V Kaplnke (DF VŠMU) sa 23. októbra 2017 sa uskutočnil prvý ročník projektu Autor, na javisko! Išlo o spoluprácu katedier réžie a dramaturgie, herectva a divadelných štúdií. Avšak nie len katedry Divadelnej fakulty spolu kooperovali - na vytvorení tejto prezentácie sa podieľali všetky tri fakulty Vysokej školy múzických umení.

Prinášame rozhovor s hlavnými tvorcami projektu Autor, na javisko! Jurajom Hanulíkom (réžia, 3. bc) a Alexandrou Rychtarčíkovou (dramaturgia, 3. bc).

Čo je vlastne „Autor, na javisko!“?

Alexandra: Je to projekt pre prezentáciu študentských textov, ktoré vznikajú na autorskom seminári. Tento rok boli tieto texty realizované aj v spolupráci so študentmi zvuku a RTVS, v rámci platformy Fórum mladých autorov IV.

Juraj: Autor na javisko! je pokusom zobraziť na javisku skúsenosť z tvorby rozhlasových minihier v rámci autorského seminára. Výsledok nemá ambíciu tváriť sa ako inscenácia, nie je to dokonca ani inscenované čítanie v pravom zmysle slova. Výsledný tvar tvoria ukážky textov mladých autorov, ktoré sa striedajú s reálnym rozhovorom študentov o procese tvorby rozhlasovky, jej úskaliach, ale i možnostiach, ktoré rozhlas oproti iným médiám prináša.

Koľkého ročníka Fóra mladých autorov ste sa už zúčastnili a aký to malo pre vás prínos?

Alexandra: Fóra mladých autorov som sa zúčastnila už dvakrát. Myslím, že to bola skvelá skúsenosť. Jednak to bola prvá javisková realizácia mojich textov, a tiež som mala možnosť spolupracovať s režisérmi, zvukármi a hercami. Samotná práca režiséra, pripomienky hercov a náhľad do tvorby rozhlasovej hry v profesionálnom štúdiu boli veľmi prínosné. Ďalší ročník mi priniesol aj zaujímavé kontakty so študentmi zvuku, s ktorými sme následne aj po Fóre niekoľkokrát spolupracovali.

Juraj: Celkovo išlo o štvrtý ročník, ktorý bol však mojím prvým.

V čom spočíva vaša práca na hodinách, ktoré vedie Peter Pavlac?

Alexandra: V písaní. Dostávame zaujímavé témy alebo dramatické či literárne formy, ktoré môžeme v priebehu týždňa spracovať a na nasledujúcej hodine ich čítame a spoločne analyzujeme. Myslím, že je to skvelý predmet, prepájajúci autorskú tvorbu s dramaturgiou, keďže reagujeme aj na práce kolegov.

Ako ste prišli na nápad zrealizovať texty určené pre rozhlas ako scénické čítanie?

Juraj: S nápadom prišiel profesor Pavlac, my sme v tom uvideli možnosť reflexie našej práce a zároveň potenciál vytvoriť z tých rozhlasových textov niečo zaujímavé, s presahom na javisko.

Koľko času trvala príprava?

Alexandra: Myslím, že odkedy sme sa o projekte dozvedeli po jeho premiéru prešiel približne mesiac. Popri štúdiu a iných projektoch sa však čas rapídne skrátil a finálny tvar, konkrétne práca s hercami a samotné aranžovanie, vznikol asi za tri dni tvrdej práce.

Juraj: Času nebolo veľa, popri skúšobnom procese vlastných projektov sme museli konať rýchlo. Základom pre moju prácu bol scenár, ktorý napísala Alex. S tak dôkladne pripraveným konceptom, aký priniesla, sa už pracuje jednoducho. Musím povedať, že všetci vynaložili maximálne úsilie, zastúpenie v projekte mali dva herecké ročníky a dva ročníky katedry réžie a dramaturgie. A musím sa všetkým poďakovať za obetavosť, pretože sme skúšali celý víkend od rána do noci.

Čo bolo najväčšou výzvou počas realizácie?

Juraj: Pre každý text sme sa snažili nájsť vlastný kľúč a zároveň sme chceli objaviť čo najviac možností, ako ho priamo realizovať. Dôležitým prvkom bol samozrejme zvuk, rozhodli sme sa hrať s jeho možnosťami, prepojiť pomocou práce s ním realitu s ilúziou. Každému textu však svedčalo niečo iné, a tak sme vo výsledku mali texty, ktoré boli čítané, ukážky z rozhlasových hier aj inscenované situácie.

S ktorým textom ste mali najviac problémov pri jeho „pretavovaní“ do javiskového tvaru?

Alexandra: Myslím, že to bol text Hlava rodiny, ktorý uzatváral prezentáciu. Prišiel na rad ako posledný, mal pôsobiť zhrňujúco. Bolo preto otázne, akú formu zvoliť, pričom sme chceli divákovi ukázať niečo nové a zároveň prepojiť divadlo s rozhlasom a smerovať to možno až k performance.

Aké novinky a zmeny oproti pôvodným návrhom priniesla javisková realizácia? Nastal aj prípad, že výsledný tvar bol celkom odlišný od pôvodnej predstavy?

Alexandra: Zmena bola badateľná už len v tom, že to boli skrátené, vybrané ukážky, a tak sa niekedy líšila myšlienka pôvodného diela a nami prezentovanej časti. Divadelný herec sa pri inscenovaní a práci s textom líšil tiež od toho rozhlasového. Najzaujímavejšie bolo pre mňa asi to, ako sme prepojili javiskovú realizáciu s rozhlasovými nahrávkami.

Aký to bol pocit, keď aj vaše texty najprv odzneli v júni na Rádiu Devín a o pár mesiacov boli čiastočne realizované na divadelnom javisku? Posunulo vás to ako autorov?

Alexandra: Myslím, že budem hovoriť za všetkých, že to bol skvelý pocit. Človek, autor, mal zrazu pocit, že to má naozaj zmysel a že chce písať viac, aby videl viac svojich textov realizovaných.

Ako vás obohatila táto skúsenosť? Dá sa preklenúť bariéra a rozdiel medzi textami písanými pre javisko a rozhlasovými textami?

Alexandra: Pokiaľ využijeme text vyslovene len ako materiál a ďalej s ním pracujeme, myslím, že môže slúžiť ako podklad aj pred divadlo aj pre rozhlas. Myslím ale, že je to zbytočné, pretože autor píšuci pre rozhlas má pri tvorbe textu na mysli rozhlasové špecifiká a často tak kreuje aj text, napríklad pridáva poznámky na zvuk, mení čas a priestor, môže využiť fantazijné prvky, viac-menej môže napísať čokoľvek. Dramatik môže mať zase na mysli už konkrétne mizanscény a oproti rozhlasu divadelné limity.