Týmto náznakom poézie viazanej v združenom rýme lákali študenti Katedry divadelného manažmentu na tohtoročnú Noc divadiel. Podtitul Magická noc hovoril málo a súčasne veľa. Okrem predstavení, ktoré sú už klasickým programom Divadla Lab (tentoraz Kebab, S vylúčením verejnosti a Veselica), boli najfrekventovanejším programom večera tzv. Magické etudy. Toto príjemné prekvapenie bolo dielom študentov programu ERASMUS, ktorí si na tento večer pripravili monológy veľkých divadelných postáv (Júlie, Hamleta, Fedry a Laurencie) v krátkych, vizuálne pôsobivých etudách. Bola to dobrá príležitosť nielen na osvieženie anglického jazyka, ale i ukážka, ako aj v malom divadelnom útvare vytvoriť „magickú atmosféru“ (napríklad pôsobivým využitím drapérie alebo prácou so zrkadlom).

Novinkou v programe bola Improliga, ktorú zastrešovala Katedra herectva. Divákov bol dostatok, ale – skúseností s improvizáciou málo a pochopenia pre obecenstvo zrejme ešte menej. Herci, ktorí improvizovali na zadanú tému – aj na základe jej znenia, skĺzli k zbytočným vulgarizmom a narážkam na sexualitu, akoby si nevšimli, že v publiku sa skrýva niekoľko čerstvých tínedžeriek a ich matiek (!). Zadanie témy k takémuto poňatiu síce nabádalo a – napokon - zadalo ju samotné publikum (približne: „pokus o zoznámenie sa mládenca s aspergerovým syndrómom s rôznym pohlavím na zoznamovacom večierku“), ale VŠMU by nemala byť iba školou umenia ako remesla, ale aj umenia ako súčasti kultúry. Remeselne účinkujúcim niet čo vyčítať – herci boli prirodzení, situácie duchaplne pointovali (respektíve sa o to snažili), vybudovali na malej ploche vzájomné vzťahy postáv, vhodne na seba reagovali, prejavili zmysel pre divadelnú skratku, ale... Improliga má  svoje špecifické pravidlá, a toto improliga nebola.

Okrem improligy, ktorá nebola improligou, návštevníkov čakala aj výroba lapačov snov, kde sa nevyrábali lapače... Ich výroba avizovaná v programe Katedry scénografie, sa nekonala. Namiesto lapačov sa vyrábalo všeličo iné (papierové hviezdy, bužírkové prívesky alebo dielka technikou mokrého plstenia). Najlepšie teda obišli tí, ktorí prišli bez konkrétneho cieľa. Našli tu ochotné študentky, dostatok materiálu a pokojnú, tvorivú, takmer predvianočnú atmosféru. Bonusom pre všetkých prítomných bola generačne staršia komunikatívna pani, ktorá tu našla prívetivé zázemie. Obdiv patrí trpezlivým študentkám, ktoré jej naozaj pripravili magickú noc – plnú rozhovorov a záujmu o tvorbu. Našťastie sa stihli venovať aj ostatným hosťom.

Ďalšou novinkou, i keď tento rok len s minimálnym výsledkom, bola DRAMAtická tlačovka, ktorou sa do programu zapojili študenti Katedry divadelných štúdií. Ako sa však ukázalo, ľudia, ktorí navštevujú Noc divadiel, nepoznajú ani Irinu, ani Godota, ani Júliu, ani Noru a chuť dozvedieť sa o nich viac – o ich motiváciách či osudoch, bola len minimálna (počet záujemcov o aktívnu účasť na tejto pseudokonferencii sa dal spočítať – aj dvakrát – na prstoch jednej ruky). Vzdelávanie publika asi treba začať jednoduchšou a hravejšou formou a od „vedy“ sa trochu prinavrátiť k živému umeniu.

Najatraktívnejšie v ponuke sprievodného programu boli už tradične aktivity, ktoré otvárali pre divákov a návštevníkov možnosť „niečo divadelné“ si vyskúšať a nahliadnuť do „magického“ sveta na rozhraní javiska a zákulisia. Ako prví toto dobrodružstvo ponúkli návštevníkom bábkari, ktorí už o 16.00 privítali najmenšie publikum. Program otvorili škôlkohrou (V kaši!) a po nej nechali deti (aj ich rodičov) dosýtosti sa vyhrať s bábkami a povypytovať sa na všetko s tým súvisiace. Chvályhodná je najmä ich snaha o edukáciu – malí návštevníci zistili, čo je maňuška, javajka, marioneta, manekýn, maska, vyskúšali si vodenie a animáciu a niektorí bábkoherci sa dokonca z roly inštruktorov posunuli do roly „kolegov“ či partnerov najmenších bábkohercov a zahrali si s nimi krátke etudy. (Princezná, kráľ i kocúr Leonardo sa tak po prvý raz ocitli spolu v jednej „magickej rozprávke“.)

Bola škoda, že Magická noc nemala svojho sprievodcu či aspoň  smerovníky. Chýbala línia, ktorá by návštevníkov neznalých domácich pomerov viedla z miesta na miesto – mnohí nenašli dokonca ani náš skvelý kLAB (nielen v túto noc s výbornými koláčmi a vínkom). Škoda tiež, že niektoré už tradičné momenty neboli dotiahnuté (fotostena – zvyčajne z „ozajstnej“ divadelnej drapérie a s „ozajstným“ reflektorom bola tento rok postavená v brechtovskom duchu - z násteniek a označenia „fotostena“).

Táto noc mala byť magická. Mala však skôr pracovný a improvizačný charakter. Dlhoroční (či pravidelní) návštevníci mohli s nostalgiou spomínať na kahančeky a svetielka, ktoré kedysi označovali cestu na Svoradovu, fotografku, reflektor a bohatý sklad kostýmov pripravený pri fotostene, na klavír pre všetkých vo foyeri budovy na Svoradovej, na manažérov ako animátorov, ktorí sprevádzali hostí z miestnosti do miestnosti, na prednášajúcich či testujúcich teatrológov, na ukážky hodín pohybu u hercov, na snahu naozaj prezentovať školu pre hostí, aby videli a stihli čo najviac a toho najlepšieho...

Ako objektívni kritici však musíme priznať, že magické momenty mala aj tá tohtoročná Noc divadiel v LAB-e (a nebolo ich málo) a že mnohí (najmä domáci návštevníci) v súlade so sloganom tohtoročného celoslovenského podujatia naozaj nešli spať.

-red-

Foto: Zdenka Pašuthová