Krok za krokom

rozhovorKarel AdamDominika Badžová
zdroj: CASSOVIA GYPSY FEST

Obdobie po roku 1989 prinieslo Rómom na Slovensku uznanie a kvalitatívny posun ich statusu od etnickej skupiny k národnosti. Štát deklaroval rómskej národnostnej menšine právo rozvíjať svoj jazyk, kultúru a umenie. Jedným z výsledkov úsilia skupín intelektuálov bolo aj založenie rómskeho divadla. Divadlo Romathan zriadilo Ministerstvo kultúry SR v máji 1992 v Košiciach. Príbehy umelcov tohto zoskupenia sú vo verejnom priestore známe. My vám v tomto článku prinesieme rozhovor s najstarším členom divadla, ktorým je bývalý riaditeľ a súčasný šéfdirigent Karel Adam.

Pán Adam, ako si spomínate na svoje hudobné začiatky?

Vyrastal som v Sečovciach, je to malá dedinka pri Košiciach. Pochádzam z osady. V Sečovciach som chodil na základnú školu, ale keď učiteľka zbadala, že som nadaný rómsky žiak, tak ma odtiaľ presunuli do mesta medzi majoritu. Bol to dobrý krok. Deti v Sečovciach sa v škole nerozvíjali veľmi dobre, pretože v jednej triede bolo v tej dobe až päť ročníkov. V meste som ukončil školu ako úspešný žiak. Naša rodina Adamovcov je muzikantská, pradedo, dedko aj otec boli hudobníci. Mal som brata Gejzu, ktorý bol vynikajúci cimbalista, v tom čase na mňa pôsobil, aby som sa aj ja začal venovať hre na nejakom hudobnom nástroji. Avšak husle mi nakoniec vybrala moja mama.

Študovali ste na konzervatóriu v Košiciach, kde ste úspešne skončili šesťročné absolutórium. Nás by zaujímalo, ako si spomínate na vaše hudobné začiatky? Už ste vraveli, že pochádzate z muzikantskej rodiny, boli rodičia prísni?

Poviem to tak, zo začiatku sa žiadnemu dieťaťu nechce cvičiť. Tie prvé roky boli všelijaké, čo vám poviem. Pre mňa to bolo nepríjemné. Súrodenci ma veľmi ovplyvňovali. Rodina chcela, aby som sa nástroju venoval. No tak som sa začal trošku intenzívnejšie venovať husliam. Dá sa povedať, že som bol najlepším huslistom na základnej umeleckej škole. Neskôr som šiel na prijímačky na konzervatórium. Potom som zistil, že môj kolega (nechcem ho menovať) a ja sme mali najviac bodov na prijímačkách, čo ma veľmi potešilo. Študoval som u profesora Kolomana Takáča. Bol veľmi dobrý nie len ako pedagóg, ale aj ako človek. Veľmi ma motivoval k štúdiu, mnohí iní učitelia boli prísni, niekedy až vulgárni, ale pán Takáč bol veľmi solídny a takým kultivovaným spôsobom ma viedol a navádzal. Nechcem sa stále chváliť, ale dá sa povedať, že som patril medzi najlepších huslistov v Košiciach.

Nechceli ste pokračovať v štúdiu na vysokej škole?

Profesor mi navrhol, aby som šiel na vysokú školu si dokončiť štúdium, ale tá klasika... Mal som ju rád, ale počas štúdia som sa venoval aj rómskej ľudovej hudbe. Už som spomínal brata, ktorý bol vynikajúcim cimbalistom, ten ma brával cez víkendy k sebe domov a tam sme cvičili veľmi pekné melódie. Zistil som, že klasika je pekná hudba, ale nenapĺňala ma. Ľudová hudba mala svoje čaro a keď sa robí na vyššej úrovni... zapáčila sa mi. Ísť na vysokú školu som odmietol. Chcel som nastúpiť do normálneho života ako hrajúci mladý človek.

Ako mladý človek ste sa museli stretnúť aj s nejakými prekážkami. Napokon, cesta každého umelca je istým spôsobom ťažká. Aká bola tá vaša?

Po sedemdesiatom štvrtom roku som nastúpil do vojenskej hudby, ale tam som to nemal veľmi ružové. V dychovke sa veľmi málo používali sláčikové nástroje, tak som hral na klarinete, ale počas tých dvoch rokov som ten nástroj znenávidel. Páči sa mi, ak na ňom niekto hrá, obdivujem to, ale ja som voči nemu mal averziu. Keď sme skončili s hraním, tak som vždy brával husle a cvičil som, to mi bolo vždy najbližšie. Takto to trvalo dva roky a v sedemdesiatom šiestom roku sme prišli z vojenskej služby a neskôr sme nastúpili do súboru kde sme pôsobili ako hudobníci.

Venovať sa tomu čo, vás baví, bolo počas totalitného režimu určite zložité. Ako si spomínate na toto obdobie?

V tej dobe som aranžoval slovenské skladby. Snažili sme sa hrať kvalitnú muziku, patrili sme medzi hudobnú špičku ľudovej hudby. Môžem spomenúť napríklad folklórny súbor Železiar, ktorý nás veľmi rešpektoval, ale aj mnohé iné súbory s ktorými sme spolupracovali. Hovorím to nie preto, že by som sa chválil, ale považovali nás za nástupcov Farkašovcov. Bola to významná hudobná skupina, ktorá pôsobila v Bratislave. Hrali na spôsob budapeštianskych Sandor Lakatosz. Oni však boli starší a my sme ako mladá skupina vyštartovali do akéhosi „súperenia“. Vyhrali sme celoslovenskú súťaž v Myjave, čo bol veľmi pekný výsledok, a to pokračovalo. Mali sme mnoho koncertov na Slovensku, ale i v zahraničí. Môžem spomenúť Nemecko, Írsko, Anglicko, Dánsko a vo Švédsku sme mali dvojmesačné turné. Ľudom sa naša hudba veľmi páčila. Medzi tými slovenskými skladbami a spevmi sme mali aj sólové výstupy, a to sa im veľmi páčilo.

S tým sú spojené aj nejaké zážitky, však?

(Smiech) Napríklad na tom turné po Švédsku sa nám v jednom meste pokazila aparatúra a nemali sme žiaden zvuk. Museli sme sa vynájsť, presťahovali sme cimbal k ľudom do hľadiska a tam sme odohrali celý koncert. Ľudom sa to mimoriadne páčilo, vraj to bolo prirodzené. Čo sa nás týka, my sme radi chodili na zájazdy, videli sme iný svet a bolo to trošku o inom ako vo vtedajšom Československu. Každý rád vycestoval do západných krajín, každý hudobník mi to dosvedčí. Bolo to aj ináč finančne ohodnotené. Nabrali sme skúsenosti a potom prišla zmena, nechceli sme už pôsobiť ako sprievodná kapela v súbore, tak sme sa osamostatnili. Založili sme vlastnú kapelu, začali sme skúšať a ďalším krokom bolo, že sme sa presťahovali do Prahy pod Prago Koncert. Tam sme pôsobili ako ľudová hudba, ktorá hrala po špičkových hoteloch. V hoteli Ambassador sme pôsobili vyše desať rokov. Samozrejme, aj tam prichádzali rôzne ponuky, ale tie boli komerčného rázu, to nás nelákalo.

Ako by ste porovnali dnešnú dobu s tou totalitnou?

Ľudia boli lepší jeden k druhému a rómsku hudbu mali radi. Oslovila nás aj televízia, aby sme natočili nejaké rómske skladby, ja som oslovil manželov Turtákovcov, ktorí boli výnimoční speváci, zaoberali sa rómskou hudbou. V tej dobe bolo rómske divadlo v Moskve, Divadlo Romen, a to na nás pozitívne vplývalo. Neodmietol som tú ponuku, vystupovali sme asi v desiatich reláciách v televízii. Malo to veľký úspech.

Stretli ste sa niekedy s členmi Divadla Romen, spolupracovali ste spolu? Ako je možné, že sa v období totalitného režimu zachovali rómske piesne v rómskom jazyku?

Pravdupovediac, my sme nechceli hrať ruské piesne, chceli sme produkovať našu tvorbu, lebo my, slovenskí Rómovia máme takisto krásne piesne. Tie sme spracovávali, niekde bol aj nádych ich ruského štýlu, ale išlo to z danej skladby. Myslím si, že rómske skladby či v Rusku, Maďarsku, Poľsku, Česko nepočítam, lebo sme boli spolu – ako jeden národ, tá melodika je v istom zmysle podobná. My sme produkovali naše piesne a skladby na takej profesionálnej úrovni, že sa im to páčilo. My sme už v dobe totalitného režimu stáli na čele rómskej kultúry na Slovensku. Na rozdiel od iných socialistických krajín, nám vtedajšia vláda nezakazovala hrať a spievať rómske piesne. Dôkazom je, že sa piesne na Slovensku a v Čechách zachovali v rómskom jazyku. Napríklad v Maďarsku museli speváci spievať po maďarsky, v Rusku po rusky, v Poľsku po poľsky, čiže to bolo medzi rómskymi etnikami odlišné. Slováci asi mali šťastie. To zriadenie nezakazovalo rómsky jazyk v speve.

Máte nejaký svoj vzor?

Môžem spomenúť napríklad Rinalda Oláha, bol výnimočný, považujem ho za najväčšieho huslistu na Slovensku. Mal za sebou štúdium klasiky, hral náročné skladby od Paganiniho a to sa prejavilo. Čo sa týka detvianskej muziky, tak bol neprekonateľný v štýle.

Mnohí skúsení muzikanti hovoria, že sa dnes už netvorí taká rómska muzika ako za starých čias. Avšak máme umelcov, ktorí pracujú s rôznymi hudobnými žánrami. V Česku je to napríklad slávny gypsy jazz, na Slovensku funk&soul a mnohé iné. Aký máte názor na takéto moderné spracovanie rómskych skladieb?

Keď porovnávam kapely, týka sa to aj dnešných, tak už nemám čo porovnávať. V dnešnej dobe už nevznikajú dobré kapely. Mnohí totiž používajú syntetizátory a to nie je rómska hudba. Dobre, povedzme, že potrebujeme aj to, ale nemôžeme to brať ako nejaký základ. Mnohé rómske skladby sa súčasní hudobníci snažia ,,prekomponovať“, urobia to tak, že tú melódiu dopletú a neskôr ani nevedia, aká je pôvodná skladba. Podľa môjho názoru je pravá rómska hudba tá, kde sú husle, cimbal, kontrabas, viola, klarinet. To je základ rómskej kultúry. Ja som ešte v živote nepočul, že Rómovia z Indie by prechádzali do Európy so syntetizátormi. Len teraz funguje taká „nová móda“. Rešpektujem však aj tieto kapely, ktoré hrajú trochu inak, ale na dobrej úrovni. Nepáčia sa mi však piesne, ktoré nemajú ani poriadny text. Rómsky text pôvodných piesní vždy niečo vypovedal, ale tieto nemajú žiadnu myšlienku, len samé Merav mamo = len vždy niekto zomiera, žiadna melodika ani myšlienka. Trošku by mohli aj nad tým porozmýšľať.

Ako ste sa vy dostali k pôvodným rómskym piesňam?

Počas môjho štúdia som si zapisoval všetky skladby od rómskych hudobníkov. Zapisoval som si text a melódiu a boli to aj piesne, ktoré sa tradovali doma v našej rodine.

V tej dobe ste hrali pod rôznymi umeleckými agentúrami. V roku 1992 však vzniklo divadlo na podnet rómskej inteligencie. Slovenský parlament neskôr povolil jeho vznik. Aká bola vaša reakcia?

Šli sme na konkurz a tam sa všetci rozhodli, že budem viesť orchester ja. Neskôr som sa od sezóny 1998/1999 stal aj riaditeľom. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, bolo to o hľadaní. Čo sa týka divadelnej časti, tak pán Šilan vedel, kam to má smerovať. Prvá naša inscenácia mala názov Than perdal o Roma, Miesto pre Rómov. Bol to veľmi veľký projekt, bola to veľmi široko koncipovaná inscenácia, ktorá rozprávala o našom pôvode. Od príchodu Rómov z Indie až po súčasnosť aj so všetkými problémami. Prakticky aj dnes máme také motto, že chceme byť mostom medzi majoritou. Chceme búrať predsudky a stereotypy. Bol som veľmi rád, že divadlo vzniklo, pretože v tých časoch počas totalitného režimu sme obdivovali Divadlo Romen. Povedali sme si, že je to veľmi dobrý signál, že aj Rómovia budú mať nejaký kultúrny stánok, v ktorom sa budú zachovávať piesne, tance a samozrejme aj literatúra. V tej dobe bol umeleckým šéfom pán Šilan, bol to veľmi významný človek a svojím vplyvom a vedomosťami pozdvihol celé divadlo. Bez neho by divadlo nebolo na takej úrovni.

Darilo sa vám búrať predsudky a stereotypy?

Stalo sa nám aj také, že sme boli hrať pre tínedžerov a boli tam študenti, ktorým sa to nepáčilo. Keď sme začali hrať, tak nás vypískali, pískali desať minút, ale my sme neprestávali hrať. Po pol hodine sa každý utíšil a keď sme dohrali koncert, všetci nám tlieskali. A keď sme odchádzali, tak sme od ľudí započuli ako si medzi sebou hovorili, že my nie sme Cigáni, ale umelci. Vtedy som cítil, že máme moc a veľkú šancu niečo zmeniť.

Spomínali ste pána Šilana, ktorý mal v divadelnej časti jasno, vedel kam má smerovať, ale čo vy? Vedeli ste, čo chcete, už zo začiatku?

Mal som skúsenosť s aranžovaním, ale v rómskej hudbe je to trošku iné, je to o cítení. Keď ma oslovil pán Šilan, aby som skomponoval hudbu do inscenácie Ako sa zrodili husle, tak som mal obavy. Ale on mi povedal: „Ty nemaj obavy, píš tak, ako to cítiš.“ A tak som začal komponovať podľa nálad a situácií. Ľuďom sa to veľmi páčilo. Snažil som sa to rozvíjať a dnes môžem povedať, že už nemám problém napísať hudbu k ničomu.

V divadle Romathan sa neskôr uviedla hra Horiaci cigánsky tábor, napísala ju prvá rómska dramatička Elena Lacková. Ona spolu s kočovným súborom z Veľkého Šariša s hrou precestovali celé Slovensko a niektoré mestá v Českej republike. Ako si spomínate na túto premiéru?

Elena Lacková hru napísala tak, ako to videla a prežila počas druhej svetovej vojny. Ja si myslím, že celá jej idea bola pretavená do našej inscenácie, vtedy to režíroval pán Šilan. Elena sa prišla pozrieť tiež, bola dojatá. Súbor síce s inscenáciou Cigánsky tábor chodil hrávať do rôznych miest, ale nebolo to adekvátne. Divadlo je divadlom vtedy, ak tam sú svetlá, zvuk a všetko, čo dotvára celok. Ale Cigánsky tábor sme robili radi, pretože to bolo určené pre mládež, aby sa dozvedeli o zverstvách, ktoré boli páchané počas druhej svetovej vojny.

Vaši rodičia žili počas druhej svetovej vojny, hovorili vám niečo o tomto období?

Moji rodičia prežili obidve vojny, otec sa narodil v roku 1905 a mama o sedem rokov neskôr. Ja som tie časy nezažil, lebo som sa narodil po vojne, v päťdesiatom treťom roku. Mama s otcom nám rozprávali, že na konci vojny museli zo Sečoviec utiecť. Nechcem o tom hovoriť.

V roku 1996 divadlo Romathan v rámci celoslovenských organizačných zmien divadelnej siete prešlo pod riadenie Krajských úradov. To znamená, že prestalo patriť pod Ministerstvo kultúry. Bolo zriadené Abovské kultúrne centrum. Divadlo Romathan malo v jeho rámci pôsobiť len ako špecializovaný odborný útvar, čím stratilo svoju právnu subjektivitu. Jeho pôsobnosť tak bola obmedzená na regionálnu úroveň a z hľadiska predmetu stratilo možnosť tvoriť a verejne predvádzať divadelné a hudobné diela. Divadlo Romathan sídli od začiatku v budove na Štefánikovej ulici v Košiciach. Potrebnú rekonštrukciu tohto objektu v minulosti komplikovalo jeho spoločné vlastníctvo kraja a mesta. Ako sa zmenila situácia v divadle za tie roky?

Divadlo je živý organizmus a mení sa každým rokom. Boli v ňom ľudia, ktorí už odišli do umeleckého neba, práve im sa podarilo vyzdvihnúť rómsku kultúru. O chvíľu, v roku 2022, divadlo oslávi tridsiate výročie od svojho založenia. Má nás na starosti Košická VÚC. Do dnešného dňa nemá divadlo stále vyriešené priestory, takže sme stále akoby na začiatku. Naše priestory sú v katastrofálnom stave, v zime cvičíme vo vetrovkách, nemáme poriadne okná a naša divadelná sála je strašne malá. V zime tu máme zimu a v lete teplo, v takom stave je táto budova. Dúfam, že sa táto situácia zmení.

Za rozhovor srdečne ďakuje Dominika Badžová, 1. bc KDŠ

 

iniciátor
September - 2020
  01 02 03 04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com