Nože pre nepočujúcich

rozhovorNože v sliepkachBurkovňaBarbora NitschováDaniela BrezániováFanni HostomskáFilip ŠebestaKlára Madunická
(foto: marram photography)

Na VŠMU sa už stalo dobrým zvykom, že sa okrem tradičného vyučovania uskutočňujú i rôzne zaujímavé projekty. Jedným z nich bolo v minulom akademickom roku predstavenie Ticho, ktoré bolo simultánne tlmočené do posunkového jazyka. V septembri na túto iniciatívu nadviazali ďalší študenti vďaka magisterskému projektu Jany Strížovej. Tá si na spoluprácu prizvala tvorcov inscenácie Nože v sliepkach. Na prípravu, priebeh predstavenia, dojmy a získané skúsenosti som sa pýtala režisérky Barbory Nitschovej (BN), dramaturgičky Daniely Brezániovej (DB) a hercov Fanni Hostomskej (FH) a Filipa Šebestu (FŠ). 

Ako vôbec vznikol nápad urobiť predstavenie so simultánnym tlmočením?

BN: Ten nápad neprišiel od nás. Piatačka Janka Strížová mala taký magisterský projekt, ktorý sa zameriava na integráciu znevýhodnených skupín divákov. Spolupráca s nepočujúcimi začala už minulý rok. Ďalej sa pripravujú aj predstavenia v Labe pre fyzicky postihnutých a imobilných. Janka nás oslovila ešte koncom minulého akademického roka, či by sme mali záujem ísť do toho a či budú herci ochotní zniesť, že sa im celý čas niekto motá za zadkom. Súhlasili sme a tak sme im poslali text a nahrávku. Tlmočníci na tom robili tri mesiace pred tým, než sme sa reálne stretli na javisku. Náš text bol pre nich celkom výzvou, keďže je veľmi metaforický. Nepočujúci sa vyjadrujú veľmi priamo a vecne, bez metafor. Takže tlmočníci posunkovali priamo podtexty.

Ako vznikla myšlienka tlmočenia priamo na javisku s akciou tlmočníkov?

BN: V podstate hneď na prvej skúške sme sa zhodli, že najvhodnejším spôsobom bude práve tieňové tlmočenie. 

FŠ: Je to vlastne najzaujímavejší spôsob aj pre tých nepočujúcich, keďže majú tlmočníka priamo pri hercovi. Nemusia tak odbiehať zrakom a rozptyľovať svoju pozornosť. Predstavenie dokonca vyšlo na Svetový deň nepočujúcich (29. 9.).  Oni mali pri tej príležitosti celý festival, v rámci ktorého prebehlo aj naše vystúpenie.

A prečo sa rozhodli osloviť práve vás s textom, ktorý je taký metaforický?

BN: Tak to vôbec netuším. Ale u nás sú len traja ľudia na umelecké tlmočenie. Táto forma si vyžaduje, aby ten tlmočník bol ochotný a schopný suverénne sa pohybovať na javisku a hrať. A keďže v našej hre sú na javisku vždy len tri postavy, tak to presne sedí na počet tlmočníkov. Predpokladám, že to bol dôvod, prečo si vybrali práve nás.

Ako dlho ste s tlmočníkmi skúšali pred samotným predstavením? Vysvetlili ste im koncepciu alebo ste čakali, ako to oni sami pochopia a spracujú?

BN: Viac-menej to bolo na nich, s tým, že sme sa stretli celkovo trikrát. Mali sme aj workshop, kde nám vysvetlili základy posunkovania. Až na samotných skúškach sme potom dolaďovali detaily v ich pohybe a prejave na javisku. Napriek tomu, že sme sa predtým o tom nerozprávali, mala som pocit, že to celkom pochopili a že informácia, ktorá vychádzala z ich strany, nebola veľmi odlišná od našej. Iba oni to hrali oveľa priamejšie. To, s čím my sa hráme ako s metaforou, oni musia vyjadriť hneď „na prvú“. U nich metafory jednoducho neexistujú.

A nebúralo vám to potom celkovú koncepciu? Na predstavení totiž neboli len nepočujúci...

BN: Nemyslím si. Pretože keď napríklad mlynár hovorí žene o tom, že oráč je „žrebec“ a tlmočník pri tom používa výrazne sexuálne gesto, tak divák je i bez toho už na 99,9% presvedčený o význame toho slova. Je mu jasné, že keď zo stajne počuť vŕzgať stoličku, tak si tam oráč pravdepodobne nečistí len čižmy. Takže podľa mňa až tak nepredbiehali. 

A nezavadzali vám tlmočníci na javisku? Nebránili hercom v pohybe?

BN: Popravde, väčšinou tam tí tlmočníci vôbec nezavadzali. Pokiaľ teda nešlo o erotické scény. Vtedy tam pôsobili ako dvaja voyeri. Bolo to trochu úchylné. (smiech)

FŠ: Oni to mali napozerané veľmi detailne. Javiskový pohyb potom riešili až priamo s nami, ale na skúšku prišli fakt dobre pripravení. Mne osobne nezavadzal nikto, presne vedeli, čo urobím a kam sa majú postaviť.

FH: Nezavadzali, ale neustále som ich periférne vnímala. Musela som si dávať pozor, kedy čo poviem, pretože treba čakať na tlmočníka, než dokončí predošlú repliku. A i vo chvíľach čakania treba neustále hrať.  Takže ja si myslím, že pre počujúcich je lepšie, keď prídu ešte raz na bežné predstavenie. Lebo takto je to trošku spomalené, nemá to potrebné tempo.

A vám ako hercom nevadilo, že chcete na seba rýchlo zareagovať, ale nemôžete kvôli posunkovaniu?

FH: Bola to dobrá skúsenosť, lebo sme museli byť trpezliví, vydržať v emócii bez toho, aby to bolo umelé a nasilu. Je to veľmi ťažké z ničoho nič sa takto štartovať a vypínať. Bolo to náročné, ale nie nepríjemné. Na skúškach sme si vyriešili každú scénu, aby pohyby na scéne boli plynulé, aby sme si nezavadzali a aby som ich vnímala čo najmenej. Boli skutočne ako naše tiene. 

Je tieňové tlmočenie divadla bežné, či skôr ide o výnimočný projekt?

DB: No, ono je to úplne bežné v zahraničí. Na brnianskej JAMU je dokonca Katedra výchovnej dramatiky pre nepočujúcich. Ale u nás išlo len o šieste tlmočené predstavenie vôbec. A väčšinou sa tlmočil skôr balet s hovorenými pasážami, než činohra.

Myslíte, že na našej škole existujú tendencie uberať sa týmto integrujúcim smerom?

FH: Ja si myslím, že by to bolo určite super. Tí diváci boli takí vďační! Zvyčajne na diskusiách po predstavení všetci čušia a pozerajú na hodinky, kedy už bude koniec. Ale oni hneď kládli kopu otázok a boli veľmi šťastní, lebo toto nezažijú každý deň.

BN: Dokonca teraz vznikla iniciatíva, aby sa to hralo ešte dvakrát v rôznych mestách, tak uvidíme.

Myslíte, že je možné, aby sa viacero predstavení, napríklad aj našich školských, takýmto spôsobom pretlmočilo?

BN: No, my sme študenti, pre nás sú to hlavne skúsenosti. Ale oni sú zamestnaní ako profesionálni umeleckí tlmočníci. Je to ich práca, ich čas a ich financie. Takže momentálne sa takéto iniciatívy riešia prevažne cez granty a projekty. Problémom sú teda – ako vždy – peniaze. Ak sa podarí, budúci semester by sme chceli spáchať spoločný projekt v rámci mojej novej inscenácie. Ale všetko závisí od toho, či nám schvália projekt na 4000 eur. Ale každopádne, bolo by super, keby sa takáto spolupráca uskutočňovala častejšie. 

Za rozhovor ďakujeme tvorcom a prajeme im veľa úspešných predstavení a spokojných divákov.

Klára Madunická1. mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11
12
13 14 15 16 17
18
19
20 21 22 23 24
26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com