Koncom septembra sa po dvadsiatypiaty krát uskutočnil medzinárodný festival Divadelná Nitra. Už druhý rok je súčasťou festivalu workshop pre mladých divadelných kritikov pod názvom V4@theatre. Tento rok boli  jeho účastníkmi mladí divadelní kritici a kritičky z krajín V4 a  z Bieloruska, Ukrajiny a Moldavska. Celkovo sa ich tak v Nitre stretlo dvanásť  pod vedením profesora Patrica Pavisa.

         Kto zažil akýkoľvek divadelný festival, vie, že jeho absolvovanie si vyžaduje najmä vytrvalosť, ktorá by sa miestami dala porovnať s výdržou maratóncov. Predsa len, festival takým divadelným maratónom je. Ešte pred jeho začiatkom sa uskutočnilo prvé stretnutie s profesorom Pavisom, počas ktorého sme sa dohodli na systéme práce a tiež sme mohli položiť otázky, na ktoré sme počas nasledujúceho týždňa mali dostať odpovede.

         Hneď po prvej diskusii nasledovalo otváracie predstavenie nemeckého súboru Münchner Kammerspiele s názvom Prečo pána R. postihol amok? Divácky náročná inscenácia mladej režisérky si vyžadovala absolútne vnímanie mizanscén, ktoré do seba postupne zapadali až po moment, keď pána R. postihol amok a inscenácia sa skončila. Nám bolo hneď po jej skončení jasné, že diskutovať o videnom nebude také jednoduché, ako sa spočiatku zdalo. Nasledujúce dni nás však presviedčali o potrebe debát, či už medzi sebou, alebo priamo s tvorcami inscenácií na ranných debatách nazývaných aj Raňajky s…

         Prvé dopoludnie festivalu bolo venované prezentáciám divadla z krajín V4. Každý z účastníkov seminára si pripravil stručnú prezentáciu o súčasnom stave divadla vo svojej krajine. Neskôr nám boli predstavené divadlá z krajín mimo V4, o ktorých sme sa dozvedeli veľa nových a zaujímavých informácií, napríklad o cenzúre v Moldavskom divadle.

         Festivalové rána začínali stretnutím všetkých účastníkov workshopu s mentorom. Profesor Pavis ranné diskusie otváral teoretickým úvodom do tém, na ktoré sme sa pýtali v našich otázkach, a zároveň sa vyskytli v niektorom z predstavení predošlého dňa. Neskôr sme sa presunuli do divadla, kde nám inscenácie priblížili samotní tvorcovia. Niektorí priblížili, iní videnie vlastných inscenácií skomplikovali. V konečnom dôsledku bola ale každá diskusia s tvorcami zaujímavým stretnutím, ktoré otváralo nové pohľady na videné. Umožňovala tiež lepšie pochopiť rozdiely medzi kultúrami.

         Každá z debát prinášala rôzne názory a pohľady na tú istú inscenáciu, na tých istých hercov. Čo sa jednému zdalo inovatívne, pre druhého už bolo stereotypom. Práve to bola pre mňa jedna z najväčších radostí. Celý seminár tak dokonale spĺňal tému festivalu, vytváral Ódu  na radosť.