Keď sa z mliečneho zuba stane trvalý

rozhovorMário DrgoňaKatarína Krokošová
Mário Drgoňa
Mário Drgoňa

Inscenácia Søren Kierkegaard z repertoáru Štúdia 12 mapuje život a filozofiu tejto osobnosti. S autorom textu a zároveň hercom Máriom Drgoňom sme sa rozprávali nielen o inscenácii, ale aj o nešťastnej láske či zmysle života.

Prečo ste sa rozhodli spracovať práve úlomky života a filozofiu Sørena Kierkegaarda?

Filozofia sa mi zdá byť nesmierne pestrou a zaujímavou vedou. Lákalo ma zaoberať sa ňou  viac už dávnejšie. Teraz som sa k nej konečne dostal. Kierkegaard a jeho dielo, napriek tomu, že zanechal nesmierne silný odkaz, je len štipkou z toho, čomu by som sa chcel venovať.

Každopádne, štyri roky žijem s vyštudovanou filozofkou; bez nej by som o Kierkegaardovi vedel sotva viac, než to, že existoval; a možno ani to. To je práve dôvod, prečo som pokladal za dôležité zrealizovať divadelný koncept o tejto osobnosti. Kierkegaard výrazne ovplyvnil smerovanie filozofie, literatúry a tým pádom aj divadla 20. storočia, čo tuší málokto. To, že „predbehol svoju dobu“ možno znie ako vyprázdnená floskula, no je to tak. Bol nesmierne nadčasový. A ako každá takáto osobnosť, bol i ľudsky nesmierne zvláštny a tajomný – človek sa o ňom na internete, ktorý je dnes primárnym zdrojom informácii, „nedokliká“ k tomu, aby komplexnejšie pochopil jeho život, dielo a osobnosť. Na to by si mal preštudovať všetky jeho publikácie, čo však nie je také jednoduché. Prišlo nám zaujímavé ukázať ho nielen ako ikonu filozofie, ale ako človeka – možno viac ako jeho filozofiu sme teda divákovi chceli ponúknuť náš fókus na jeho vnútorný svet.

V inscenácii zaznieva veta: „Všetko v živote oľutuješ.“ Čo je podľa teba zmyslom života?

Myslím si, že presne takáto veta tam nezaznieva, môžeme ju však považovať za stručné zhrnutie, parafrázu jeho state, alebo ako ju sám nazýva, extatickej prednášky, „Buď – alebo“.

Čo sa mňa a zmyslu života týka, je to komplikované. Jednak si túto otázku kladiem pravidelne už od obdobia dospievania, jednak som sa nad tým začal intenzívnejšie zamýšľať počas celého skúšobného procesu. Myslím si, že Kierkegaard sa na mňa dosť „nalepil“.

Aby som však odpovedal na otázku; zmyslom života je podľa mňa nájsť to, čo jednotlivca/individualitu baví a zaujíma a venovať sa tomu – naplniť tak zmysel svojho bytia, existencie. Dôležité je uveriť, že to má zmysel. Na to je však často potrebné množstvo úsilia. Obzvlášť, ak človek žije v relatívne pokojnej krajine, akou tá naša je, a neustále sa zapodieva i tým, čo sa deje inde – prírodné katastrofy, vojna, genocída atď. V takomto prípade je ťažké bezpodmienečne veriť, že to, čomu sa vo svojom mikrosvete venujem, má naozaj zmysel.

Nuž a ak sa pozrieme na Camusovo dielo, momentálne sa vlastne stotožňujem s tým, že ľudská existencia je absurdná a všetci istým spôsobom cyklicky tlačíme do kopca balvan, ktorý sa skotúľa dolu a tak ho tam tlačíme zas a zas. Napriek tomu, ako povedal sám Camus, si dokážem Syzifa/človeka pri tejto činnosti predstaviť šťastného.

Ako rekvizita sa v inscenácii používajú karty. Mne použitie kariet asociuje  hru, ale tiež lásku, keďže sa hovorí: „Nešťastie v kartách, šťastie v láske“ a naopak. Zažil Kierkegaard nešťastnú lásku?

Úprimne, nie som si úplne istý, ako chápať pojem „nešťastná láska“. Väčšina z nás si ho isto vysvetľuje ako neopätovanú lásku či situáciu po rozchode. Myslím však, že v jeho prípade môžeme hovoriť o veľkom smútku a nešťastí, čo sa lásky týka. Za celý svoj život poznal len jedinú ženu – Regine Olsen, s ktorou sa zasnúbil. Napriek tomu, že spočiatku prežíval nesmierne opojenie, o nie taký dlhý čas zásnuby zrušil. Po tomto akte sa začal na verejnosti správať ako grobian, navštevoval kasína a tak ďalej, aby ju presvedčil, že je zlým človekom a rozchod bol pre ňu šťastím. Toto celé zinscenoval, pretože dobre poznal svoju melancholickú, hĺbavú a komplikovanú povahu a nechcel byť žene, ktorú miluje, na príťaž. Po zvyšok života sa však zmietal v túžbe vrátiť sa k nej, osloviť ju a dokonca jej istý čas písal listy – napriek tomu, že už bola vydatá za iného muža. Je tu množstvo faktov, ktoré by som rád spomenul, no čas a priestor to nedovoľujú. Ak by niekto mal záujem dozvedieť sa o ňom viac, odporúčam preštudovať si publikáciu, v ktorej vyšli jeho zápisky a korešpondencia.

Prečo je v inscenácii ako hudobný podklad použitá  práve Dvořákova Humoreska?

Pri odpovedi na túto otázku budem stručný. Neviem. Výber hudby spočíval na režisérovi. My sme samozrejme mali možnosť sa k hudbe, ako ku všetkému, vyjadriť, no mne neprekáža a príjemne podčiarkuje atmosféru, ktorú v danom momente potrebujeme posilniť. Každopádne, nemyslím si, že za tým treba hľadať nejakú veľkú myšlienku.

V inscenácii s tebou účinkuje aj Matej Truban, ktorý animuje jednotlivé bábky. Ako a prečo vznikol tento nápad?

Keď som tento projekt prihlasoval do „Mliečnych zubov“ (súťaž, ktorú vyhlasuje Štúdio 12 pozn. red.), pôvodne som zamýšľal realizovať ho ako monodrámu. Keď sa však na to dívam s odstupom času, nemal som najmenšie tušenie, čo a ako spraviť. Šťastím v nešťastí bolo, že kvôli mojim zdravotným komplikáciám sa skúšanie inscenácie odďaľovalo a tak som spoznal rumunského režiséra menom Silviu Debu, ktorý projektu veľmi pomohol.

Myšlienka zapojiť bábky bola prirodzeným vyústením po tom, ako sme viac-menej uzavreli text. Jednak sme sa obávali, že herec, ktorý sám v priestore dlho textuje, bude nezáživný, jednak sa nám bábky zdali ako skvelý prostriedok na „zosobnenie“ toho dôležitého v živote Kierkegaarda, čo bolo, ale už nie je. Navyše, Matej je môj nesmierne dobrý dlhoročný priateľ, ktorý okrem toho, že má vlohy na herectvo, hru na niekoľko nástrojov či réžiu, vyrába aj takéto krásne bábky. Rozhodli sme sa to teda skúsiť.

Záver inscenácie bol pre mňa trochu mätúci. Prečo ste sa rozhodli na konci prečítať životopis Kierkagarda? Inscenácia, ktorá dovtedy pracovala s metaforou, náznakom a symbolom sa zrazu stala edukačnou, ako by ste mali pocit, že ste divákovi neponúkli dostatočné informácie a chceli ste to napraviť. Pričom mne by táto nevedomosť vôbec neprekážala, dokonca by som mala chuť si informácie o Kierkegaardovi sama doštudovať.

Je pravda, že celá inscenácia sa nesie v akomsi metaforicko-symbolickom duchu. Ako sa však blíži záver, prichádza k búraniu tejto atmosféry viacerými scénickými prostriedkami. I keď je fakt, že to nám možno na repríze vyšlo oveľa menej, ako na premiére. Našim zámerom však bolo vybudovať tento zvláštny snový svet a následne atmosféru, ako i divadelnú ilúziu, zbúrať.

Životopis Kierkegaarda sme sa rozhodli prečítať preto, aby vznikol akýsi kontrast medzi tým, čo sme práve ponúkli divákovi a tým, ako býva spoločnosti ponúkaný bežne na Wikipédii a podobne. Chladne a sterilne.

Je samozrejme len dobre, ak ťa inscenácia navnadila k tomu, pokúsiť sa o ňom si zistiť viac. To bol totiž aj náš zámer.

Za odpovede ďakuje

Katarína Krokošová,  3. bc. KDŠ

 

 

iniciátor
November - 2019
  01 02 03
04 05 06 07 08 09
10
11 12 13 14 15 16 17
18 19
20
21
22 23 24
25 26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com