O démonoch v našom okolí

rozhovorJan JančaBibiána Švecová
Jan Janča

Krátko po premiérach inscenácie Súhlas sme sa stretli s Janom Jančom, aby sme ho trochu vyspovedali. O zákulisnej práci na inscenácii, o tom, čo ho sprevádzalo, inšpirovalo prípadne odrádzalo počas skúšobného procesu a nakoniec aj o tom, aký má jeho inscenácia presah do súčasnosti.

  1. Čo ťa viedlo k výberu Tatarkovho textu Démon súhlasu?

Pred prijímačkami na magistra za mnou prišiel Tomáš, že má text, ktorý už asi pol roka dramatizuje. Prihlásili sme sa s týmto textom, ale povedal som, že sa na ňom musí ešte pracovať, pretože mu chýbal divadelný konflikt. Bolo to len filozofovanie. V lete sme nad ním premýšľali. Zvažovali sme aj taký variant, či nebudeme nakoniec inscenovať Ibsena alebo Strindberga.

Čo sa v lete dialo ohľadom politiky v Česku a na Slovensku, nás spolu s Tomášom nútilo začať sledovať dezinformačné weby, fake news a podobné kanály. Nakoniec sme uvážili, že by bolo dobré zasadiť Tatarkov text do žurnalistického prostredia, keďže aj v novele vystupuje postava spisovateľa. Tomáš priniesol druhú verziu textu, z ktorej som bol nadšený. Ďalšie verzie vznikali postupne, pracovali sme na nich a upravovali ich spoločne. Prerobený text začal byť omnoho viac funkčnejší, divadelnejší a mal výraznejšie konflikty. Záverečná textová predloha bola hotová niekedy koncom augusta a v polovici septembra sme začali skúšať už spolu s hercami.

  1. Čerpal si primárne z novely Dominika Tatarku Démon súhlasu, alebo si mal aj iné inšpiračné zdroje?

Oslovili sme pána Šimečka, žurnalistu z Denníka N. Mali sme s ním prednášku a skúšali sme v priestoroch, kde pracuje. Poznal Tatarku osobne a bol jeden z mála ľudí, ktorý za ním chodili, keď žil na samote a bol odvrhnutý.

  1. Možno pre ujasnenie konkrétneho času. Zameriaval si sa na súčasnosť či 50. roky?

Podľa mňa to vôbec nie je dôležité. Veľa ľudí, považuje za dramaturgickú chybu, že nie je jasne určené – toto sú 50. roky a toto je dnešok. V inscenácii je dôležité pochopiť prepojenie s tým, čo sa dialo v minulosti a tým, čo sa deje dnes. Akurát v súčasnosti je to, samozrejme, niečím pozmenené. Ľudia sme stále rovnakí, karierizmus tu bol vtedy aj dnes. Tí, ktorí boli za komunizmu eštébaci a zarytí komunisti si teraz prezliekli kabáty a sú stále v politike, akurát sa netvária ako komunisti. U niekoho táto časová nekonkrétnosť funguje.

Priznávam, občas robím zmätočné veci, ale v tejto inscenácii nebolo zámerom, aby divák pochopil, čo je to za obdobie. Hlavné bolo pochopiť myšlienku, že čo sa stalo v minulosti, sa opakuje dnes znovu. Počítam s tým, že táto nekonkrétnosť bude ľuďom prekážať, ale beriem to ako vec, za ktorou si s dramaturgom stojíme, ktorú sme tak chceli urobiť. Je na každom, či mu to vyhovuje alebo sa potrebuje presne orientovať. To nie je podstatné.

Projekcie – okupácia Československa, propaganda ZSSR v Česku, propaganda Stalina, propaganda čínskej armády a režimu – to sú len paralely, ktoré sú v niečom dosť podobné. V druhej časti je napríklad, len na okraj, video z protestu proti Putinovi, čo nie je nikde vysvetlené, ďalej demonštrácie proti komunistom v Česku, nežná revolúcia, demonštrácia proti Gorile... Nejde tam o zobrazenie konkrétnych udalostí, nerobili sme dokumentárne divadlo.

  1. Čo ťa viedlo k tomu, venovať sa téme dezinformovanosti?

Téma jedného človeka, ktorý bojuje za pravdu, ale bojuje za ňu tak zvláštne, že som v jednej chvíli nevedel ani ja sám, či s ním dokážem stále sympatizovať. Ohrozuje ľudí okolo seba a neuvedomuje si, čo tým všetko spôsobuje, a to len preto aby dokázal, že má pravdu. To morálne jadro sa trochu stráca, no na druhej strane Boleráz (hlavná postava, pozn. redakcie) prestáva vnímať všetko okolo seba, aj Doubravu (svoju milenku, pozn. redakcie). Zabudol na človeka, ktorého svojím bojom za pravdu môže ohroziť.

Sledoval som správy. Prekáža mi, že v Česku sa teraz dostali k moci a do parlamentu demagógovia a populisti, ktorí len tárali a kariéru si urobili na tom, že šírili správy alebo informácie, ktoré nie sú relevantné. Títo ľudia sa potrebujú dostať k moci, aby si splnili nejaké vlastné túžby a využívajú k tomu práve fake news. Využívajú dezinformácie k tomu, aby sa dostali na vrchol. Cieľom inscenácie bolo, prebudiť ľudí ku kritickému premýšľaniu. Aby ľudia popremýšľali nad tým, či všetky informácie, ktoré dostávajú sú dôveryhodné, či im môžu veriť. Snažili sme sa s divákom aj trochu manipulovať, ale závisí to od sorty ľudí, ktorí na predstavenie prídu. Vzdelaná komunita ľudí vie, čo sú to dezinformácie.

  1. Ako vnímaš situáciu novinárov dnes?

Veľa médií, ktoré sú v Česku alebo na Slovensku, vlastní niekto, kto má vlastné záujmy. Vydavateľstvo Mladej Fronty dnes napríklad patrí Babišovi, ktorý ho pred štyrmi rokmi kúpil. Tak isto Bakal, ktorý vlastní Lidové noviny - to je ďalší miliardár. U nás, na Slovensku, je to hlavne Penta. To nemusí znamenať, že si robia propagandu, ale myslím si, že novinári nemôžu písať úplne o všetkom, o čom by chceli písať. Toto je aj dôvod výberu Tatarkovho textu. Nenávisť kotví v tom, že tie správy niekto vymýšľa.

Obdivujem novinárov z toho hľadiska, že objavujú pravdu, no nedá sa to povedať o všetkých. Ja som nadviazal spoluprácu s Denníkom N, kde pracuje pán Šimečka, ktorý nám dával prednášky. Pohybovali sme sa tiež v kruhoch Týždňa, skúšali sme v klube pod lampou... Keď tak pozorujem noviny a tlač, je neuveriteľné, že aj po tom, čo sa stalo vo februári, sa nezlomili. Novinári sledujú ďalej a píšu. Dúfam, že sa nezlomia, aj keď nátlak je veľký. Som rád, že existujú novinári, ktorí bojujú za to, aby ľuďom povedali, ako to naozaj je.

  1. Stotožňuješ sa s hlavnou postavou Bartolomeja Boleráza? Konal by si v situáciách, v ktorých sa ocitol rovnako, alebo protichodne?

Bartolomej mi je, samozrejme, sympatický. Aj v texte je povedané, že mal veľa peňazí, mal sa dobre, nič výnimočné v jeho živote sa mu nestalo (okrem havárie, pozn. redakcie), nemal prečo vystúpiť z toho systému... A zrazu si uvedomil, že nerobí dobre. V jednej chvíli si povedal, že je toho dosť. Stotožňujem sa s ním, ale na druhej strane ho nechcem vnímať len ako hrdinu.

Bibiána Švecová, 1. Mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com