„Ak dokážeme farby vnímať, je to pre mňa signál, že citlivosť v našom vnímaní ešte svoje miesto má“

dramátorv skratke s KatkourozhovorZáhradaVeronika TrokšiarováKatarína Krokošová
(autor: Dominik Janovský)

Vône, farby, pohoda a výnimočná atmosféra. To všetko mi napadne pri pomyslení na záhradu. Branko Ćopić je autorom nádherne citlivej knihy o detstve, radosti zo života, no predovšetkým o fantázii, ktorú má každý z nás inú a práve v tom je naša jedinečnosť, naše bohatstvo. Tento text je pre mňa synonymom hlbokého nádychu, po ktorom otvoríme oči a pohneme sa vpred. Ale zmenení priamo v srdci. Knihu Branka Ćopića Záhrada slezovej farby sa rozhodli zdramatizovať študentky štvrtého ročníka Zarina Hozdić a Veronika Trokšiarová. S Veronikou sme si spoločne zaspomínali na detstvo a odhalili aj výnimočnosť tohto nádherného textu.

Práve som si prečítala Záhradu a musím povedať, že ide o nádherný, veľmi jemný, osobitý text, ktorý v dnešnej drsnej a uponáhľanej dobe, nie je pre každého. Nie každý má dostatok času, aby si naplno vychutnal jeho poetickosť a mohol popustiť uzdu svojej vlastnej fantázie (tento motív mi pripomenul Annu zo Zeleného domu). Aj teba som doteraz vnímala ako človeka, ktorý inklinuje skôr k apelatívnejším textom dnešnej doby. Prečo si sa rozhodla inscenovať práve tento text?

Prvý impulz priniesla Zarina Hozdić. Branko Ćopić, autor predlohy, podľa ktorej Záhrada vznikla, bol veľmi obľúbený a produktívny autor v bývalej Juhoslávii. Často sa zaraďuje najmä do srbskej tvorby, no jeho korene siahajú do Bosny a Hercegoviny. A rovnako odtiaľ je aj Zarina. Na počiatku tvorby projektu bola režijne aj dramaturgicky zaangažovaná práve ona. Ja som do projektu pristúpila o niečo neskôr. Branko Ćopić vo svojich dielach zväčša čerpá z vlastného detstva. A presne v týchto končinách sa začala aj naša spoločná práca na projekte. Zarina mi predstavila autora zo svojho detstva, o ktorom som doposiaľ nevedela a potom sme pokračovali s rozhovormi o našich koreňoch, rodine, záhrade. Myslím, že si ma sčasti odhadla veľmi dobre. Ale tiež si myslím, že pre každého jedného z nás je dôležité nielen kam smerujeme, ale aj odkiaľ. Pre mňa je záhrada práve tým rodiskom nás samých. Za to, čo sme si v našej záhrade vybudovali, o čo sme sa s láskou starali, vďačíme našej rodine, blízkym, priateľom. Záhrada hovorí práve o tom. A aj keď je čas neúprosný a raz do roka príde zima, na jar záhrada znova rozkvitne.

Spomínala si, že s impulzom inscenovať Záhradu prišla Zarina. Tiež si konštatovala, že som tvoj umelecký vkus celkom dobre odhadla. Z toho mi vyplýva, že nie si zrovna cieľovou skupinou takého typu textu. Čím ťa teda zaujal? Alebo zaujal ťa vôbec? Či to bolo skôr školské zadanie a teda výzva?

Dá sa povedať, že na začiatku to bolo školské zadanie, a teda aj výzva. Nepovedala by som, že nie som cieľovou skupinou, skôr pri textoch pre detského diváka/poslucháča cítim veľkú zodpovednosť. Deti sú veľmi vnímavé bytosti a to, ako svoje vnímanie, estetiku, citlivosť budú posúvať, je z veľkej časti na pleciach nás, umelcov, spisovateľov, divadelníkov, akýchkoľvek tvorcov, ktorí pred dieťa predstupujú. Sčasti sme aj my zodpovední za to, akí ľudia z nich vyrastú. To je veľmi vážna vec. Poviedky Branka Ćopića, podľa ktorých sme so Zarinou napísali dramatizáciu, ma zaujali práve svojím veľmi silným odkazom, o ktorom som písala vyššie. Nájsť vhodnú formu, ako to podať dieťaťu, pokiaľ to chcete urobiť zodpovedne, je ťažké. A nielen v tomto prípade.

Priznám sa, že keď som si text čítala, nečítala som ho s tým, že je pre detského diváka. Aj keď, samozrejme, príbeh Branka a jeho deda, pokoj a pohoda, ktorá z textu prichádza k čitateľovi, je bližšia deťom. Aj bohatá fantázia je, žiaľ, blízka viac deťom. Čo je obrovská škoda, pretože možno by nás práve tá fantázia mohla oslobodiť od stresu a povinností, ktoré nás pútajú. Som však veľkou fanúšičkou postavy Deda. S láskou som si pri ňom spomenula na svojho dedka, ktorý ma vždy čakával vo vestibule základnej školy a spolu sme sa potom vydali na dlhú prechádzku po Zvolene, kedy ma vlastne len mal odprevadiť na nejaký krúžok. Ale pre nás to bolo niečo výnimočné. Stret dvoch vekovo výrazne odlišných generácií je vždy zážitkom. O tom sa presviedčam dennodenne na hodinách v našej škole, ale aj len tak v súkromí. To, čo si naša mladá generácia môže vzájomne odovzdať s tou staršou je obrovské bohatstvo, ktoré si musíme chrániť.

Záhrada je primárne venovaná deťom, avšak, presne tak, ako hovoríš, nielen im. Myslím, že si v nej každý nájde to svoje. A preto sme sa so Zarinou rozhodli ísť poetickou cestou. Dnešná konzumná spoločnosť nás ženie míľovými krokmi dopredu. Zabúdame na „bežné“ maličkosti života, ktoré život robia krásnym, poetickým, láskavým. Cítim to na sebe, ale aj na iných a myslím, že to cítiť aj na deťoch. Už citlivo vnímame len zriedka. Máme otupené zmysly. A preto sa mi páči, že je Záhrada vďaka nápadu, ktorý priniesla Zarina spolu so scénografkami Miškou (Michaela Zajačková, pozn. KK) a Radkou (Radka Baňacká, pozn. KK), poňatá abstraktnejšou scénografiou. Verím, že by mohla pomôcť v „cibrení“ práve takého citlivého vnímania farieb, pocitov, atmosféry. Záhradu sa nám nanešťastie nepodarilo predstaviť deťom tak, ako sme mali v pláne. Nestihli sme to. Som však veľmi zvedavá na ich reakcie, po tom, ako sme boli „nútení“ spomaliť.

Koľkokrát ste stihli inscenáciu odohrať?

Trikrát.

A akú ste dostali spätnú väzbu? Oslovil ľudí tento text? Čo hovoria deti?

Medzi divákmi bolo malé percento detí. Po premiére sme niektorým z nich ukázali dataprojektor a ako v inscenácii fungujú farby, či postavičky zvierat, ktoré sa tam objavujú. To bolo nadšenia! Samozrejme, že si to hneď chceli vyskúšať. Tomu sa úprimne teším. Ich reakcia však nebola veľmi výrazná. Myslím si, že je to aj preto, lebo neboli v detskom diváckom kolektíve. Určite do budúcna plánujeme hrávať Záhradu pre školy. Čo sa už vlastne aj malo udiať, ale ako hovorím, nestihli sme. S dospelákmi je to zložitejšie. Tí potrebovali čas a hovoriť dojem tesne po skončení predstavenia bolo pre nich náročné.

Áno, sebakontrola nás zväzuje. Ale ak by ste to hrávali pre školy, tak asi bez učiteliek, nie? Bolo zaujímavé čítať postoj postavy Učiteľky. Jej lipnutie na pravidlách a domáhanie sa všeobecnej pravdy, žiaľ, znamená popieranie fantázie, aj keď nakoniec svoje presvedčenie predsa len prehodnotí. Myslíš si, že by aj text, ktorý zaznieva v inscenácii a ľudia ho nevidia, teda nemôžu si ho prečítať, dokázal učiteľov tak ovplyvniť, že by poľavili zo svojej striktnosti? Ja osobne si viem predstaviť, že po návšteve predstavenia sa spoločne vrátia do školy a učiteľky povedia: „Takže bolo to pekné, deti, ale vlk je predsa len sivý!“ (úsmev)

Toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa tešila na návštevu školy. Okrem toho, že by som si rada sadla s deťmi a porozprávala sa s nimi o tom, čo práve zažili (ak by chceli), „vyspovedala“ by som aj pani učiteľky. Potešilo by ma, keby Učiteľku nebrali osobne, ale skôr ako metaforu. Mala som pani učiteľku, ktorá v prvý deň školy vyvesila na stenu Zlaté pravidlo. Stálo na ňom: „To, čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im.“ Bola som krpec, ktorý si vtedy možno ani neuvedomoval vážnosť tých slov. Ale ten krpec si to vďaka svojej pani učiteľke zapamätal a postupne prichádzal na významy a posolstvá schované za Zlatým pravidlom. Takúto silu majú učitelia. Ale nie vždy je využitá tým kladným spôsobom.

Sila tohto textu podľa mňa nie je v narácii nejakého príbehu, ale práve v jazyku, akým je písaný. Slová sa síce zdajú byť obyčajné, ale každé z nich má svoje špeciálne miesto. Každé jedno z nich je dôležité. Ja som si pri čítaní Záhrady spomenula na to, že ja svet vnímam cez farby. Napríklad každý deň v týždni sa mi spája s nejakou farbou. Zaujímavé je, že utorok, piatok a nedeľa majú rovnakú farbu. Podobne to mám aj s dramatikmi. Napríklad Brecht sa mi spája so zemitou farbou - takým mixom oranžovej a hnedej, Ibsen je zasa modrý, Strindberg fialový. (úsmev)

Myslím, že farby majú v našom vnímaní obrovský význam. Pre mňa sú to emócie. A tak, ako sú pre nás zložité pocity a city, tak je rôznorodé aj vnímanie farieb. Preto modrá nemusí vždy pre každého znamenať smutnú farbu. Ak dokážeme farby vnímať emotívne a ešte si ich aj k niečomu priradiť a urobiť z nich symbol, je to pre mňa veľmi príjemný signál toho, že citlivosť v našom vnímaní ešte svoje miesto má. Ak toto dokáže Záhrada vzbudiť u svojho diváka (malého alebo veľkého), je to pre mňa nesmierne vzácna odmena.

Ktorá z postáv je tebe najsympatickejšia? Každá totiž predstavuje určitý názor na život, životný štýl.

Dedko je moja láska. Ale to pravdepodobne z rovnakého dôvodu ako zaujal teba. Naši starí rodičia, a kto zažil aj rodičov našich starých rodičov, v nás, vnúčatách, pestujú krásnu záhradu, plnú múdrosti a lásky. Pamätám si, ako ma raz moja prababka chcela vydediť, lebo som sa odhlásila z náboženstva. Vtedy som sa cítila zle, ale dnes si veľmi vážim, že si ten moment pamätám. Najviac na svete si želala, aby som bola chránená aj zhora. Aj keď mi to niekedy dávala najavo svojským spôsobom. Keby len tušila, že som odvtedy už do kostola ani nepáchla... (úsmev) Asi to už vie, ale nevadí, lebo teraz na mňa dáva zhora pozor ona.

S pribúdajúcim vekom prichádza aj taký vnútorný pokoj, že?

Mal by prísť, ale nemyslím si, že je to vždy tak.

V texte ma ešte upútala skupina žiakov. Vnímam ich ako kolektív a je zaujímavé, ako jednotlivec dokáže podľahnúť väčšine. Priznám sa, že aj mne sa to niekedy stáva. Ty si aká? Dokážeš odolať?

Ja som ako dieťa nemala s kolektívmi v škole dobré skúsenosti. Takže som sa skôr formovala ako individualista. Zdravé fungovanie v kolektíve milujem, som rada súčasťou kolektívu, ale z vlastného presvedčenia. Tiež však nevylučujem, že neboli prípady, kedy som sa nenechala ovplyvniť nejakou skupinou. Napríklad také „emo obdobie“ na základnej(ale iba čo sa hudby, štýlu obliekania a vlasových kreácii týka, žiletky som nemala rada).

Ja osobne nerada pracujem vo veľkom kolektíve. Dlho mi trvá, kým si k niekomu vybudujem dôveru a potom mám potrebu mať všetko pod kontrolou. Ale zároveň často mám aj strach povedať svoj názor, pretože sa bojím, že nebude taký, aký sa očakáva. Ale zo Záhrady som si okrem vône a farieb odniesla aj posolstvo, že nie je hanba, ak máš na veci odlišný názor a si presvedčená o jeho správnosti. Veď napokon jedna z najcennejších vecí je práve naša fantázia a ak je aj bohatá, tak je to skutočne výhra. Myslím si, že najmä dievčatá sa o tom mohli presvedčiť pri čítaní Anny zo Zeleného domu, ktorá je pre mňa prototypom takejto životnej filozofie.

V kolektíve by mal, podľa mňa, človek vedieť povedať svoj názor, ale rovnako by mal vedieť prijať iný a primerane reagovať. Jedno bez druhého bude ťažko fungovať. Získať pohľad na vec z mnohých uhlov, je obohacujúce. Chce to veľký cvik. Ja sama s tým bojujem, keď mám v kolektíve človeka, ktorý podľa mňa neakceptuje ostatných tak ako seba. Ale niekedy som proste tvrdohlavá.

Na záver by som sa ťa rada opýtala: Čo ty ako tvorca umeleckého diela očakávaš od kritikov?

Kritici v divadle sú pre mňa ako novinári v politike. Ak je kritika konštruktívna, je pre mňa prospešná. Vďaka nej sa viem posúvať. Ak poukáže na nedostatky, viem na nich pracovať. Tvorca by ale nikdy po dobrej kritike nemal prestať chcieť od seba viac. Kritika tiež vie komunikovať s verejnosťou a istým spôsobom diváka vychovávať a učiť rozoznávať kvalitu umeleckého diela. Čo ale na druhej strane nemusí byť úplne kladná záležitosť, vzhľadom na minulosť (napríklad salónov a pod.).

 

Milí čitatelia, nezabudnite si prečítať aj ukážku z textu v rubrike priestor!

Za rozhovor ďakuje Katarína Krokošová, 1. mgr. KDŠ

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com