V septembri sa v priestoroch Pistoriho paláca v Bratislave uskutočnili dve reprízy performance Obraz č. 1. Tvorcovia v nej otvorili niekoľko okruhov tém, ako napríklad téma viery či sebapoznania, na ktorých pracovali kolektívne. Protagonisti navzájom konfrontovali svoje skúsenosti či názory na jednotlivé otázky, pričom tvorivo využili priestory Pistoriho paláca. Divák mal možnosť absolvovať spolu s nimi sondážny výlet do vlastného vnútra. Dramaturgičkou projektu bola Veronika Frtúsová. Režijne ho spracovali Peter Podolský a Roman Poliak, ktorého som sa opýtala niekoľko otázok.  

V bulletine ste uviedli ste, že dielu Obraz č. 1 predchádzal dlhodobý výskumný proces. Ako prebiehala táto výskumná fáza? Na čo ste sa v nej zamerali?  

Slovo výskum má v tomto projekte trochu špecifický význam. Nešlo ani tak o výskum v zmysle nejakých ankiet medzi ľuďmi či obsiahleho študovania literatúry. Išlo skôr o výskum v nás samotných, v prehlbovaní svojho „sebapoznania”. Na začiatku procesu som vedel povedať, že som ateista, ale predsa len verím v nejaké duchovné princípy, zákonitosti. Teraz som pri otázke svojej vlastnej viery paradoxne celkom zablokovaný, nemám pocit, že existuje slovo, ktorým by sa dala vyjadriť, nevnímam to ako vec dvoch možností (veriaci-neveriaci), vnímam to ako absolútne individuálne a intímne dobrodružstvo presahujúce moju skúsenosť, poznanie, možnosti... V procese sme napriek hlbokému porozumeniu, ktoré medzi nami ako ľuďmi panovalo, prichádzali na to, že vlastne mnohé veci, ktoré pociťujeme, nedokážeme pomenovať a ak im aj nejaké slovo, ktoré sa nám zdá vhodné, nájdeme, ostatní sa s ním spravidla nestotožnia. Prekonať túto nesmiernu individuálnosť a divadelne „hovoriť” o niečom, čo je vlastne nepomenovateľné, bola obrovská výzva, ktorú, nazdávam sa, vlastne nie je možné zdolať, len pokorne prijať a spraviť z nej hru.  

V priebehu predstavenia sa niekoľkokrát menia priestory, kde sa dej odohráva. Do akej miery ste sa ako tvorcovia nechali ovplyvniť priestorom Pistoriho paláca?  

V podstate väčšina materiálu vznikala nezáväzne od priestoru v rôznych skúšobniach, v exteriéri, na chate. Do Pistoriho paláca sme prvýkrát prišli len na niekoľko hodín zopár týždňov pred premiérou. Celý deň sme tam strávili len jeden či dva dni pred dňom D. Finálny tvar teda pracuje so špecifikami tohto priestoru, je presiaknutý jeho dušou, no malo by ísť o koncept adaptovateľný na rôznorodé, ideálne nedivadelné priestory. To, či to tak naozaj je, ukážu až reprízy v iných priestoroch.

Divák má možnosť byť súčasťou skúmania rôznych otázok dotýkajúcich sa napríklad hľadania identity, ale aj mnohých ďalších. Ako by si teda definoval ústrednú tému Obrazu č. 1?  

Tu by som si protirečil, keby som vytiahol nejaké konkrétne slovo/vetu. A zároveň sa nechcem opakovať. Téma tohto diela je zo svojej podstaty nepomenovateľná. Mohol by som použiť nejaké slovo, no vždy by bolo len približné a najmä mne ako zainteresovanému tvorcovi by prišlo asi až vulgárne.  

Prečo si myslíš, že je dôležité o tom hovoriť?  

Túto otázku som si ani nepoložil. Je to dôležité pre mňa, inak by som sa tomu nevenoval. To, či je to dôležité pre nejakú širšiu spoločnosť, si netrúfam povedať. Téma spirituality je každopádne večná. Vždy tu bola a možno sa nazdávať, že vždy bude, aj keď ktovie, možno nejako bledne, alebo sa len transformuje. Moje pozorovanie k tejto veci je, že ide hlavne o tému (netému) veľmi náročnú a znepokojivú, azda preto, že je v opozite k nastaveniu, ktorým sa spoločnosť uberá – to je k materiálnemu, rýchlemu, globálnemu...  

V čom je pre teba tvorba takéhoto typu divadla – performance zaujímavá?  

 Nejde mi o žiadny „typ divadla”. Nikdy nenastal moment, kedy by som si povedal „bude to imerzívna performance”, tie veci sa akosi vyvinuli samé. Veľkú časť procesu, kým sme ešte len uvažovali a snažili sa to celé nejako uchopiť, sme boli veľmi opatrní s tým, ako o diele hovoríme. Snažili sme sa nepoužívať slová ako inscenácia, performance, happening. Takisto ako sme nechávali otvorené, či budú ľudia sedieť v kukátku, v aréne, či sa budú presúvať a podobne. To všetko bolo prispôsobené čo najlepšej artikulácii našich myšlienok. Čiže by som v tomto musel odpovedať na otázku, v čom ma baví robiť divadlo úprimne alebo poctivo voči sebe samému, a to asi nepotrebuje odpoveď. Ak hovoríme o nejakej „alternatívnosti” tohto tvaru, tak si myslím, že to je niečo, v čom sme my ako tvorivý kolektív vyrastali, ja osobne mám minimálnu skúsenosť s činoherným divadlom, takže to je asi celkom prirodzený prístup.  

Aké projekty chystáš do budúcna?  

Môj veľký životný projekt je sťahovanie do Prahy. Ale ešte predtým ma čaká premiéra inscenácie @hilma, ktorá vznikla v Štúdiu 12 v rámci projektu Mliečne zuby. Nedávno sme s Petrom Podolským a Veronikou Frtúsovou, s ktorými sme pracovali aj na Obraze č. 1, absolvovali rezidenciu v pražskom Studiu Alta, kde sme pracovali na projekte naked. Momentálne uvažujeme, čo s ním ďalej. No a zabúdať by som nemal ani na naše dieťa – skupinu Unkulunkulu, ktorá tieto projekty zastrešuje. Bol by som rád, keby sa jej produkčná činnosť vyvíjala ďalej a keby zastrešila nové projekty a s nimi nových umelcov.

V hereckej zložke účinkovali Viktória Anna Lesayová, Stanislav Ondruš a taktiež Peter Podolský a Tereza Smetanová, ktorí mi zodpovedali otázky týkajúce sa vzniku projektu.

Kým ste sa ako tvorcovia dostali k finálnej podobe diela Obraz č. 1, museli ste prechádzať určitým sebaobjavovaním. Objavili ste v sebe v priebehu procesu niečo, čo vás prekvapilo?   

Tereza: Projekt Deus bol založený na sebaobjavovaní. Od začiatku nám bolo jasné, že téma, ktorej sa chceme venovať, neponúka žiadne univerzálne odpovede. Naopak, je natoľko osobná a pocitová, nedefinovateľná, že je pri nej (snáď ešte viac, ako pri akejkoľvek inej téme) každý názor nutne subjektívny. Od začiatku sme však mali chuť aj pokúsiť sa pochopiť sa navzájom a vzájomne sa inšpirovať. Presne o tom je pre mňa aj naše výsledné performance. Mala som v tom procese množstvo intímnych uvedomení, z ktorých mnohé sú na úrovni emócie a je ťažké ich verbalizovať. Nepamätám si však, že by ma nejaké uvedomenie prekvapilo. Boli prirodzené.

Je niečo, na čo sa váš pohľad vďaka tvorbe zmenil?   

Tereza: Myslím, že som si začala lepšie uvedomovať význam intuitívnosti v akejkoľvek tvorbe.

Peter: Prišiel som na to, že najdôležitejšie je nebáť sa vyskúšať si rôzne vyjadrovacie prostriedky a stavať samého seba do situácií, ktoré sú mi cudzie. Často sa nám otvoria cesty, o ktorých sme ani netušili. Napríklad, keď sme si na sústredení dali tvorivé zadanie postaviť si každý sám vlastný bunker – vznikol tak pozoruhodný materiál, ktorý sme mohli ďalej rozvíjať.

Obraz č. 1 otvára hneď niekoľko tém. Čo rozhodovalo o tom, ktoré do inscenácie zaradíte?   

Tereza: Dali sme tam to, čo v nás najviac zarezonovalo. Často sme si po skúškach hovorili o tom, ktoré momenty nás najviac zaujali a bolo zázračné, že sme sa často zhodli a tie sme si potom pamätali. Vo finále príprav sme si vo všetkých tých témach a motívoch spravili poriadok, ujasnili sme si, ktoré sú pre nás najzásadnejšie (a opäť sme sa prekvapivo vedeli zhodnúť): na záver nášho intenzívneho sústredenia sme si v jeden večer sadli na povale na zem k jednému veľkému papieru a kreslili sme spoločne mentálnu mapu. Hádali sme sa, horlivo sme diskutovali, kde má byť zakreslená láska, kam sa má zapísať duša, ako je to s pravdou a že ak my sme papier, čo má byť teda v tom strede. Vystrihli sme ho a tá mapa nám dávala zmysel a potom sme podľa nej už len pohľadali cestu, ako v špecifickom priestore Pistoriho paláca vytvoriť zážitok pre tých, ktorí sa prídu pozrieť.

Aké vlastnosti by mal podľa teba spĺňať tvorca takéhoto performance? 

Tereza: Performance vznikala podľa nás, vyplynula z našich daností a nie naopak. Preto by tvorcom takejto performance mohol byť ktokoľvek, kto má chuť a výsledok by bol iste iný ako bol náš. Každý z nás šiestich inklinuje trochu k inej forme výrazu: niekto sa dokáže lepšie vyjadriť pohybom, niekto má bližšie k slovu, niekto rozpráva v obrazoch, situáciách, niekto v abstraktných vizuáloch a tak ďalej. Už v procese tvorby som si napríklad často hovorila, že iste zaujímavé podnety by mohol do tímu vniesť niekto, kto formuluje svoje myšlienky do zvukov alebo hudby. Spája nás, že sme všetci hĺbaví ľudia a každý z nás mal už predtým vzťah k téme viery. Myslím, že podľa toho si nás aj Romi (Roman Poliak) s Peťkom (Peter Podolský) z okruhu svojich známych vyberali.

Peter: Otvorenosť, zvedavosť, potreba skúšať nové médiá a v neposlednom rade úprimnosť. A štipka humoru. Taká malá niekedy stačí.

za rozhovor ďakuje, 

Esther Horváthová, 1. mgr.