš texty, v ktorých dominujú práve takéto témy?  

Je to, v podstate taká moja evolúcia ako človeka, umelca a režiséra. S vylúčením verejnosti je hra komorná, na ktorej som sa chcel naučiť pracovať s hercami. Zároveň má veľmi výraznú nosnú myšlienku, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti. V našej koncepcii neboli žiadne výrazné ozvláštnenia a ani štylizácia, pretože neboli potrebné. Pri hre DNA som chcel pracovať s modernými divadelnými prvkami, témou masy a jednotlivca, otázkou krízy identity a toho, akým spôsobom sa spoločnosť vyrovnáva s ľuďmi, ktorí sú pre nás iní. Deti Démona, to je moja srdcová záležitosť, boli pre mňa najväčším experimentom spomedzi všetkých týchto titulov.  Bol to u nás dovtedy neinscenovaný text, išlo o jeho prvé uvedenie na slovenských javiskách, v mojom preklade. Táto inscenácia nie je úplne bežná činohra a miestami smeruje až k alternatívnemu divadlu. Istým spôsobom sú Deti Démona až opozitom k hre S vylúčením verejnosti, pretože popierajú to, čo nás na škole učia. Určité logické zmýšľanie tam prítomné je, ale chýbajú čisté motivácie postáv, kombinujú sa náboženstvá, témy sú zo zdanlivo úplne odlišných súdkov…

Tvoj režijný prístup smeruje k ironickému, satirickému, miestami až absurdnému humoru. Robíš to cielene pre zachovanie akejsi rovnováhy voči zobrazovaným drsným témam alebo to skôr funguje ako kontrast na zvýraznenie danej situácie?

Je to asi oboje. Veľmi rád pracujem s kontrastom, a to som sa naučil od Bélu Pintéra. On je majster práce s kontrastmi. Dokáže zo sekundy na sekundu strihnúť komickú situáciu do vážnej. Veľmi ma tiež zaujíma dopad konkrétnej myšlienky na psychiku diváka. Pokiaľ sa niečo podáva s ľahkosťou a humorom, divák je otvorenejší informáciám a nemá šancu sa uzatvoriť.  Zároveň, keď si všímam svet okolo seba, tak sa mi niektoré situácie zdajú byť až hrôzostrašne absurdné. A vôbec to nie je tým, že by som vo všetkom chcel hľadať grotesku, ale ona je všadeprítomná. Humor aj to desivé sú našou každodennou súčasťou a ako sa hovorí, v každej dráme by malo byť aj trochu smiechu. Pre mňa je v tomto smere veľmi zaujímavá aj deformácia smiechu. Keď už nejde o smiech ľahký, ale taký, ktorý speje do trpkej grimasy.

Ktoré témy a myšlienky z Návštevy  vnímaš ako kľúčové a aktuálne? Prečo si si vybral práve tento text?

Návštevu sme si vybrali práve kvôli aktuálnosti jej myšlienky. Je to veľmi košatý a prepracovaný príbeh, v ktorom sa nachádza viacero tém. Našou základnou témou je vplyv peňazí na človeka a nastavenie dnešného sveta, v ktorom sa ukazujú len dobré veci, pretože tie zlé nikto nechce prijímať. A toto ma fascinovalo na Návšteve, kde v záverečnom hlasovaní ide o život človeka, ale všetci hlasujú o akomsi prijatí fondu. A kto by bol v takomto prípade proti? No nikto... Dürrenmatt ma oslovil aj v tým, že v jeho diele je prítomná výrazná filozofická rovina, pracuje so symbolikou, veľmi výraznými grotesknými prvkami a taktiež rieši existenciálny problém, ktorý je okolím bagatelizovaný.  

V čom sú tie témy aktuálne pre naše prostredie?

Aktuálnosť tém pre prostredie Slovenska a slovenské reálie sme sa snažili vniesť do rovín jednotlivých postáv, povedzme satirickými narážkami na nefunkčnosť systému, politickej moci, polície, či štátnych orgánov. Policajt má zviazané ruky zákonmi, nič nevykonáva a radšej si pije svoje pivo. Alebo starostka, predstaviteľka politickej moci, ktorá sa zamotá vo vlastných nacvičených frázach. Tam je tiež princíp groteskna, kde sa predstavitelia funkcií postupne na tie funkcie menia. Potom nastáva otázka, do akej miery naša ľudská stránka ovplyvňuje našu prácu a do akej miery, sa ľudskosť z funkcií vytráca. Koniec ľudskosti spočíva práve v tom, že sa budeme riadiť iba nejakým zaužívaným, naordinovaným mechanizmom.

V inscenácii používate veľmi veľa rôznorodých štýlov a prístupov. Nebáli ste sa, že bude inscenácia nesúrodá? Ako ste sa snažil tomuto predísť?

Báli sme sa. Tie štýly sa ale prejavujú vo viacerých rovinách – v hudbe, scénografii alebo aj herectve. Najťažšia bola asi herecká rovina, keďže sú na našej škole herci vedení prevažne k psychologickému realizmu a v momentoch, kedy dochádza k  štylizácii, je to pre nich ťažko pochopiteľné. Mali sme ale veľmi otvorených hercov a ja som sa im snažil veľmi analyticky vysvetliť, o čo nám ide a akú myšlienku danou štylizáciou vyjadrujeme. Tým pádom sme už potom pracovali iba na formálnej stránke, tak, aby to bolo aj divákovi jasné... Ja by som to nazval až takým divadelným eklekticizmom, ktorý je prítomný aj v texte. Zdá sa mi, že je to aj princíp Dürrenmatta, ktorý v hre spája rôznorodé prvky. My sme do toho vniesli ešte démonickosť toho, že postava Starej dámy ani nie je reálna. To znamená, že jednotlivé sféry, ktorých je aj v diele požehnane, sme sa snažili zachytiť aj náležite správnou voľbou štylizácie alebo hereckej techniky.

Stará dáma – mladý kolektív. Vo vašej inscenácii ste pri tejto postave nesmerovali k štylizovanému zobrazeniu jej staroby. Ako ste uvažovali nad jej umeleckým uchopením? Čo pre vás táto postava predstavovala?

Problém, ktorý sme riešili ako prvý bol ten, že Návšteva starej dámy je založená na príbehu človeka, ktorý sa vracia naspäť do svojho rodného mestečka po veľmi dlhej dobe. To znamená, že vek tu zohráva veľmi dôležitú úlohu.  Nechceli sme túto informáciu úplne vylúčiť, ale snažili sme sa ju skresať na takú úroveň, aby bola uveriteľná v rámci hereckých prejavov. Položili  sme si otázku, či budeme teraz hercov líčiť, všetkým dáme šediny, budú krívať a hrbiť sa, no zdalo sa mi, že by to celú inscenáciu úplne zhodilo. Pretože nie je nosnou myšlienkou, akí sú starí, ale to stretnutie po niekoľkých rokoch. My sme si určili, že to bude 25 rokov, čiže sú to ľudia ešte v strednom veku a to nemusí byť ešte natoľko štylizované v hereckom prejave. Aj preto sme názov ponechali len ako Návšteva a spojenie „Stará dáma“ sme úplne z textu vylúčili. Náš koncept nemal ťažisko v návšteve starej dámy, ale v otázke spravodlivosti a toho, čo všetko je človek schopný spraviť, ak mu je ponúknutá tá správna suma.

Ako si spomenul, text hry prešiel vo vašom spracovaní istými úpravami, najmä čo sa týka postáv – niektoré ste vyškrtli, iným zmenili pohlavie. Akým spôsobom ste okrem spomínaných zmien pristupovali k danému textu?

Na medzinárodnom festivale Encounter v Brne, som dospel k zisteniu, ktoré sa viaže aj k Návšteve starej dámy. Rozumiem tomu, že inscenácie pripravujeme pre slovenských divákov, ale zdá sa mi, že prehnane lipneme na texte a všetko sa odohráva iba skrz text. Nehovorím, aby sme ho popierali, ale napríklad v Návšteve sme sa snažili hľadať a rozohrávať situácie aj v nonverbálnej komunikácii. Je tam napríklad výstup starostky a Illa, kedy mu ona ponúka pušku a žiada ho zabiť sa. V pôvodnom texte je o tom dvojstranový dialóg a my sme to vyriešili jednoduchým konaním. Samozrejme, že nám tým pádom niektoré myšlienky vypadli, ale zdá sa mi, že cieľom inscenátora nie je len  na javisko preniesť text a otrocky sa ho držať, ale aj do toho textu vložiť vlastný názor, ktorý sa rozvíja aj cez iné ako verbálne situácie a roviny.

Jedna zo záverečných scén, zhromaždenie obce, je v štýle až akejsi reality show a prejde do zvrátenej žúrky, ktorá môže miestami pôsobiť  provokatívne – a to zobrazením užívania drog, sexu, nahoty. Myslíš si, že sú dnes už naše hranice posunuté? Že by vražda  Illa tak ako je napísaná v texte divákov nezasiahla?

Nie, myslím si, že to bol iba prirodzený chod udalostí, v rámci našej koncepcie. V poslednej scéne sme sa snažili zobraziť monštruóznosť ľudí. Nejde tam len o hlasovanie, kde sa všetci tvária, že hlasujú za dobrú vec, ale ide o to, že sa strhne veľká oslava toho, že už tie peniaze majú vo vrecku. Navyše, počas tohto celého, to má vyzerať, že Ill naozaj zomrie náhodou. Oni ho síce zabijú, ale v ich ponímaní to reálne nikto neurobil. Nikoho ten skutok reálne nezaťaží natoľko, aby mal ďalej výčitky svedomia. Presne taká je ich celoživotná filozofia: „veď sa to nejako vyrieši...“ a toto je, podľa mňa, najzákladnejšia myšlienka inscenácie.

Toto bola tvoja posledná inscenácia na škole, ako teraz hodnotíš štúdium a výučbu divadelnej réžie? Máš pocit, že ti škola poskytla dostatočné možnosti a vedomosti na to, aby si dokázal pracovať v tomto odbore?

V rámci výučby musím povedať, že som dostal naozaj vynikajúcu dvojicu pedagógov, pána docenta Štrbáka a profesora Vajdičku. Obaja sa orientujú na úplne iné štýly divadla, ale sú veľmi otvorení novým veciam, a tým pádom prinášajú aj nový pohľad na dané situácie a inscenácie. Výhrady mám možno k celkovému fungovaniu, respektíve nefungovaniu vzájomných vzťahov a komunikačných kanálov medzi katedrami, pretože si každá rieši organizačné problémy osve a informácie potom neprechádzajú. Samozrejme, že problémy s tým potom máme my, študenti. Zároveň sú tam rôzne rozbroje, aj na vedúcich pozíciách, ktoré tvorivému procesu vôbec neprispievajú.

Na škole si mal možnosť vyskúšať si rôzne prístupy, texty aj štýly. Čo z toho ti bolo najbližšie? Máš pocit, že už si našiel svoj režijný „ rukopis“? Akým smerom sa chceš po škole uberať?

Ja to objektívne zhodnotiť nemôžem, pretože človek sám seba nevidí objektívne. Myslím si, že diváci, ktorí videli moje inscenácie, si mohli povšimnúť niekoľko reminiscencií mojich režijných znakov. Sú to, ako sme spomínali, práca s kontrastmi, miešanie tragického s komickým a dnes veľmi dôležitá téma – vyvracanie stereotypov. Otázne je, do akej miery sa mi to podarilo… Takže to sú záchytné body mojej „režijnej osobnosti“. Sú viac-menej fixné, ale zároveň si myslím, že štúdiom sa vôbec nekončí formovanie mojej režijnej práce. Chcel by som sa ešte naučiť o iných divadelných princípoch a prístupoch, pretože každý jeden doterajší proces ma v čomsi inšpiroval, ale aj uzavrel pred určitými vecami. To je súčasť tvorivého procesu. Keby som sa už teraz po štúdiu vyformoval a uzavrel, môj rast by tým zastal. A to by som nechcel.

Podľa tvojho názoru, aká je úloha mladých divadelných tvorcov?  Keďže môžeš zvnútra zhodnotiť vaše možnosti – čo by mali prinášať do súčasného slovenského divadla? Ty si už napríklad priniesol nové tituly...

Ja si tituly nikdy nevolím podľa toho, že tu autor ešte nebol inscenovaný. Vždy ma musí osloviť téma hry v rámci mojej interpretácie. A to je podľa mňa aj základnou úlohou mladých inscenátorov – nastavovať zrkadlo spoločnosti a reflektovať problémy, ktoré sa majú na určitých miestach riešiť, ale neriešia sa. Ja stále verím, že divadlo má schopnosť ľudí meniť k lepšiemu. To znamená, že je do istej miery morálnou inštitúciou. Nemám rád premoralizované hry, ale zároveň skrz inscenácie mladých tvorcov si diváci môžu uvedomiť, že aha, aj ja robím túto istú vec, aj ja robím tú chybu a možno by som to mal zmeniť. Takže ja to vnímam takto utopicky, pozitívne...

Za rozhovor ďakuje  

Diana Pavlačková

1. mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 17 18 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com