Používanie inovácií nie je lep na diváka, len pridaná hodnota

rozhovorrežisérSamuel ChovanecRomana Srncová
Samo Chovanec
Mars

Samuel Chovanec, študent réžie na VŠMU, už počas štúdia vytvára vlastné projekty aj mimo školského prostredia. Jedným z nich je aj autorská inscenácia Mars, ktorá vznikla v bratislavskom Štúdiu 12. Jej zápletka je inšpirovaná vesmírnymi misiami, ktoré majú za cieľ kolonizovať túto planétu Slnečnej sústavy.

Ako a prečo si sa inšpiroval projektom Mars One?

Pri prvotnej úvahe nešlo o to, ktorou misiou sa budeme inšpirovať, išlo tam skôr o to, že sme sa inšpirovali všeobecne snahou kolonizovať Mars a táto misia je vlastne svojím postupom asi najbližšie k realizácii. V druhom rade a určite nie neposlednom, lebo to vlastne rozhodlo o realizácii inscenácie, sa tam spojili rôzne bizarnosti. Účastníkov misie tlačili okolnosti do rôznych situácií, ktoré sa mi zdali zaujímavé na to, aby nám poskytli vhodné dramatické situácie. Ide o princíp, že sa stretnú amatéri, ľudia, ktorí nie sú dlhodobo pripravovaní na fungovanie v daných podmienkach. Vytvárajú sa situácie, ktoré sú do veľkej miery absurdné a na druhej strane veľmi prirodzené. To znamená, že sa stretli štyria ľudia, ktorí by pravdepodobne na takúto misiu nemali byť poslaní. Nemajú na to tréning. Toto bola inšpirácia.

Tento projekt je špecifický vďaka forme reality show, ako si využil túto formu ty?

Pre našu kultúru je reality show forma alebo žáner, ktorý je z nejakého dôvodu veľmi populárny. Toto vytvorilo pre nás otázku, či niečo tak zásadné, ako je kolonizovanie inej planéty, môže byť vytvorené na báze reality show, ktorá má účel pobaviť, vytvoriť škandál, riešiť niečo, čo bude ľudí držať v napätí. Používame prvky reality show, ale je to celé štylizované, prispôsobujeme sa situáciám, vzniknutému konfliktu. Situácia sa uberá smerom, akým ho postavy vedú. Práve to je to bizarné na tom. Chceli sme to “zmystifikovať”, aby sa otvorila otázka – je to reálne, alebo len vykonštruované? Odpoveď je úplne zbytočná. Fascinujúce je pre mňa to, že to vzbudí v divákovi tieto otázky. Zažíva pocit, kedy si nie je celkom istý, či je to reálne alebo nie.

A čo postava G-mana, ktorá zavádza divákov, vytrháva celok z reality?

G-man je postava, ktorej zámerom je, aby na strane diváka vznikali rôzne interpretácie. Postava bola cielene vytvorená tak, aby nič nehovorila, aby sa objavila na miestach, kde to divák nečaká. Všetky tieto veci mali spôsobiť otázku v divákovi. Kto to je? Čo tam robí? Ako je s misiou spojený? Práve to vytvára otázku, či to vôbec je reálne, alebo virtuálne, alebo fiktívne. To sú veci, s ktorými sme počítali a som veľmi rád, že fungujú.“

Využívanie nových technológií bola pre teba vopred stanovená voľba? Prispôsoboval si im svoj autorský text?

Dá sa povedať, že nikdy pred inscenovaním neuvažujem v zmysle, že si vymyslím formu a potom do toho napasujem text alebo obsah. Vždy sa snažím tieto veci rozvíjať paralelne. V čase, keď vzniká istá idea o obsahu diela, u mňa vzniká aj idea toho, akou formou by mal byť obsah stvárnený. Práve princíp reality show nám poskytoval priestor na využitie tejto formy. Nechceli sme len využiť niečo zaujímavé v „našich“ zemepisných šírkach, niečo nové v divadle, ale zároveň nám to poskytovalo zaujímavé východisko pre posilnenie obsahovej zložky. Nič nebolo skôr a nič neskôr.   

Nové technológie sú „nové“ najmä pre slovenského diváka. Slovenské divadlo nepracuje často s takýmito inovatívnymi technológiami, myslíš si, že ich budú diváci vyhľadávať?

Ak som povedal, že tá forma nebola zvolená preto, aby sme spravili inscenáciu zaujímavou len formálne, tak mi vôbec neprekáža, že táto technológia už bola použitá, že to nie je nové. Je to možno do istej miery reklamne zaujímavé. Vôbec sme nešli za tým, aby sme boli prví v používaní inovácií, nejdeme na to lákať diváka. Je to len pridaná hodnota.

Aké technológie a programy ste použili v inscenácii?

Pracovali sme s live cinema v prvom dejstve a s motion tracking technológiou, ktorú sme vytvorili kombináciou senzora, ktorý sa volá kinect a softvéru, ktorý sa volá unreal engine. Je to softvér na vytváranie počítačových hier a v ňom sa vlastne vytvorilo prostredie na to, aby tie 3D modely, 3D bábky mohli byť real time animované hercom na scéne cez kinect.

Práve vďaka týmto technológiám sa herectvo paradoxne stalo veľmi intímnym. Vnímaš inak prístup k herectvu?

Jediná vec, ktorá bola hercom znemožnená, bolo hrať mimikou. Na druhej strane dostali oveľa väčší priestor na hru so slovom, na to, aby vedeli myšlienku vyjadriť prostredníctvom slova, prostredníctvom pôsobenia v priestore, najmä v treťom dejstve, v ich vnútornom rozpoložení. Do istej miery to bol cieľ, aby sa vytvoril dojem anonymity, aby sa herci na scéne v spojení s duplikáciou vo virtuálnom priestore viac-menej vedome transformovali na akýchsi bábkohercov, aby ovládali svoju bábku. Nemali sme ale pocit, že hercom niečo uberáme. Naopak, sami povedali, že najmä v treťom dejstve im tma a hovorenie na mikrofón dalo voľnosť. To „ubratie“ a fakt, že ich nebolo vidno, im pomohol.

A čo postava Briana?

Brian je v podstate najväčší chudák v tej misii, pretože je to človek, ktorý sa na tú misiu najviac hodí. Možno on jediný tam má obhájiteľné miesto a práve preto vznikol z neho taký chudáčik, ktorý sa ocitol tam, kde nemal. Tým pádom, že je to človek, ktorý tú misiu berie najvážnejšie, tak tá jeho serióznosť je akýmsi pojítkom toho celého. Keby tam nebol, postavy by medzi sebou ani nekomunikovali. On sa ich snaží spojiť, jediný rieši problémy, usiluje sa hneď ich vyžehliť. Veľký priestor pre jeho postavu vznikol prirodzene, ale stále to neznamená, že aj keď bol najviac kvalifikovaný, mal byť na misiu vyslaný. Práve naopak, stále je to mentálne nestabilný človek.

Za rozhovor ďakuje

Romana Srncová, 1. mgr KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13
14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25
26
27
28
29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com