„Bolo zaujímavé sledovať dobovú scénografiu Ley Šaryovej, korešpondujúcu s kostýmovou zložkou, ktorú vytvorila Monika Rybárová. Obe sa snažili navodiť dojem uhladenosti a poriadku aristokratického štýlu, ktorý sa vyznačuje svojou dokonalosťou na povrchu. Manželstvo Heibergerovcov bolo taktiež aristokraticky uhladené na povrchu, ale pritom niekde nakrivo. Zaujímavé bolo ako sa tieto vizuálne estetické zložky bijú s vnútrom postáv, ako tlmočia myšlienku autora, že špinavé a nedokonalé je živé a uhladené či potlačené mŕtve.“

Laura Barancová, 1. bc. KDŠ

„Inscenácia je založená na životných príbehoch a filozofických úvahách, ktoré si zaslúžia precíznosť jazykových prostriedkov pretavených do reči. Na to, aby divák dobre pochopil, čo sa im postava snaží svojím prehovorom povedať, musia byť rečové  prostriedky použité umne. V tomto predstavení sa herci značne trápili – mali problém s tempom reči, dôrazom a nedôsledne vyslovovali svoje repliky. Formálna stránka reči v tomto prípade zatienila hĺbku myšlienok. Problémy môže spôsobovať aj samotný výber hry. Švédsky autor v nej otvára zložité témy, ktorým človek čelí vo vyššom veku. Vďaka nim sa formuje a posúva. Pre mladého herca môže byť práve vek prekážkou pri uchopení tak náročných tém.“

Dominika Dudášová, 1. bc. KDŠ

„Predstavenie sa začalo v podstate už pred naším príchodom. Po príchode do divadelnej sály sme mohli totiž na javisku sledovať postavu Jany, ako za tlmeného svetla sviečky sústredene píše svoje memoáre.  Po „oficiálnom“ začiatku sme už za väčšieho svetla zbadali celú scénu, ktorú tvoril stôl, stoličky, klavír a jedno kreslo. Klavír okrem svojho primárneho využitia slúžil zároveň aj ako skrinka a odkladací priestor pre alkohol, ktorý Jana pije počas predstavenia. Našu pozornosť však najviac priťahoval obrovský obraz, okolo ktorého bolo ešte asi šesť prázdnych rámov. Obraz bol portrétom, na ktorom bola zobrazená hlavná hrdinka, oblečená v čiernych šatách, cez ktoré má prehodený biely, štrikovaný šál. Obraz zavesený v dome manželov by mal symbolizovať ich harmonický vzťah a teplo domova. No pohľad „Snehovej kráľovnej“ odrážal skutočný vnútorný stav manželov, ale aj prázdnotu ich vzťahu. Neskoršie pokrivenie obrazu, ktorý visel úplne rovno, symbolizovalo taktiež rúcanie sa manželskej idylky. Na pohľad dokonalé manželstvo mohlo byť krásnym námetom pre Andersena a jeho ďalšie dielo Amor omnia vincit (Láska všetko zdolá). No postupom času zisťujeme, že čo sa zdalo dokonalé, je v skutočnosti už dávno sfúknuté a vyhasnuté. Pohľad Jany na portréte smeruje do neznáma, akoby v diaľke videla svoju záchranu. A Andersen sa postupne dozvedá pravdu o Janinom živote plnom smútku a nedôvery.“

Šimon Frolo, 1. bc. KDŠ

„Snaha o intimitu, verný realizmus a otvorenie množstva hlbokých tém, to všetko vytvára v ovzduší ťažkopádnu a hmlistú atmosféru. Obraz, ktorý sledujeme, sa stiahne na veľkosť kľúčovej dierky a my s námahou žmúrime do izby a hľadáme, ktorý protagonista by nám ponúkol v replike konkrétnu ideu, ktorou je skutočne nutné sa zaoberať. Dramatický text ponúka mnoho vrstiev, do ktorých sa dá ponoriť. Treba sa zamyslieť, či je možné toto ponorenie prežiť ako počas čitateľského zážitku, tak aj v divadelnej forme. Človek ako čitateľ je vo svojom vedomí schopný zaregistrovať a spracovať omnoho viac úvah, ako divák počas dvojhodinového predstavenia. V divadle je potrebné ponúknuť prijímateľovi skratku, nápovedu a teda v konečnom dôsledku precíznejšiu dramaturgickú úpravu, aby dokázal jednoduchšie a najmä úplne podchytiť a pochopiť aspoň jednu konkrétnu ideu.“

Viktória Lesayová, 1. bc. KDŠ

„Močiar a bahenné rastliny.

Dážďovky.

Veľká kopa špiny predstavujúca náš život. Život plný nevkusných, groteskných a urputne bolestivých situácií.

A my, slabé a stratené stvorenia plávajúce ním a zároveň v ňom, snažíme sa prijať všetky jeho ťarchy.

Stav bytia nesúci sa v znamení hesla „žijem svoju smrť.“

Ivana Topitkalová, 1. bc. KDŠ

„Zem… masa pôdy, ktorou sa ako dážďovky musíme predierať, zatiaľ čo jej hrudy sa lepia čoraz viac na naše telo. Týmto hnusom je svet, ktorému sa živí nevyhneme. Bez toho, aby sme ním preliezli, nespoznáme jeho ílovitú jemnosť ani hrudy najdrsnejšej hliny. Hra Per Olova Enquista s názvom Zo života dážďoviek nám ukazuje, čím všetkým preliezame v súčasnej špine zvanej každodenný život...

Hra s čiastočne otvoreným koncom naplnená veľkým množstvom myšlienok nám priniesla pohľad do rodiny dánskych divadelných umelcov druhej polovice 19. storočia. Kým vlastne boli? Dostali sme túto odpoveď? Honosné kostýmy (Monika Rybárová) naznačujúce ich postavenie vytvorili pekný kontrast s pôvodom postáv, o ktorom sa v druhej polovici predstavenia dozvedáme, spoznávame obe stránky ich charakterov. Z postáv sa stáva akási skladačka, ktorá koncom inscenácie dáva odpoveď na ich predtým nie celkom pochopiteľné prejavy. Avšak úplné porozumenie slovám a myšlienkam, ktoré lámali význam a často odhaľovali svoju polaritu prostredníctvom dialógov, nastávalo postupne.“

Kristína Valachová, 1. bc. KDŠ