A ak sa vrátime k textu, ten ste upravovali?

Text sa výrazne upravoval. Už len tým, že sa veľmi upravoval záver – vlastne to môžem povedať – zmenili sme záver v tom, že sa nestane kráľom Malcolm ale Macduff, čo sa urobilo so zámerom podčiarknuť ten motív nadvlády žien nad mužmi. Takisto v týchto dňoch s povolením svojich pedagógov pripisujem nejaké časti z ďalších Shakespearových hier a aj z úplne iných hier. Sú tam repliky z Richarda III, je tam jeden celý monológ z Hamletmachine a s dramaturgom Palim Százom

by sme tam ešte chceli dať nejaké časti z Goëtheho Fausta. V rámci príbehu sa sústredíme na postavy čarodejníc, ktoré v tejto inscenácii budú mať prakticky hlavnú úlohu. V našom ponímaní sú to takí „big brotherovia“, ktorí si urobia experiment – vyberú si náhodného človeka a chcú si vyskúšať, čo to s ním urobí, keď mu povedia – možno budeš kráľom. Lebo aj Macbeth v našej interpretácii bude človek, ktorý je náhodný, ktorý keby neurobil, čo urobil, tak ho dejiny vymažú – radový vojak. Ale ony mu to povedia v takom čase, na takom mieste a takým spôsobom, že nastane chaos, ktorý si ony začnú strašne užívať. Svet, ktorý chceme zobraziť, je svet bez Boha, bez kráľa, bez nejakej pevnej vladárskej ruky, v ktorom sa otvárajú tie veľmi zákerné a veľmi úderné otázky – ako ďaleko až sme schopní zájsť aby sme si splnili naše sny. Keď sa toto podarí, tak to bude portrét nás – toto je to, kde sa nachádzame, tohto sme my ľudia schopní.

Je zaujímavé, že hovoríš o tých intertextuálnych presahoch, o rôznych vsuvkách, ktoré sa tam chystáte dať, najmä v súvislosti s tým, že dramaturgom je Pali Száz. Lebo vlastne jeho Woyzeck je tiež postavený na podobnom princípe, kedy Pali preniesol text do súčasnosti tým, čo doňho povkladal. Do istej miery tam zrejme cítiť aj jeho témy a to, ako on zvykne pracovať.

No, presne z tohto dôvodu som ja Paľa oslovil ako dramaturga, lebo som vedel, že mal s takýmto niečím skúsenosť. Možno je ale riziko – a to je podľa mňa niečo, na čo môže tá inscenácia doplatiť a čo je oveľa väčší risk než nejaká nová forma – že sa stretli režisér a dramaturg rovnakého zmýšľania. To je podľa mňa často veľmi kontraproduktívne. Vždy som sa snažil vyberať si dramaturgov, ktorí by mali opačné zmýšľanie ako mám ja, respektíve majú diametrálne odlišný názor na danú hru ako mám ja. Lebo vtedy vzniká diskusia a vtedy má ten dramaturg to správne postavenie, ktoré by mal mať. Čiže tohto sa úprimne trošku bojím. Ale tým, že sme pod dohľadom prudko klasického režiséra, tak nás na to snáď upozorní on, ak si to neuvedomíme sami. Toto som vnímal asi ako najväčšie riziko. Inak tá idea dopisovať a pridávať texty vznikla aj vďaka môjmu, nazvime to, pracovnému priateľstvu so Slávou Daubnerovou. Vďaka nej som nabral odvahu nebáť sa prepisovať texty, nebáť sa montáže, zliepať texty dokopy. Dokonca veľmi koketujem s myšlienkou naskúšať jeden obraz alebo jedno dejstvo tak, že budeme mať nejaký textový základ a z toho vznikne malý trojhodinový happening (smiech). Možno, uvidíme. Každopádne ja idem do toho s tým, že idem experimentovať, strašným spôsobom experimentovať. A keď to bude zrozumiteľné – misia splnená. Ale aj keď nie. Je to moja prvá a asi aj posledná réžia v Lab-e, tak som si povedal, že to skrátka musí stáť za to.

Tak na to sa veľmi teším, lebo ja osobne mám pocit, že experiment je niečo, čo trochu na škole chýba.

Napríklad môžem povedať, že keď videli scénu a kostýmy pedagógovia scénografi, páni Čanecký a Kocman, tak oni to práve veľmi vrúcne privítali s tým, že konečne to bude niečo iné, že sa konečne nejdeme báť.

A ako to teda má vyzerať?

Toto je veľmi podnetné povedať. Kostýmová zložka je riešená tak, že v celej prvej časti budú herci veľmi sporo odetí, kostymérka Zuzka Hudáková vychádzala vyslovene z „pra“, z praľudí, je tam veľmi veľa kože, veľa kožušiny. A potom som chcel aby sa to vyvíjalo tak, že sa inscenácia bude končiť v civile. Na záver, keď príde Macduff Macbetha zabiť, tak je v elegantnom obleku. V tom by mal byť ten aktuálny presah do myšlienky, s ktorou sa stotožňujem, že jediné, čo nás odlišuje od ľudí pred nami je, že máme lepšie oblečenie. A nezabíjame sa kyjakmi, ale revolvermi. Každopádne kostýmy sú ďalšia dosť kontroverzná vec, ktorá uvidíme, ako bude prijatá. Napríklad kostým Macduffa je urobený tak, že tie herečky budú mať len nohavice a vrch budú mať natretý načierno. Takže pôjdu doslova s kožou na trh. Takáto výzva pre herca je podľa mňa veľmi potrebná. Pretože je veľmi zlé a je podľa mňa veľmi nesprávne, keď sa či už režiséri alebo herci kuklia a konzervujú v jednej forme a potom príde režisér, ktorý rozmýšľa ináč a zrazu ho odmietnu, pretože na to nie sú zvyknutí. V tomto je podľa mňa pre tento herecký ročník podnetné, že náš režisérsky ročník je veľmi rôznorodý. Maroš je zameraný na, nazvime to, kasaštuky, ja som zameraný viac na experimenty, Varga zas na modernú drámu, Lenka Garajová je veľká rusofilka, keby mala možnosť, tak režíruje Rusov. Ide o veľmi rôznorodé pohľady – to je podľa mňa dar, ktorý tí herci dostali. Ale videli sme už prvé návrhy kostýmov, ktoré museli prejsť odobrením hercov, ako napríklad spomínaný Macduff hore bez, a len sme sa smiali, že keď budú počas generálkového týždňa cigaretové pauzy a vyjdu von herci natretí na bielo, celí od krvi, nejaká kožušina do toho, tak budú všetci vedieť, že Procházka režíruje (smiech).

A čo sa týka hudby?

Hudba bude výber. Zatiaľ je to zmes etna a hardrocku, bude tam znieť od Marylina Mansona cez Siouxsie and the Banshees a je tam zatiaľ veľmi veľa Wagnera. Uberá sa to zatiaľ týmto smerom.

Ešte by som sa chcela pristaviť pri postavách čarodejníc. Chodíme spolu na seminár o Macbethovi a pamätám si, že si sa na to neraz pýtal, rozoberali sme rôzne interpretácie týchto postáv. Tak ako to vlastne bude, budú to hrať ženy, muži, alebo ako to máš vymyslené?

Čarodejníce budú hrať ženy. Ale chcel by som – na seminári sme sa o tom rozprávali, že sa často potláča taký ten „mimozemský“ rozmer čarodejníc – a práve to je moja ambícia, navrátiť im to čaro, zdôrazniť, že sú naozaj niečo, čo nie je z tohto sveta. Preto sme naschvál prepísali Shakespearove slová tak, že keď sa Macbeth pýta – „čo tu stvárate, slúžky polnoci, niet v ľudskej reči na to slov,“ my sme to zmenili na - „kto ste, vy slúžky polnoci?“ A ich odpoveď znie: „Niet v ľudskej reči na to slov.“ Nechcem ponúknuť divákom konkrétnu odpoveď, kto to je. Pomenovania sme im dali rôzne, ja ich sám pre seba nazývam „agentky chaosu“, ale pre mňa je naozaj dôležité, aby diváci, keď odídu z predstavenia, nevedeli, kto boli tie tri osoby. Dokonca ma láka neuvádzať ich v programe ako čarodejnice, ale ako Žena 1, Žena 2, Žena 3. Respektíve Osoba 1 atď., aby to bolo rodovo korektné (úsmev). Ony mi totiž veľmi pripomínajú niektoré komixy o Batmanovi, kde je postava Jokera. Lebo tá postava väčšinou mala nejaký background, že je to psychopat, ktorý ušiel z liečebne atď., ale sú niektoré mimoriadne kvalitné komixy, ktoré o ňom hovoria ako o osobe, ktorá sa zrazu zjavila a ktorá len robí bordel a my nevieme prečo, ale strašne ju to baví. A táto rovina je pre mňa strašne fascinujúca v kontexte čarodejníc. Chcem, aby sa aj ony zrazu objavili, začali zrazu robiť strašný bordel a my by sme nevedeli, prečo ho robia, prečo ich to baví, že môžu robiť bordel, a prečo tým postavám ubližujú. S tým je ešte stále spojená otázka, s Paľom to teraz veľmi intenzívne riešime, že by sme do textu chceli vrátiť aj Hekatu. Mala by byť prítomná iba ako hlas, čo by malo byť ešte väčším umocnením toho, že je to postava mimo reality. Ja by som veľmi chcel, aby ten hlas nahovorila Ida Rapaičová s tým silným basom, ktorý má. Vďaka tomu by sme chceli vytvoriť pocit, že svet, ktorý zobrazujeme, je pod veľmi úzkym drobnohľadom niekoho, kto neustále kontroluje, či svet funguje tak, ako má. Toto je to, čo ma pri čarodejniciach najviac láka. To, čo by som chcel, aby ony zobrazovali, je pre mňa esencia zla. A je pre mňa primárne, aby čarodejnice boli tajomné, aby boli veľmi nekonkrétne. O to sme sa usilovali aj v kostýmovej zložke, mali sme vynikajúcu debatu s kostymérkou. Čarodejnice sme riešili asi najdlhšie, mali sme na stole rozložené fotografie z inscenácií, aby sme videli, ako sa všelijako zobrazovali. A prišli sme na to, že buď sa zobrazovali ako veľké femmes fatales, alebo vyslovene ako také poctivé ježibaby s bradavicou na nose. A my sme sa rozhodli ísť inou cestou. Na základe tejto veľkej vizuálnej rešerše to, čo my ponúkneme, sú osoby aj lákavé, ktoré sú vizuálne krásne, lebo to hrajú krásne herečky, ale v jednom momente – a to už prezrádzam veľa – si nasadia náhubok s umelými zubami a Banca zaživa vykastrujú.

A v tej mužsko-ženskej línii je pre teba relevantné a dôležité, že sú to ženy?

Vieš čo, je. Pretože v tom záverečnom obraze, kde Hamlet hovorí „zajtra, zajtra, zajtra“, je tam pridaná aj scéna z Hamletmachine, v tom momente prichádza na scénu Macduff a Prvá čarodejnica. Macbeth vyzýva Macduffa, aby ho zabil a mňa tu veľmi láka to, že by mieril Macduff, ale spúšť by stlačila čarodejnica. A ona je tým, kto spraví z Macduffa kráľa. Tak zomiera posledná nádej mužstva, chlap, ktorý bol chlapom, lebo zabíjal. Dokonca ma láka, aj keď to už je interpretácia na štvrtú, urobiť z Macduffa štvrtú čarodejnicu. To je tiež cesta. Ten koncept je natoľko otvorený a hodný spoločnej diskusie aj s hercami, že možno keď sa stretneme, keď budeme robiť rozhovor „po“, tak uvidíš, že to všetko dopadlo úplne ináč.

Z toho, čo hovoríš, mi vychádza, že v tvojej vízii svet ovládnu, respektíve ovládajú ženy, ale sú to mrcha ženy.

Och! Toto nie, toto by som nechcel. Ja by som skôr chcel, aby tá odpoveď bola tá, že muž zlyhal, niekde na tej dlhej ceste dejinami zlyhal a nevyhnutne museli prevziať vládu ženy. A nechcem, aby to bolo vnímané ani ako fakt negatívny, ani ako fakt pozitívny. Je to veľmi tenký ľad. Tým skôr, že na Slovensku sa dá hovoriť aj o nejakej feministickej tradícii a som zvedavý aj na to, ako to tá naša feministická svätá trojica zoberie. Veľmi sa teším na tú diskusiu, či už s profesorkou Wild, alebo aj profesorkou Šimkovou, že či sa to podarí, alebo nie. Až teraz som si vďaka tebe uvedomil, že to smeruje k tomu, že vlastne hovoríme, že nám vládnu ženy a že je to zlé. Ale v literatúre, ktorú teraz k téme mužskej identity čítam, konkrétne je to Identita XY, je to naozaj tak, že muž na svojej ceste zlyhal. Je preukázateľné, že ženy boli pri skúmaní svojej identity oveľa precíznejšie a oveľa racionálnejšie, zatiaľ čo muži si tú svoju identitu začali uvedomovať až po nástupe feminizmu, v zmysle – tak kto sme vlastne my? Kto je muž? Vo francúzštine a v angličtine je rovnaké slovo pre človeka aj pre muža. Chcel by som, aby moja inscenácia neponúkala odpovede, ale skôr otázky, a hlavne aby nevydávala súdy. Tomu som sa snažil vyhýbať v celej svojej doterajšej tvorbe a zároveň to vždy vychádzalo tak, že v mojich inscenáciách boli muži tí zlí. Dúfam, že v kontexte Macbetha to nevyznie tak, že ženy sú zlé.

Na záver sa ešte na chvíľku vrátim na začiatok. Spomínal si, že si sa rozhodoval medzi niekoľkými hrami. Schválne, aké ďalšie texty prichádzali do úvahy?

Do úvahy u mňa prichádzal Genet a Balkón, to je dokonca projekt, ktorý si nechávam do zálohy na budúci rok. Ale potom som prišiel za pedagógmi, že som si to rozmyslel a oni to už stihli zamietnuť, chvalabohu. Lebo Genet je už naozaj z kategórie „ťažký“, v najlepšom slova zmysle. Môžem slobodne povedať, že na Geneta možno budem mať o päť rokov, alebo možno už budúci rok. Takisto bola v hre Sartrova Oresteia, teda Muchy. Teda Francúzi. Nazval by som to Jeanovská dramaturgia, lebo som si uvedomil, že je medzi nimi veľmi veľa Jeanov – Cocteau, Lagarce, Genet, Sartre... Ale možno ma osvieti a budem robiť na budúci rok Stodolu. (smiech)

To by bolo tiež dosť neobvyklé pre teba.

To by bolo. Ale môžem povedať, že bolo reálne asi týždeň obdobie, kedy som bol v tom, že idem napísať projekt na Jožka Púčika. Nezabudnem na ten rozhovor s Martinom Ondriskom, keď sa nás pýtal – „No, tak o čom uvažujete?“ A ja že Ivan Stodola, Jožko Púčik. Pozrel sa na mňa tým svojím pohľadom a iba povedal – „A to som si myslel, že Timková režírujúca Moliéra s Rothom a v mojej dramaturgii je extrém.“ (úsmev)

Za rozhovor ďakuje Martina Mašlárová (TKDU, 4. mgr).

Poznámka redakcie: rozhovor sa uskutočnil ešte pred premiérou inscenácie Macbeth: Hra o basdardoch.