Hlavne „netlačiť na pílu“

rozhovorrežisérŠtefan BielikJakub Molnár
Štefan Bielik

Kvalitného humoru je niekedy ako šafranu. Často je nahrádzaný plytkými výsmeškami s absenciou výraznejších estetických kritérií. Je preto potešujúce, že v dnešnej „tekutej modernite“ či pre niekoho „ére prázdnoty“ sa objavujú mladí tvorcovia, ktorí o humore zmýšľajú aj trochu inak. K nim určite patrí aj poslucháč absolventského ročníka réžie na Divadelnej fakulte VŠMU Štefan Bielik.

Tvoj režijný prístup smeruje k hravému, miestami sarkastickému humoru. Čo ťa najviac fascinuje a oslovuje na „kultúre smiechu“?

Na humore ako takom ma zaujíma predovšetkým jeho citlivosť, od ktorej závisí pozornosť a názor prijímateľa, a zároveň škála farieb, ktorou oplýva. Súčasný humor už nemôžeme vnímať ako „pozostatok karnevalizácie“ alebo iba ako nejakú grotesku. Práve evolučný vývoj nášho umeleckého chápania vetví humor do mnohých foriem, ktoré sú podmienené témou, spoločnosťou, miestom, politikou... Veľa filozofov, kulturológov, divadelných teoretikov sa zaoberá významom drámy v rámci žánru tragédie a len málo odvážlivcov priznáva dôležitosť komédie a rozsiahlu škálu, na základe ktorej sa humor prejavuje. Nájsť smútok v komédii je ale vždy ľahšie ako nájsť úsmev v tragédii. Komediálne postavy nie sú archetypálnym dedičstvom, sú jedinečným živým organizmom, ktorý rozmýšľa, hodnotí, súperí. Postava má svoje problémy, túžby, ciele a na ich základe je každá iná. Nie je komediantom, šašom, dôležité je, ktoré jej charakterové črty sa v hre prejavujú. Zvnútornený humor je rovnakým privilégiom dobrého herca ako pochopenie a herecká interpretácia Medey. Od Aristofanových Vtákov po stand-upy Richarda Pryora sme prešli dlhou cestou vývoja humoru a našťastie je stále prítomný v umeleckých dielach, a to nielen v divadle. Máme jedinečnú príležitosť pokračovať vo vývoji „kultúry smiechu“, ktorej výsledky by nemali byť nedbanlivo a generálne kategorizované ako „nižšie umenie“.

Kde vidíš postavenie komediálnych žánrov v súčasnom slovenskom divadle?

Ich postavenie vidím výlučne v diváckej návštevnosti a neľahkej akceptácii divadelnou obcou. Uvedomujem si krehkosť práce s humorom a v mnohých prípadoch v slovenských inscenáciách a kultúrnych klubových stretnutiach zachádza humor do vôd jednoduchých názorov a polemických nedôstojností. Faktom je, že intelektuálna rovina, zaujímavá téma alebo kultúrna tradícia sú dôvodmi, prečo aj v popredných slovenských divadlách sú komediálne inscenácie prítomné a neustále navštevované. Tým, že sú uvádzané, dokazujú, že erudovaný umelec je schopný a nemá problém vyjadriť sa cez žáner komédie. Ako povedal Jan Werich: „Humor, to je názor!“

Ako vnímaš postavenie humoru v umení (a vo všeobecnosti) v kontexte aktuálnych, nie práve ružových spoločensko-politických vývojových tendencií na Slovensku i vo svete?

Podľa historikov žijeme v najpokojnejšej etape dejín a napriek tomu sa denne okolo nás dejú závažné udalosti, ktoré priestor pre humor veľmi neponúkajú. Tak ako je úlohou divadla (a slovenskému divadelníctvu sa to našťastie vedome darí) ich reflektovať, interpretovať, asociovať, tak divák nie je schopný neustále prijímať podobné témy, spracovávať ich a akceptovať. Pokiaľ má divadlo klásť otázky, hľadať odpovede a názorom vychovávať, musí stáť v strede misiek váh, ktoré bilancujú vnútornú potrebu diváka. Môže to znieť absurdne, ale keď deň čo deň prichádzam nakúpiť ovocie a v ponuke majú stále iba grepy, tak ma nezaujíma zadlženosť predávajúceho alebo korupcia na trhovisku, chcem jahody. Nestaviam do pozornosti výhradne potreby diváka, ale nemožno ich úplne ignorovať. Uvedomelý divák tieto problémy vníma, ale žiaľ, sám s nimi nič neurobí.

Je dnešný divák, očakávajúci od divadla zväčša zábavu a uvoľnenie, schopný prijímať pálčivé, apelatívne či politické témy, ktoré by ho mali zasiahnuť, prípadne spoločensky zaktivizovať?

Vzhľadom k mladosti našej republiky, búrlivým udalostiam komunizmu, mečiarizmu, či nedávnych týždňov, by sme si mali uvedomiť, že postupne sa k slovu dostávajú generácie iného myslenia, súčasného myslenia, ovplyvneného (de)formovanými médiami a spoločnosťou. Jedinec v nich ale zaujíma stanovisko, vytvára si názor, hodnotí. Úlohou divadla je v tomto prípade vysvetľovať prečo áno, prečo nie, prečo toto, prečo tamto. Na Slovensku, žiaľ, iba chabé percentá obyvateľstva navštevujú divadlá, čo ale je pre nás alarmujúci signál, že treba tento fakt zmeniť. Ak ho definujeme ako problém, nemôžeme ho odložiť, potrebujeme ho vyriešiť. Riešenie problému sa ale javí ako zložitý a dlhotrvajúci proces hodný výstupu na Devín, v každom prípade by si slovenské divadelníctvo malo uvedomiť svoju jedinečnosť a privilégiá. Na divadlo sa dnes kladú veľké požiadavky z rôznych strán, často sa ocitá v ohrození, ale vo svojej funkcii vlajkovej lode názorov musí dláždiť cestu...

Ako na fúziu silnej témy a jej stráviteľného, humorného spracovania?

Určite treba poznať pre a proti danej témy, vnímať ju z rôznych uhlov, osvojiť si jej chápanie natoľko, aby sme sa pri jej analyzovaní ocitli „nad vecou“. Mnoho divadelníkov by možno so mnou nesúhlasilo, ale v rámci jej stráviteľného humorného spracovania je nevyhnutné „netlačiť na pílu“. Prílišná sugestívnosť výpovede podobnej inscenácie môže spôsobiť jej odmietnutie divákom. Dôležitá je samozrejme samotná forma a koncepcia inscenácie, zvolený prístup k humoru. Toto nie je recept na michelinské jedlo, ale krátka úvaha nad precíznosťou dramatizácií Daniela Majlinga.

Čo by mali podľa teba prinášať mladí divadelní tvorcovia do slovenského divadelného kontextu?

Divadlo je vnímané ako nazeranie cez ďalekohľad. Pozeráme sa na veľmi konkrétne miesto –blízko či ďaleko –a vidíme ho jasne. Keď ale ďalekohľad odložíme, zrazu sa všade okolo nás objaví svet. Mladí tvorcovia by sa nemali báť spracovania akejkoľvek témy, pre divadlo (a umenie všeobecne) by žiadna téma nemala byť tabu. Divák potrebuje vnímať súvislosti a zbavovať sa názorovej pravdy. Teda v situácii, keď sú dve strany v konflikte a každá má svoju pravdu vytvorenú na základe svojho názoru, by sa divadlo malo snažiť o vyjadrenie objektívnej pravdy. Divadlo by jeho tvorcovia mali vnímať ako syntetický, plastický, flexibilný a funkciami neobmedzený mechanizmus. V našich podmienkach by ale tiež malo byť profesionálnou snahou „mladých“ vytvoriť fungujúci systém podporujúci vznik a tvorbu divadelných inscenácií. Nenechať sa unášať prúdom individualistických mainstreamov, ale viac sa snažiť o všeobecnú podporu novovznikajúcich telies a jedincov a snažiť sa pokryť územie Slovenskej republiky pôsobením rovnocenných divadelných telies a priestorov. Zapamätajme si, s čím všetkým v našom veku a postavení nesúhlasíme a snažme sa o zmenu, aby nesúhlasov generácií po nás bolo menej.

Ty máš veľmi blízko aj k filmu, svedčí o tom aj tvoja ostatná inscenácia 9, ktorá vznikla na motívy filmu talianskeho filmového režiséra Federica Felliniho. Do akej miery môžu byť divadlo a film vo vzájomnom vzťahu a obohacovať sa, a kedy to už hraničí s nabúravaním podstaty týchto médií?

Môžu byť v oveľa bližšom vzťahu, než sú postavené budovy našich fakúlt... :) Aj film, aj divadlo majú veľmi špecifický jazyk, ktorým sa vyjadrujú. Spoločná je iluzívnosť,  „audiovizuálna“ reflexia, nepísané pravidlo štvrtej steny. Ich jednotlivé špecifiká spočívajú v samotnej práci na umeleckom výsledku a jeho predvedení pre divákov, takže si myslím, že podstatu ako takú nemožno vzájomne narušiť. Samozrejme, natočený divadelný záznam nie je film, ale inscenácia o natáčaní filmu fungovať môže, pretože vychádza z konfliktov postáv, zo situácií. O čo zaujímavejším sa môže stať film, v ktorom režisér presne naskúša a rozfázuje scénu dialógu, o to pozoruhodnejšou sa môže stať inscenácia umne využívajúca projekciu alebo iné filmové prvky. Film sa môže spoliehať na strih, kameru, snímané detaily. Privilégium divadla je „tu a teraz“, realita odohrávajúca sa pred divákom so živými hercami. Oveľa pohodlnejšie sa nám sleduje hádka na plátne, ako keď sa jej priamo účastníme. Veľkú úlohu v pôsobení na zmysly a vizuálnu interpretáciu zastáva v súčasnom divadle konceptuálne umenie, film zase na podobný cieľ môže využívať špeciálne a vizuálne efekty, špecifický jazyk „režiséra-vizionára“. Film a divadlo vnímam ako dvoch rovnocenných bratov, ktorí sa až tak často nenavštevujú.

Mal si k divadlu vždy blízko? Nikdy ťa nelákalo robiť niečo iné?

Lákalo a snažím sa tomu venovať vo svojom voľnom čase. :)

Inscenácia 9 je tvojou „rozlúčkovou“ inscenáciou na VŠMU. Ako hodnotíš svoje štúdium a výučbu divadelnej réžie?

Najväčšími kladmi môjho štúdia na VŠMU bol kolektív, v ktorom som sa pohyboval. Moji spolužiaci v ročníku z každého jedného odboru, medzi ktorými som si našiel mnohých priateľov, a samozrejme moji ročníkoví pedagógovia pán Vajdička a pán Štrbák. Otvorenosť k diskusii a ochota poradiť sú pokladmi v objavovaní umeleckého sveta na našej škole. Štúdium ma naučilo tak trochu ísť si svojou cestou a snažiť sa o výsledok, o ktorom som presvedčený, že môže byť pre mňa a zároveň pre diváka prínosom. Škola ma naučila vnímať diverzitu názorov a hlavne objektívne pristupovať k objektívnym pripomienkam a smerovaniu. Mám pocit, že len máloktorá vysoká škola by dokázala svojho študenta tak mentálne a psychicky vyzbrojiť, pokiaľ si zachová svoju vlastnú osobnosť. Niekedy sa ale dá oveľa ťažšie pochopiť systém fungovania princípov výučby ako napríklad konceptuálne umenie. Možno práve preto som počas štúdia začal sledovať dokumentárne seriály o boji o prežitie.

Ako škola ovplyvnila tvoje vnímanie divadla za tých päť rokov?

Prvá veta mojej diplomovky znie, že päť rokov štúdia na VŠMU ma naučilo predovšetkým vnímať veci v súvislostiach. To považujem za najväčší prínos a to najviac v divadelnej (umeleckej) oblasti. Divadlo som vnímal detsky a jednoducho, nevidel som a nepoznal celú mašinériu za tým, nevedel som sa vyjadrovať, nemal som vytvorené divadelné myslenie. Za môj najväčší krok považujem snahu a vôľu ďalej rozširovať svoje vedomosti a skúsenosti a neochvejne hľadať objektívnu subjektivitu. „Jednoduché“ divadlo počas piatich rokov nabralo zložité kontúry a jeho chápanie mnou zastalo na bode vzájomnej akceptácie dvoch singularít. Verím, že naďalej zostaneme jeden verný druhému a že ma vízie interpretácií inteligentného humoru neopustia.

za rozhovor ďakuje

Jakub Molnár 3. bc. KDŠ

iniciátor
December - 2019
  01
02 03 04 05 06 07
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com