Ženy v divadle, divadlo v ženách – čo nového na poli slovenského divadelného feminizmu

V roku 2016 sme oslávili 100. výročie narodenia a pripomenuli si 50. výročie smrti Magdy Husákovej-Lokvencovej, prvej ženy režisérky, ktorá sa v polovici minulého storočia dokázala presadiť vo vtedy čisto mužskom svete divadelnej réžie. Jej osobnosť čnie na horizonte dejín slovenského profesionálneho divadla ako jeden z prvých zábleskov akceptácie ženského myslenia a nazerania na divadelné umenie. Aj preto sa jej meno skloňuje vo viacerých štúdiách či publikáciách, ktoré od 90. rokov začali systematicky vyhľadávať a analyzovať prítomnosť ženského aspektu v našom divadle.

 

Dnes, vyše polstoročia od poslednej réžie M. H. L., je situácia už celkom iná ako vtedy. V druhom decéniu 21. storočia už ženy režisérky nie sú nijakou raritou, inscenujú sa ženské autorky, ženy obsadili pozície dramaturgičiek, scénických výtvarníčok, sfére divadelnej kritiky a teatrológie ženy jednoznačne dominujú.

Avšak ak podľa mnohokrát citovaného článku teatrologičky Nadeždy Lindovskej (1) bolo slovo feminizmus na začiatku 90. rokov u nás skôr nadávkou, je dnešný stav iný? Odráža sa feminizácia divadla aj v témach, ktoré divadlo nastoľuje? Je genderový aspekt prítomný niekde hlbšie v myslení tvorcov? Vzniká divadlo, ktoré by potláčalo alebo naopak cielene poukazovalo na rodové stereotypy? Ktoré by sprostredkúvalo aktuálne tendencie objavujúce sa v zahraničí? Myslíme častejšie na optiku rodu, keď analyzujeme videné predstavenia?

Dalo by sa asi povedať – áno aj nie. Zvláštnou skúsenosťou pre mňa osobne bola názorová konfrontácia so zahraničnými kritikmi a divadelníkmi, hosťami a hostkami festivalu Nová dráma/New Drama 2016, týkajúca sa inscenácie Obeť Divadla Aréna. Autorom textu i jeho režisérom je muž, Čech David Jařab, hlavnou postavou je žena, Marie. Kým chvály i výhrady domácich kritikov a publicistov smerovali k prepracovanosti zápletky, použitému filozofickému rámcu či herectvu protagonistky, viacerých zahraničných pozorovateľov nepríjemne zaskočila jedna vec – miera sexizmu, ktorú autor prejavil voči hrdinke prostredníctvom mužských postáv, jej pasivita, apatia a doslova „lobotomické“ uvažovanie a konanie. Tento autorsko-režisérsky mačizmus väčšine slovenských recenzentov – a recenzentiek – ani nenapadlo reflektovať, tobôž kritizovať. (2) Nemožno síce zovšeobecňovať a na základe jedného príkladu vyvodzovať závery, ale jednoznačnosť, s akou inou skúsenosťou poučení diváci vtedy odmietli vyznenie inscenácie, bola až zarážajúca. Mohol by to byť istý signál toho, ako veľa rodových stereotypov dodnes v divadle vnímame ako samozrejmosť, respektíve nevnímame vôbec nijako, lebo ich neregistrujeme.

Na druhej strane, ak sa ešte koncom 90. rokov Lindovská, rozoberajúc vplyv feministického vydavateľstva Aspekt na rozvoj ženského myslenia v slovenskom divadle, s pochybnosťami pýtala: „Objavilo sa nebodaj aj na Slovensku feministické divadlo? … Našli sa na Slovensku ženy, ktoré vedome chcú vniesť do divadla ženskú optiku? Máme ženské činoherné projekty?“ (3), dnes môžeme s pokojným svedomím povedať – áno. Práve prelom milénií sa stal jedným z kľúčových dátumov pre feministicky orientované divadlo u nás, keď sa v Bábkovom divadle na Rázcestí realizoval edukačno-umelecký projekt Šamanky v réžii Mariána Pecka. Ženské, feministické, resp. tzv. gynokritické divadlo sa stalo agendou práve BDNR a najmä jeho riaditeľky Ivety Škripkovej, ktorá svoju dlhoročnú prácu i prácu svojich kolegýň a kolegov hutne opísala v publikácii Kontexty autorského bábkového divadla (mužské a ženské hľadanie v banskobystrickom divadle (vydané v spolupráci s UKF v Nitre). Medzi prvé projekty tejto vetvy dramaturgie BDNR patril www.ruzovyamodrysvet.sk (4), na ktorý nadviazalo vytvorenie štúdia TWIGA ako samostatného organizmu v rámci divadla. Pod hlavičkou štúdia pokračuje Škripkovej činnosť, už vyše desať rokov vznikajú inscenácie jej pôvodných drám a drám slovenských autoriek, inscenácie inšpirované slovenskými literárnymi klasičkami, rodovo citlivé detské inscenácie, inscenácie zamerané na odstraňovanie rodových stereotypov v jazyku, antidiskriminačné edukačné projekty a i. Tandem Škripková – Pecko nedávno so ženskou témou prenikol aj za hranice svojho domovského divadla – v martinskom Slovenskom komornom divadle spolu inscenovali dramatizáciu reportážnej publikácie Vojna nemá ženskú tvár nositeľky Nobelovej ceny za literatúru za rok 2015 Svetlany Alexijevič.

To, čo sa v 90. rokoch 20. storočia a začiatkom nového milénia opatrne dostávalo do povedomia na pozadí činnosti vydavateľstva Aspekt, Divadla na Rázcestí a niekoľkých divadelných a literárnych teoretičiek (5), sa v ďalšom období, aj následkom feminizácie v divadle, znásobilo. Performerka Sláva Daubnerová vo svojich dielach dokumentárno-autoprojekčným pohľadom zobrazila výrazné ženské postavy umenia (Louise Bourgeois, Francesca Woodman, spomínaná Magda Husáková Lokvencová) či najnovšie obyčajné ženy (Eva N v inscenácii Solo lamentoso). V divadle Pôtoň vznikla inscenácia Žena ako žena podľa predlohy poetky Gabriely Alexovej a v réžii Ivety Ditte-Jurčovej, ktorá sleduje postavenie ženy v slovenskej literatúre. Medzi mladými dramatičkami sa objavila Michaela Zakuťanská, ktorá spolu s režisérkou Júliou Rázusovou založila divadlo a vo svojich inscenáciách sa zamýšľajú aj nad fungovaním mužsko-ženských vzťahov. Autorsky tieto témy rieši aj ďalšia mladá režisérka Silvia Vollmannová, ktorá často spolupracuje s dramaturgičkou a dramatičkou Dášou Krištofovičovou. Tvorivá dvojica Veronika Pavelková a Lýdia Petrušová sa veľmi otvorene zamýšľa nad vlastnou ženskou identitou v inscenácii Samson či nad vzťahom matiek a dcér v inscenácii MAMA MA MÁ_ _ _ _. Toto je pritom len malá a v žiadnom prípade nie vyčerpávajúca vzorka súčasných divadelných projektov tvorených ženami (6) či tematicky orientovaných na ženské výpovede, ktorá napríklad vôbec nezahŕňa mená z oblasti tanečného a fyzického divadla, v tomto smere nesmierne bohatej.

Otvorene genderové inscenácie, ktoré majú aj angažovaný aspekt, tvorí queer divadlo NoMantinels, jediné tohto druhu u nás. NoMantinels aj organizuje festival Drama Queer, ktorého jeden celý ročník bol venovaný téme „žena“. Nielen nezávislá scéna sa však obohacuje ženskými impulzmi, ženská dráma a ženské divadlo dostávajú aj inštitucionálne zastrešenie. Hry zahraničných i domácich dramatičiek vychádzajú čoraz častejšie (napr. ostatné zborníky drám Elfriede Jelinek, Dey Loher, Jany Juráňovej, vydané v Divadelnom ústave, Bratislava) a inscenujú sa okrem komorných divadiel typu Štúdio 12 aj v kamenných domoch, ako je SND či Mestské divadlo Žilina.

Dokonca aj muži prejavujú záujem o ženské postavy a javiskové stvárnenie ich osudov. V roku 2013 vznikla na VŠMU v réžii Viktora Vargu prvá slovenská inscenácia hry feministickej autorky – Top girls od Caryl Churchill, rodovo orientovaný časopis Glosolália uverejnil slovenský preklad hry Všetky tie somariny o ženách autora Petra Bú, ktorého inscenované čítanie bolo aj súčasťou jedného zo školských projektov VŠMU. Mladý režisér Tomáš Procházka sa do zákutí ženského vnútra naposledy ponoril spoločne s Ingmarom Bergmanom a Petrou Vajdovou v inscenácii Persona (Divadlo Aréna), dramatik a dramaturg Peter Pavlac v tvorivom tandeme s režisérom Patrikom Lančaričom už vytvorili niekoľko portrétov výrazných ženských postáv histórie, často spätých s kontroverznými mužmi (Galina Brežnevová, Milena Marić-Einstein, Žo Langerová). Pozitívnym impulzom je napokon aj to, že záujem o genderové a gynokritické čítanie divadla sa šíri aj na akademickej pôde a prenáša sa cez pedagogičky aj na mladú generáciu študentiek a absolventiek teoretických odborov(7).

Otázkou však ostáva, ako na tieto témy reaguje väčšinová spoločnosť. V tomto ohľade sme podľa sociológa a feministu Dávida Bosého ešte pozadu za euroamerickou kultúrou, kde sa feminizmus a gender stali regulárnou súčasťou verejného diskurzu. U nás sa termíny ako homolobby, gender ideológia či feministická propaganda v ostatnom čase stali hanlivými výrazmi a nástrojmi polarizácie spoločnosti (8), ktoré časť verejnosti sústredená najmä okolo hnutí bojujúcich „za tradičnú rodinu“ zneužila na verbálne útoky proti LGBTIQ aktivistom a aktivistkám a ľuďom bojujúcim za rovnoprávnosť v rôznych segmentoch. Napriek pozitívnym vyhliadkam sme sa tak v niečom vrátili minimálne o štvrťstoročie dozadu.

Martina Mašlárová

 

Text je súčasťou publikácie Brigitta od autorky Martiny Majerníkovej Koval. Tento projekt bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia (FPU). Publikácia Brigitta reprezentuje výlučne názor autora a FPU nezodpovedá za obsah publikácie Brigitta.

 

 

(1) Lindovská, N. Feminizmus je na Slovensku nadávka. In Medzičas, roč. 94, č. 1.

(2) Hoci Peter Scherhaufer v .týždni píše v súvislosti s témami inscenácie o postavení ženy a zneužití verejnej moci v oblasti sexuality, ide len o vecné konštatovanie bez akéhokoľvek pozitívneho či negatívneho komentára a zaujatia kritického postoja. Pozri https://www.tyzden.sk/casopis/25122/ked-verejna-moc-zlyha-alebo-obete-v-arene/.

(3) Lindovská, N. Slovenské divadlo versus ženská otázka? In GRUSKOVÁ, Anna (ed.). Posledná sezóna? Sprievodca po divadelnej sezóne 1998/1999. Bratislava : Divadelný ústav, 1999, s. 91 – 107.

(4) V rámci neho o. i. vznikla prvá scénická adaptácia románu Elfriede Jelinek Milenky ako inscenované čítanie.

(5) Pre podrobnejší obraz je poučným zdrojom štúdia Ivety Škripkovej. Pozri Škripková, I. Slovenská teatrológia po roku 1989 a feminizmy. In Slovenské divadlo, r. 64, 2016, č. 2, s. 136 – 146.

(6) Vyčerpávajúcejší sumár žien režisérok a ich práce poskytuje jedna zo štúdií Nadeždy Lindovskej. Pozri Lindovská, N. Feminizácia slovenskej divadelnej réžie. Náčrt súčasnej situácie: fakty a zistenia. In Proces rozvoja divadelnej réžie po roku 1989.  Bratislava : Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, 2012.

(7) Svedčia o tom napríklad záverečné práce študentiek Katedry divadelných štúdií VŠMU, bakalárska práca Veroniky Zajacovej Javiskové variácie histórií slovenských žien, Júlie Peckovej Dramatička Jana Juráňová či diplomová práca Sandry Polovkovej Gender. Nástroj analýz súčasnej slovenskej drámy.

(8) Pozri napr. Škripková, I. a kol.: Rod – naše prekliatie? Otvorená diskusia o divadle a rode. In Glosolália. 2014, č. 3, s. 57 – 75.

 

 

 

iniciátor
August - 2019
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com