Ako vidíte situáciu po dvadsiatich  rokoch, naplnili sa vaše očakávania?

Nemali sme konkrétne očakávania, jednoducho sme reagovali na veci tak, ako išli. V roku 1993, keď vyšlo prvé číslo Aspektu, sa delila Česko-slovenská republika, a to spôsobom, ktorý sa nám nepáčil. Diali sa okolo toho veci, s ktorými sme nesúhlasili. Napríklad na Slovensku sa oživil nacionalizmus. Nepáčili sa nám zároveň ani gestá niektorých našich demokratických priateľov z tribún, pretože sa nám zdalo, že nevnímajú mnohé podstatné veci. Boli sme zhrozené z toho, že nastúpil veľmi silný sexizmus, alebo že zrazu bol tak silne aktuálny mýtus krásy, začal sa pestovať mýtus materstva a podobne. Na toto všetko sme postupne reagovali. Ako aj na vojnu v bývalej Juhoslávii, na veci ktoré sa diali v politike, či v  užšom spoločenskom kruhu. Jednoducho sme sprevádzali to, čo sa dialo v spoločnosti a to naším vkladom a reflexiou. A tak ako sme sa čoraz viac vhlbovali do rôznych feministických teórií, uvedomovali sme si, že nám veľmi veľa dávajú, a že sa vďaka nim lepšie orientujeme vo všetkom, čo sa deje, lepšie rozumieme spoločenským mechanizmom. Práve to bol pre nás úžasný pohľad,  v ktorom sme sa zhodli vtedy aj teraz.

Vidíte rozdiel medzi tým ako verejnosť vnímala ASPEKT vtedy a ako ho vníma dnes?

Aj áno, aj nie. Neodpovedá sa mi na túto otázku ľahko, pretože som to nikdy nevnímala zvonku, vždy som v tom bola ponorená až po uši. Vtedy mnohé ženy reagovali veľmi nadšene. Prvé číslo vzbudilo veľkú zvedavosť a záujem, rovnako ako druhé číslo, ktoré bolo venované práve materstvu. Postupne vzbudzovali témy, ktorými sme sa zaoberali, stále väčší záujem a naše okruhy sa rozširovali. Prichádzali k nám aj mnohé ženy, ktoré sa ako keby odpútali. Ale je pravda, že sme dostávali  aj veľmi nepríjemné odozvy od rôznych ľudí, ktorí nás dávali dokopy s rôznymi komunistickými funkcionárkami a podobne. Veľmi sa nás to dotklo, pretože to prišlo z tábora, ktorý sme pokladali za priateľský, ale postupne sme sa to naučili zvládať. Dnes na ASPEKT ľudia hľadia so záujmom ako na niečo, čo vydržalo dve desaťročia. A dokonca aj veľmi veľa mladých žien a mužov sa zo študijných dôvodov zaujíma o to, čo robíme. Takže sa to určite zmenilo a myslím si, že dnes je to oveľa priateľskejšie. Na druhej strane nie je tam už tak veľa nadšenia ako v  prvých rokoch.

Neprekáža vám, že aj po niekoľkých rokoch sa mnohí neznalci feminizmu o ňom, a často aj o ženách feministkách, vyjadrujú skôr hanlivo? Ako vnímate túto situáciu?

Už som sa za tie roky naučila, že tento ich postoj vykresľuje obraz o nich samých. Pokiaľ sú to muži, tí sa z nejakého dôvodu niečoho boja. Nestojí však za to s nimi o tom diskutovať, či ich dokonca presviedčať. Pokiaľ sú to ženy, tým viacej rozumiem – boja sa, že budú identifikované s niečím veľmi nepriateľským. Najmä medzi dvadsiatym, tridsiatym rokom života alebo aj neskôr, si ženy jednoducho chcú nájsť partnerov, ktorí ich budú mať radi, ktorých ony budú mať rady. Pokiaľ ich však niekto vykresľuje v takomto svetle, boja sa, že im to môže poškodiť a pokaziť imidž. Dnes sa to však už nedeje v takom masovom meradle, skôr ten diskurz prebieha v masmediálnom priestore. Ani nie tak v oficiálnych médiách, ale v rôznych anonymných diskusiách. Tam si to však nevšímam, pretože tam sme len jedným z mnohých terčov. Skôr sa pýtam, kde sa berie toľko ľudí plných zlosti. Často sme pracovali aj s konkrétnymi novinárkami a vždy to veľmi pomohlo a nejakým spôsobom sa posunula konkrétna téma. Nikdy sme však nehovorili o feminizme všeobecne, ale napríklad o násilí na ženách, alebo feministickej pedagogike a podobne. Tento rok chceme vydať knihu americkej autorky bell hooks (to je jej pseudonym), ktorá vyjde pod názvom Feminizmus do vrecka. Práve táto kniha veľmi jasne odkrýva a demaskuje politiku mainstreamových médií, ktoré si vyberajú z feminizmu niečo, čo však neoveria a tak umelo vytvárajú zlý obraz o ženách, ktoré sa feminizmom zaoberajú.

Ja osobne mám však veľmi dobrú skúsenosť s médiami. Volajú mi ľudia, ktorých poznám, ktorí si ma vážia, a ktorých si vážim ja. Rozprávame sa vždy veľmi otvorene a s priazňou.

Ako budú prebiehať oslavy 20. výročia založenia ASPEKTU?

V súčasnosti nemáme kapacity na nejaké mohutné oslavy. V podstate chceme hlavne pripomenúť, že sme takéto niečo pred dvadsiatimi rokmi založili, a že sa z ASPEKTU ďalej odvinuli aj ďalšie mimovládne organizácie – ženské i feministické. Napokon sme neboli prvé, na Univerzite Komenského sa založili Rodové štúdie (dnes fungujú pod Centrom rodových štúdií) asi rok pred nami. Toto všetko tu stále funguje a my spolupracujeme a spoluvytvárame aj nejaký synergický efekt.Oslavy sú skôr o tom, aby sme sa trošku dostali do povedomia aj mladších žien.

Oslavovať sme v podstate začali Kalendárkou 2013, kde sme si pripomenuli, že je to dvadsiaty rok našej existencie. Dátum vzniku ASPEKTU odvodzujeme od dátumu prezentácie prvého čísla feministického časopisu Aspekt v Artfore. Plánujeme ešte nejaké spoločenské podujatie otvorené pre ľudí, ktorí nás majú radi, a s ktorými sa rady stretneme – niekedy okolo 8. marca. Usporiadame aj zopár podobných stretnutí ako teraz v novembri, kde budeme prezentovať knižky. Budeme mať ešte aj ďalší deň otvorených dverí a na všetky tieto podujatia srdečne pozývame všetky a všetkých, ktorí sa s nami radi stretnú. Ideme ďalej pokiaľ vládzeme a ďakujeme všetkým  za podporu.

Čo plánuje ASPEKT do budúcnosti, budú súčasťou plánov aj projekty spojené s divadlom?

S divadlom spolupracujeme už dlhšie, konkrétne s Divadlom na Rázcestí v Banskej Bystrici, ktoré uviedlo viacero predstavení na motívy našich kníh, napr. Milenky od E. Jelinek. Keď máme nejaké podujatia a je možnosť, tak ich pozývame, aby uviedli niečo zo svojej produkcie. Dúfam, že sa to podarí aj v spomínanom marci.

V budúcnosti by sme chceli robiť to, čo aj doteraz – publikovať. Knižne či na našej stránke... Napriek všetkému má pre nás najväčší význam publikácia, pretože tu zostáva a vždy sa k nej môžeme vrátiť a konfrontovať sa s ňou. Preto keď sa nám teraz podarilo získať Nórske  fondy, zakomponovali sme do tej práce aj vytváranie antológií na rôzne filozofické a spoločenské témy. Následne sa potom, samozrejme, na každú publikáciu nabaľujú workshopy, semináre a ďalšia práca. Vždy sme reagovali na rôzne témy, ktoré priniesol život, a ktoré boli niekedy aj veľmi konfliktné.  Zároveň sme však aj my samy vnášali do prostredia nové témy, ktoré boli väčšinou spojené aj s nejakou publikáciou, resp. viacerými. Či už to bola Možnosť voľby pri reprodukčných právach, Piata žena pri téme násilia na ženách a mnohé ďalšie. Dúfame, že v tejto práci budeme môcť pokračovať aj v ďalších rokoch.

Za rozhovor ďakuje Nora Nagyová