CENTRUM LÁSKY K FEMINIZMU, CENTRUM LÁSKY K SLOBODE V DIVADLE

rozhovorexternýDočasný kolektívLaura Barancová

Ak na slovenskej divadelnej scéne stále pociťujeme absenciu divadelných diel, ktoré sa vymykajú tradičnému nazeraniu na divadlo už v jeho zárodku, pravdepodobne len nenavštevujeme miesta, ktoré ponúkajú mladým ľuďom tvoriť a robiť divadlo odlišne. Tvorcovia Dočasného kolektívu dostali príležitosť uviesť svoju autorskú neinscenáciu v rámci projektu Mliečne zuby, ktorý každoročne ponúka možnosť mladým začínajúcim tvorcom prísť s témami, o ktorých chcú hovoriť. V Štúdiu 12 máme stále možnosť vidieť a zúčastniť sa autorského projektu, ktorý poteší priaznivcov tejto stále nedostatočne ukotvenej témy a naopak presvedčí aj skeptikov, že o feminizme sa dá viesť dialóg s tou najväčšou láskou...                    

    

Nazývate sa Dočasný kolektív no ste skutočne „dočasní“? Vzišiel tento názov len z iniciatívy vytvoriť CLF alebo ste sa spoločne stretli pri práci už na predchádzajúcich projektoch?    

Názov Dočasný kolektív vznikol až počas tohto predstavenia, najmä z túžby vytvoriť si nejakú formu

platformy pre nehierarchickú tvorbu. Na začiatku celého Centra lásky k feminizmu bol totiž úplne iný projekt, s inými ľuďmi, no postupne sme prišli na to, že ak chceme byť v súlade s tým, ako chápeme feminizmus a jeho hodnoty, je pre nás nevyhnutné tvoriť absolútne konsenzuálne a kolektívne. Nemáme žiadne fixné roly, ak niekto s niečím nesúhlasí, tak sa to nerobí, no zároveň nemusia byť v každom projekte Kolektívu tí istí ľudia, preto je aj v názve prídavné meno Dočasný. Čo sa týka nás, ktorí sme pracovali na CLF, tak sa všetci poznáme veľmi dlho a v rôznych obmenách sme spolu už kreatívne spolupracovali, čo však vôbec nie je do budúcnosti nevyhnutné.

Uvádzate, že Centrum lásky k feminizmu nie je „inscenáciou“ o feminizme, ale snaha o zachytenie rôznych teórií a praktík feminizmu. Je to tak aj z dôvodu, že vnímate feminizmus ako pojem s akousi násilnou konotáciou? 

Práveže naopak. Máme pocit, že pojem feminizmus, ale najmä predstavy o spoločnosti

a spolunažívaní, ktoré ponúka, nie sú v našich médiách, ani vo všeobecnom diskurze definované

ako „násilné“. Násilné v takom zmysle, že my to vnímame ako radikálny smer opierajúci sa

o myšlienky priamej demokracie, ktorý sa zasadzuje o zrušenie hierarchií a dominancie, takže

pochopiteľne musí byť občas „cez čiaru“. Určite má momentálne aj negatívne konotácie, no

dovolíme si tvrdiť, že najmä kvôli neoliberálnym vplyvom, a teda že je taký najmä pre biele cisženy – manažérky, ktoré sa snažia preraziť pomyselný sklenený strop. Prípadne sa takisto často feministky označujú za príliš hysterické, čo sa používa na zdiskreditovanie žien hádam od nepamäti (spomeňme si na Sofoklovu manželku Xantippu). Najmä však nemáme pocit, že by sa o feminizme hovorilo na Slovensku v mainstreamových médiách dostatočne. Preto sme sa v rámci predstavenia snažili ukázať, akým spôsobom môže byť feminizmus inkluzívny, emancipačný a ako sa na základe jeho teórií vieme organizovať a pretvárať svoj pohľad na systém. Chceme tým povedať, že nie všetko „násilné“ alebo „extrémistické“ musí byť inherentne nežiaduce.

Predstavenie je o feminizme a predsa v ňom účinkujú muži ako členovia Dočasného kolektívu. Na prvý pohľad zvláštny úkaz, no aj počas predstavenia sa dozvedáme, že feminizmus nie je len otázkou žien. 

Super na tých novších prúdoch feminizmu je, že sa zaoberajú rodom ako kategóriou, v rôznych

kontextoch, performatívnych schémach a hlavne v spektre, bez takej zväzujúcej binarity. To nás na

feminizme bavilo, emancipačný potenciál nejakej teórie, pocit autenticity a slobody v prevedení tejto teórie do praxe. Vtedy už nejde o pohlavie alebo rod, ide o bezpodmienečný rešpekt a radikálnu lásku. Feminizmus je pre všetky a pre všetkých.

Ako by bolo podľa vás možné (okrem vášho predstavenia) podnietiť záujem o tému rodovej rovnosti práve u mužského pohlavia, ktoré túto problematiku vníma väčšinou stále len ako nárek akýchsi dnešných sufražetiek? 

Toto je veľmi komplikovaná otázka, nakoľko pod patriarchátom žijeme veľmi dlho, a očividne na

tomto systéme musí niekto profitovať, keďže je také náročné ho kritizovať alebo nebodaj niečo

zmeniť. Asi sa musí začať od vzdelávania – genderové štúdiá by sa dali jednoducho (teoreticky, nie

prakticky) zaradiť do výučby na stredných školách a mnoho univerzít už vníma prepojenia tohto

odboru aj s ďalšími smermi ako je sociológia, právo, ekonómia alebo divadlo. Treba zrejme týmto

spôsobom ukázať, že existuje viacero rodov, napriek tomu, že je to všeobecne ešte stále vnímané ako binárna kategória, a že sme týmto zadelením viazaní na určité vzorce správania, od ktorých by sa dalo oslobodiť, ak by sme o tejto téme viac diskutovali. Takisto by sme možno slovo „rovnosť“ zamenili za pojem „solidarita“. Neviem, do akej miery je pre nás podstatné oslovovať mužov, skôr si myslíme, že by sa mali spájať ľudia, ktorí sa kvôli súčasnému nastaveniu spoločnosti necítia dostatočne slobodní a chcú to zmeniť. Čiže okrem vzdelávania by sme sa mali priučiť aj z histórie sociálnych hnutí a budovať na ich tradícií, aby nám tak bolo jasné, že napríklad určite nie všetky sufražetky boli aj feministkami.

Divák je počas trvania predstavenia konfrontovaný s veľkým množstvom informácii, má možnosť si prezrieť knihy, pracujete s plagátmi historických udalostí emancipácie žien a inými. Ako dlho prebiehal váš výskum?

Napriek tomu, že to skeptickým očiam možno len potvrdí nálepku akademickosti, s ktorou sa

feminizmy niekedy odsúvajú z bytov, pracovísk a námestí na prednášky a semináre, prevážili u nás

dva dôvody, prečo do divadelného priestoru vpustiť toľko teórií a celú škálu lektúr. Po prvé, práve v

ich mnohorakosti, v momente, kedy sa v nich divá*k*čka začne strácať, nachádza slobodu zvoliť si

vlastnú trasu priestorom teoretizovania a pestrosťou feministických myšlienkových smerov súkaných do škatuľky „feminizmu“. Čím je toho viac, tým je potreba zamyslieť sa, čomu venujem svoju pozornosť naliehavejšia. Po druhé, tým väčšia aj šanca, že sa ako divák*čka potknem o tému, ktorá sa ma dotkne. Mali sme jednoducho pocit, že mainstreamová redukcia „feminizmu“ na platy a pozície, či jeho prekrúcanie na akúsi zvrhlú západnú hystériu, sú neprípustné a že si vyžadujú, aby sme zdôraznili rozmanitosť relevantných snáh, hlbšie smerujúcich úvah a, prosto, feminizmov k veci a pre každ*ého*ú. Napokon, nájsť symbolické spojenectvá v knižkách je vždy príjemné a ak si vďaka nášmu predstaveniu niekto „tú knižku od hentej autor*ky,“ mentálne zaznačí k vlastnému žitiu, je istá nádej, že to má zmysel. Náš výskum trval takmer rok, no je treba povedať, že sme sami od seba ani neočakávali, že by sme hoci aj ako kolektív boli schopní prečítať všetko, čo sme do predstavenia vybrali a nie to ešte to poprežúvať. Feministickou recepciou, povedzme, v prípade Sapfó, by sa dala popísať prinajmenšom polica protirečivých monografií a taká Butlerová by sa najlepšie čítala na seminári, na ktorom sa aspoň jeden*na účastní*k*čka dostatočne presvedčivo tvári, že rozumie Lacanovi. Dôležité totiž nie je to penzum, ale to, že každ*ému*ej, ktor*ému*ej sa chce Butlerovú čítať, to tak môže pomôcť vyviazať sa z predsudkov spoločnosti, ktorými sa možno nevedomky sama zraňuje a že aj kratučký zlomok Sapfó sa vie ostro a produktívne zabodnúť do otvorenej mysle.

Plánuje Dočasný kolektív v blízkej budúcnosti nejaký spoločný projekt možno rovnakého charakteru? 

Áno. Veríme, že sa nám podarí vytvoriť v priebehu budúceho roka ďalší performatívny projekt.

Stále ostávame pri téme feminizmu a rôznych formách práce s divákmi a diváčkami, hoci celkové

vyznenie bude zrejme veľmi odlišné.

Najbližšia repríza bude v Štúdiu 12 – 14. apríla, pozn. aut.

Za rozhovor ďakuje Laura Barancová, 1. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com