Koronátor študentský

Barbora Nitschová, KRD

Ako prežívam karanténu?

Keď som šiesteho marca nasadala do vlaku smerom domov, myslela som si, že moje najväčšie problémy sú:

1. Ako vysvetlím doma, že ak chceme stihnúť premiéru, najbližšie asi pricestujem až na Veľkú noc – a teda možno zameškám zopár rodinných osláv.

2. Ako sa (nebudem žalovať kto) do pondelka doučí ďalších pár strán textu, keď si svoje opoznámkované Deti ticha zabudol v Kaplnke.

To som ešte netušila, že od pondelka ostanem odstrihnutá od celého svojho „bratislavského života“ a dátum premiéry sa posunie na neurčito.

Odvtedy som prešla všetkými piatimi fázami karanténneho smútenia – odmietaním faktu, že sa v tomto akademickom roku už k skúšaniu nevrátime, hnevom na celý svet, nervozitou kvôli grantom a sponzorom (ktorí Deťom ticha poskytli príjemnú podporu, no my nemáme ako odpremiérovať a urobiť im tak na oplátku aspoň reklamu) a nečakane veľkým smútkom v dňoch, keď sme mali Deti... premiérovať a mne mala začať stáž v HaDivadle. Akosi na mňa doľahlo, že už rok sa všetko podriaďovalo dvom aprílovým dňom, ktoré zrazu prešli a neznamenali nič okrem veľkého sklamania zo zmarených príležitostí.

V súčasnosti panuje piata fáza – prijatie. Opätovné zžívanie sa s bytím s rodinou, zisťovanie, že na intráku má človek vlastne viac súkromia ako doma, či užívanie si dobrej postele. Vysťahovala som sa z internátu, urobila generálny poriadok v domácej knižnici a skrini. Vytvorila som si denný režim. Čítam, čo som doteraz nestihla, a aby mi neprečítané knižky neubúdali a antikvariáty neskrachovali, objednávam si stále ďalšie skvosty. Trochu píšem, trochu pozerám seriály a teším sa z online inscenácií. No najmä sa teším na ten deň, keď sa v nejakom divadle stretneme naživo... Asi ako všetci.

Ako prežiť karanténu

1. Ak ste sa počas korontény nestali o 120% kreatívnejšími, nie ste v tom sami.

2. Ak si neviete vybrať, či obetovať Glitch od Debrisu alebo Orlanda zo Schaubühne, alebo iné z ďalších 30+ inscenácií, ktorých zverejnenie je limitované rovnakým časom, je to úplne normálne – inokedy by ste asi neriešili, či ísť večer po škole na predstavenie do Londýna, New Yorku alebo do Moskvy. Hlavne sa rozhodnite, nech nakoniec nepremeškáte kvôli svojej nerozhodnosti všetky záznamy.

3. Ani v tomto čase, ktorý praje čítaniu, sa vám nepodarí prečítať celú ruskú klasiku, všetky knihy od nositeľov Nobelovej ceny a popritom ešte zmapovať súčasnú situáciu na svetovom aj domácom literárnom poli.

4. Nikde, ani na tejto našej Reflektorovej platforme, ani v žiadnych serióznych či lifestylových médiách a ani na Instagrame neexistuje nepriestrelný návod na prežitie karantény. Treba sa poznať a neľutovať sa, že sme ešte nestihli vyskúšať všetko, čo nám okolie na prežite karantény navrhuje.

Koniec motivačných kecov... niet zač.

Online vyučovanie

S online vyučovaním sme s pánom Majlingom začali ešte predtým, ako to bolo nariadené zhora. Teraz, keď sa k tomu pridali aj ďalšie predmety, musím priznať, že mám pocit, akoby to istým spôsobom bolo o niečo intenzívnejšie, ako keď sa vidíme naživo. Neviem, čím to je – asi tým, že tie tri hodiny denne, ktoré si každý z nás musí ukrojiť zo svojho súkromia, sa snažíme každý využiť úplne naplno. A tak sú naše videohovory viac o výlučne študijných témach a menej o rituáloch s Dru tyčinkami z Dosky. A to mi už pomaly začína chýbať.

Ako pozitívum vnímam hodiny režijnej tvorby, ktoré sme všetci piati mali spolu naposledy asi v prvom ročníku – odvtedy sme zväčša individuálne pracovali s pánom profesorom Polákom na konkrétnych projektoch. Teraz máme opäť čas si všetci spoločne sadnúť, hoci každý za vlastným počítačom, navzájom sa vnímať a nasávať tie zaujímavé rady do praxe a do života. A je veľmi príjemné raz do týždňa počuť, že netreba zabúdať na životný optimizmus.

Praktické predmety sú samostatná kapitola, nejdem sa ľutovať, že chýbajú, ani sa nejdem tváriť, že som prišla na spôsob, ako skúšať cez internet v priestore a so scénou. Tak čakáme... premiéra nám a ani vám neujde.

Za odpovede ďakuje Katarína Krokošová, 1. mgr. KDŠ