Na slovíčko (!) s LÝDIOU ONDRUŠOVOU

rozhovorDivadlo NUDELýdia OndrušováDominika Horváthová
foto: Nina Pacherová
foto: J. Zmatek

Síce to trvalo hodnú chvíľku, ale nakoniec sme sa s Lydkou stretli. Nebolo to pri vínku alebo pri inom chutnom drinku, nebolo to vlastne ani osobne, ale cez videohovor. Naša debata bola vtipná hneď od samého začiatku, bez toho, aby sme sa vôbec videli či počuli. Mne sa minútu pred stretnutím reštartoval počítač, následne sa aktualizoval a potom, aby toho ešte nebolo málo, tak mi zrazu nefungovala ani web kamera. Lydka mi píše „V pohodke. Počuj tak idem si nafúkať gumy na bicykel. Zavolaj mi keď budeš ready.“ Tak sme improvizovali.

Moje krátke „virtuálne“ stretnutie s umelkyňou Lydkou Ondrušovou bolo nesmierne veselé, priateľské a hlavne ľudské...veď posúďte sami.  

Divadlo NUDE, alebo aj Nezávislý útvar divadelnej energie, si spoločne založila so svojimi dvoma bývalými spolužiačkami a priateľkami z VŠMU, vo februári 2017.  Odkiaľ prišiel ten prvotný impulz?

My sme neboli priamo spolužiačky. Veronika (najskôr Pavelková) Malgot bola v treťom ročníku a spoznali sme sa na mojich prijímačkách, kedy sme spolu pretancovali celú noc (smiech). Neskôr, keď som naopak ja bola v treťom ročníku a Veronika končila, tak mi navrhla, aby sme spolu vytvorili performanciu, z ktorej vznikol Samson. A keď som už po škole bola ja a účinkovala som v Nákupných maniačkach (smiech), tak ma tam uvidela Laura Štorcelová, s ktorou som sa na škole predtým nikdy nestretla. Laura sa mi ozvala a odvtedy sme boli v stálom kontakte. Ja a Veronika sme už robili divadlo a Laura chcela začať robiť divadlo, tak sme ju k nám zavolali. No a práve Laura prišla s víziou vytvoriť predstavenie, s názvom Ľúbim ťa, dávaj si pozor. Neskôr prišla aj myšlienka, aby sme boli OZtko a stali sme sa OZtkom (smiech). 

Fungujete trošku neštandardne. Priblížila by si čitateľom, aká je vaša poetika, respektíve váš rukopis? Kde sú tie špecifiká, ktorými sa dištancujete od iných divadelných zoskupení?

Každá z nás troch inakšie myslí, z čoho vznikajú podnetné a inšpiratívne rozhovory a takisto rovnako podnetné a inšpiratívne hádky (smiech). Ale je to super, je to super. My pracujeme hlavne autorským princípom a vo svojej tvorbe sa venujeme témam, ktorým sa aktuálne venujeme aj v našich reálnych životoch. Vždy niektorá z nás príde s témou, ktorá ju veľmi trápi a rozoberáme to spoločne, či sa v nej vieme nájsť aj my ostatné. To znamená, že za každým procesom je myšlienka, ako napríklad v našej najnovšej inscenácii Pasáž 5. Tentokrát som s témou staroby prišla ja, pretože mi zomrel môj pradedo. Staroba je mnohovrstevná a širokospektrálna téma - každý z nás raz zostarne. Vždy tvoríme s akýmsi odstupom, pretože nám poskytuje dobrý nadhľad, vieme ísť hlbšie a jednak je aj nevyhnutný kvôli grantu (smiech), ale aj kvôli tomu, aby sme sa psychicky nezrútili a aby sme nepôsobili pateticky.

Profilujete sa výhradne ako ženské divadlo, teda aspoň si myslím, že vás divadelná sféra takto vníma. Zaoberáte sa teda výlučne iba ženskými témami, problémami alebo?

Ja by som toto len trocha poopravila (smiech). Pamätám si, že sme to mali niekde napísané, ale rovnako ako ostatné divadelné zoskupenia, aj my sme si prešli istým vývinom. Myslím si, že my prinášame témy univerzálne - pre ženy i mužov. Ja si dokonca aj pamätám ako mi Milo Juráni položil podobnú otázku a ja som na ňu odpovedala nesprávne a potom som nad tým dosť uvažovala. Tak teraz odpoviem správne tebe, teraz to napravím (smiech). My riešime naše témy, ako som už spomínala, sú to univerzálne témy, pretože rovnako môžu trápiť muža aj ženu. Snažíme sa vyvrátiť nejaké existujúce tabu. Snažíme sa hovoriť o témach, o ktorých sa tak často nehovorí.

Pred pár mesiacmi, presne v septembri sa uskutočnil II. ročník festivalu SHOWCASE, ktorý ste venovali práve už spomínaným ženám. Festival sa koncentruje na rôzne obdobia ich života - na tie šťastné i naopak menej šťastné chvíle. Celkový program ste mali široký a zaujímavo vystavaný, aj keď je veľká škoda, že kvôli aktuálnej situácii sa muselo niekoľko inscenácií zrušiť. Lýdia, ako hodnotíš tohtoročný festival už s primeraným odstupom?

Ja som bola veľmi spokojná a vďačná, pretože ten daný týždeň som mala v osobnom živote veľmi ťažký a náročný. Veronika mi povedala, že v kríze sa ukáže kto je kto, a práve s týmto SHOWCASOM prišlo mnoho, mnoho kríz, pretože sa nám zrušilo päť podujatí kvôli zdravotným ťažkostiam - štyri predstavenia a jeden workshop. Na Slovensko nemohli prísť dva české súbory, nemohli sme uviesť ani Morena a Scenár. Odohrali sme len naše inscenácie, plus inscenácie, ktoré vznikli v rámci Open Callu – Motion Diares Len dobré dievča a prebehla aj výstava s názvom Pekné kúsky. Na celom festivale bola veľmi dobrá energia a atmosféra. Panovala tam spolupatričnosť a aj naši diváci boli veľmi láskaví a chápaví. Keďže sa tie opatrenia rýchlo a nečakane menili, tak to bolo veľmi komplikované a len sme čakali. Do poslednej chvíle sme nič nevedeli, do toho nám odchádzali všetky tie súbory. Myslím si, že všetky sme sa na tomto našom SHOWCASE naučili, že jednoducho netreba všetko prežívať, ale stačí to len prijať ako to je a konať. Veď poplakať si môžeme aj potom. Ja som si takto vlastne s posledným potleskom aj poplakala (smiech), ale ani nie v zmysle nejakého zúfalstva, ale v zmysle tej vďaky nad každým, kto prišiel na festival.    

Lýdia, podľa teba niečo výrazne absentuje v súčasnom divadle?

Je veľmi veľa vecí čo mi chýba, nemyslím teraz akože tých tematických alebo formálnych. To čo mi naozaj chýba, je tá podpora od štátu. Áno, existuje FPU a my sme zaň naozaj veľmi vďačné. Ale vieš, ja by som chcela raz mať svoj priestor, i keď je to v niečom aj super, že ho nemáme, pretože tým pádom hľadáme vždy nové a nové. Každá naša inscenácia má tak špecifický priestor a to nám dáva určitú rozmanitosť, môžeme inakšie uvažovať nad tým spracovaním, scénou a pod. Ale bolo by akoby fajn mať svoju vlastnú miestnosť, na skúšanie a tak. Myslím si, že tých priestorov v Bratislave nie je úplne málo. Buď chátrajú alebo sa nevyužívajú v náš prospech (smiech).

Začala si znova študovať, po bábkoherectve na VŠMU si prešla na Katedru intermédií na VŠVU.  Čo ťa k tomu viedlo?

Áno, máš správne informácie (smiech). Ja som prišla na VŠVU len na dva roky, aby som sa nejako viac zvizuálnila a aby som si zvýtvarnila tú performanciu. Dokonca až tu som zistila, že je rozdiel medzi divadelnou a výtvarnou performanciou, že to sú dve odlišné veci (smiech). Ale už budem končiť, tento rok vlastne píšem diplomovku (smiech). Ale úplne úprimne ti poviem, že mne nebolo dobre prvé dva roky na bábkoherectve, pretože som tomu nejako nerozumela a mala som asi trochu iné očakávania a predstavy o tom celom štúdiu. Myslela som si, že budeme drieť a že hneď schudnem a budem vedieť tancovať (smiech). Neskôr, v tom treťom ročníku, som pochopila, že nás nebude nikto drieť a že nás nebude nikto nútiť niečo robiť. Je to na tebe. Tá škola ti dáva priestor a je len opäť na tebe ako to využiješ. Vo štvrtom a piatom ročníku som začala postupne nachádzať, čo ma naozaj baví na tom divadle a čo nie. Mne dala škola toho veľmi veľa. A som nesmierne rada, že som študovala práve na bábkoherectve, pretože práve to mi umožnilo rozmýšľať viac autorsky, čomu sa viac-menej venujem aj v praxi.

Lýdia, pracuješ na niečom v súčasnosti - v čase korony a čiastočného lockdownu? Pripravuje Divadlo NUDE niečo nové?

Dostali sme dva granty, ale všetko sa to poposúvalo. V marci by sme mali mať premiéru, kde ústrednou témou budú peniaze, pretože mám dojem, že peniaze sú v súčasnosti tá najintímnejšia vec človeka. Ja viem kedy mala moja najlepšia kamarátka naposledy sex, ale neviem koľko presne zarába. Ale i o tom prijímaní a míňaní peňazí, o tých výčitkách a pod. Prosto tejto téme by sme sa chceli hlbšie povenovať. A druhá vec, na ktorú sa veľmi teším sa volá Roľa. Bude sa to odohrávať niekde na roli. Akurát hľadáme vhodné pole, lenže v júni má byť premiéra a vtedy aj to pole bude vyzerať inak ako teraz. Čiže je to náročnejšie, pretože si musíme nájsť nejaký súkromný pozemok, ktorý musíme najskôr poorať (smiech). A na to sa fakt veľmi teším. Hlavnou témou bude dedičnosť. Spolupracovať budeme s Libuškou Bachratou aj Katkou Malíkovou, teda dúfam, že to tak bude (smiech). Veľmi obdivujem a zbožňujem tieto dve ženy a ich tvorbu. V Divadle NUDE si vyberáme spolupracovníkov, ktorí nám hlavne sedia ľudsky, rešpektujeme sa a sme na rovnakej vlne.   

Všimla som si, že účinkuješ v novom televíznom seriáli Pumpa, na Jednotke / RTVS. Už si niekoľkokrát účinkovala a spolupracovala aj s televíziou. Pracuje sa ti tam rovnako dobre ako v divadle alebo pociťuješ veľkú zmenu?

Je to obrovský rozdiel, veľmi si to uvedomujem a tak veľmi si vážim túto ponuku, ktorú som dostala od RTVS, aj keď tam mám malú, maličkú postavičku. Seriál sa točí v noci, čiže ja si štyri hodinky pospím, potom pre mňa príde šofér, odvezie ma, mňa tam už čaká úžasná Aďa, ktorá ma krásne namaľuje, nalepí mi nechty (smiech) a idem hrať. Je tam výborná atmosféra. Akože tá noc je síce náročná, pretože potrebuješ na ďalší deň normálne fungovať (smiech). Ale ten rozdiel tam je, pretože sa nemusím nikam ponáhľať s veľkou a ťažkou Ikea taškou plnou kostýmov a rekvizít. Nemusím zháňať taxík alebo nemusím premýšľať, či to bude s MHD rýchlejšie. Po odohraní to všetko nemusím pobaliť a zobrať naspäť domov, a potom tri dni tie kostýmy prať (smiech). Pre mňa je televízia „luxus“, ale aj troška väčší stres, pretože v nej nie som tak zabehnutá. Pri nezávislom divadle robíš robíš a nezarobíš (smiech), ale veľmi veľa vecí sa naučíš a pri Pumpe zrazu nemusím myslieť na tristo vecí naraz, ale len prísť a hrať. Je to neskutočné, ale i zábavné (smiech).

Za rozhovor veľmi pekne ďakuje,

Dominika Horváthová, 3.bc, KDŠ

iniciátor
December - 2020
  01 02
03
04 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com