S tvorcami (nielen) o Margite a Besnej alebo Bola to kauza jak hrom!

rozhovorMargita a BesnáĽuboš BernáthTomáš SurýKlára Madunická

Študenti Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU každoročne prezentujú svoju tvorbu v rámci Operného štúdia VŠMU. Tento rok sa skladateľ Ľuboš Bernáth a režisér Tomáš Surý rozhodli skomponovať a vytvoriť autorskú operu na motívy známej Bottovej balady Margita a Besná ako príspevok k 70. výročiu založenia VŠMU. Premiéra sa konala 8. a 9. mája 2019 v DPOH. 

Prečo ste si zvolili autorskú operu? Bolo dôvodom 70. výročie založenia VŠMU, ktorej ste toto dielo venovali, alebo to bol už predtým váš zámer, že chcete urobiť vyslovene autorské dielo? 

ĽB: No, napísať operu sme chceli tak či tak. 

TS: My sme napísali balet na námet slovenskej rozprávky Berona. Aj sme to ponúkli Katedre tanečnej tvorby. Ale jedného dňa to niekde byrokraticky zastalo a ďalej sa nič nepohlo.

ĽB: Takže sme balet odložili. Je kompletne napísaný a jedného dňa sa snáď aj podarí realizovať ho. Potom nám ale napadlo, že by sme mohli napísať operu pre Operné štúdio. A hnacím motorom bola aj príležitosť 70. výročia založenia školy.

TS: Ale bola to kauza jak hrom! My musíme vyberať obsadenie podľa hlasov, ktoré máme v štvrtom a piatom ročníku. A dramaturgiu si robíme na rok dopredu. Takže sme minulý rok ponúkli škole hotový text.

ĽB: Chceli sme na stretnutí katedry prediskutovať, čo na tú tému hovoria a či súhlasia so spoluprácou. Lenže profesorky spevu chceli ihneď vidieť zatiaľ neexistujúcu partitúru. Do zasadnutia katedry zostávalo 17 dní. A Surý mi povedal „No a čo? Však Rossini to zvládol za 10 dní.“ A tým ma tak naštval, že som kompletnú operu napísal za približne dva týždne.

TS: Ale, žiaľ, asi nič na tomto svete sa nezaobíde bez byrokratických hovadín... My sme nechceli žiadne tantiémy, dobrovoľne sme sa zriekli akejkoľvek odmeny a oni nám zahlásia, že to nemôžeme ponúknuť ako dar kvôli konfliktu záujmov. Akože, nie som právnik, ale nedáva mi to zmysel. Však to odporuje zdravému sedliackemu rozumu.

ĽB: To je fenomén tejto školy, že podaktorí sú síce otvorení novým veciam, ale väčšina je skôr taká, že „Prosím vás, nerobte radšej nič, lebo čo ak ešte aj ja s tým budem mať oštaru?“ A v takomto prostredí sa potom veľmi zle tvorí. 

A prečo práve Margita a Besná?

TS: Páčil sa nám ten príbeh. Je tragický, dramatický, tradičný, nie veľmi dlhý a zároveň aktuálny. 

ĽB: Takéto príbehy sa odohrávajú v každom druhom vchode v činžiaku.

TS: A dalo sa to poňať ako opera. Tá balada nie je vôbec dlhá. Veď viete, že v opere sa vám všetko pretiahne na trojnásobok. Preto príbeh musí mať jasný dej, vypovedateľný tromi vetami. Inak sa to natiahne na štvorhodinový opus.

Ja som videla pár rokov dozadu na Hviezdoslavovom Kubíne Margitu a Besnú spracovanú ako divadlo poézie a vizuálne to bolo veľmi podobné. Preto by ma zaujímalo, či ste sa niečím inšpirovali alebo ide o zaužívaný stereotyp, že keď sa povie ľudová balada, tak všetko musí byť v odtieňoch bielej a béžovej, využíva sa ľanový materiál, hlavnou rekvizitou je plachta, intímne osvetlenie...?

TS: No, kostýmy navrhoval profesor Peter Čanecký a ja teda neviem, čím sa inšpiroval. Ale my sme chceli v prvom rade budovu MDPOH. Do sály SĽUK-u v Rusovciach sme sa dostali pred pár rokmi úplnou náhodou. Je to absolútne nedivadelný priestor. Preto sme rozmýšľali, ako znovu tie naše inscenácie pozdvihnúť, vymaniť z toho antioperného prostredia. Tam nebolo základné javiskové vybavenie, nesmelo sa tam vŕtať ani montovať, chýbali ťahy... Preto sa od nás tá divadelná scénografia neustále vzďaľovala, až pomaly začala absentovať úplne. Avšak návrat do MDPOH bol pre nás veľkým momentom. Odrazu sa otvorili možnosti. Keďže MDPOH nie je primárne postavené ako operné divadlo, rozhodli sme sa vybudovať na javisku šikminu, ktorá pomáha akustike. Javisko je pomerne hlboké a akusticky je najlepšie byť pred portálom. Preto šikmina vyriešila tento náš problém a speváci si nemuseli zodierať hlasivky. 

Tá inscenácia bola plná metafor a maximálneho využívania rekvizít. Pracujete s minimom a snažíte sa vyťažiť maximum.

TS: No áno, tých rekvizít tam nemáme veľa, tak som sa snažil dať im nejaký význam. Aby koryto nebolo len korytom, aby plachta nebola len plachtou... Mne sa páči, keď je toho na javisku menej. Ale musí to mať svoje opodstatnenie. Vizuál vám koniec koncov vždy vyplynie z toho diela samotného. Lebo jedna vec je posun dizajnu a druhá vec je posun celej idey.

ĽB: To je absolútny režisérsky grund, čo hovoríš. A z môjho skladateľského pohľadu je úloha operného režiséra nenahraditeľná. Prosím, nevťahujme do opery divadelných režisérov. Oni to nevedia. Nedokážu čítať partitúru. Bodka. Tam to u mňa končí. S prepáčením, ja nie som namyslený, ale tak ako by som sa ja nevedel oprieť o divadelný text, tak činoherec nedokáže ťažiť z hudby. Pre Surého Margitu a Besnú bola východiskom partitúra, nie libreto, nie rozprávka, nie báchorka...

TS: Napriek tomu, že ja keď som písal text, tiež som si nepredstavoval všetko tak, ako to nakoniec bolo. Ale nerobil som svoju Margitu, ale tú Bernáthovu. Lebo tá hudba tam niečo rozpráva. Viete, opera sa začala vnímať ako divadlo až od 19. storočia vyššie. Verizmus to všetko začal. A áno, tie opery sa potom dajú na to merítko aj aplikovať. Lenže tento model sa dnes aplikuje na všetko, aj na staré diela... 

ĽB: Dokonca aj na Mozarta! Pre mňa to je hnus, to je absurdné, to je mimo doby, mimo archetypov, mimo kontextu! Popretie hudby a vyzdvihnutie libreta! Celkom zvrátené!

TS: A viete, ak sa držíte pôvodného diela, obviňujú vás, že ste staromódny a že neviete urobiť modernú operu... Ja viem urobiť aj modernú, krásnu operu. Ale pýtam sa, prečo? Všetko pred verizmom je celkom iný svet, celkom iná mentalita – hudobná aj divadelná. A prečo ju nemám objaviť, prečo ju nemám ukazovať ľuďom, ale domrviť a ukázať im nejakú vlastnú somarinu? Ja mám na to svoj pojem – meloplastika. Tá hudba niečo hovorí, napríklad že „Choď!“ alebo „Stoj!“ A pre niečo to je zapísané práve v tej hudbe, a nie v texte. Ale režisér, ktorý toto nevie čítať, nemôže urobiť dobrú operu.

Takže kto je na prvom mieste – režisér či skladateľ?

TS: To je jasné. Režisér je vždy až druhý. Lebo prvým režisérom je skladateľ.

ĽB: Je síce krásne mať túžbu slávneho divadelného režiséra, ktorý si povie „Tak do portfólia už mi chýba iba réžia opery“, ale viete, to je mimo môjho chápania. Nikto z nás nie je Boh ani Vševedko. Treba dať priestor ľuďom, ktorí sú na to špecialisti. Lebo len tak sa posúva profesionalita. 

Váš rukopis pripomína divadlo poézie. Poetické, výrazná metafora a viacvrstevnatosť kompozície. To všetko výrazne podporené hudbou a výtvarnou zložkou.  Ako ste robili mizanscény v Margite a Besnej? A ako sa na ich koncipovaní podieľala hudba?

TS: Čisto intuitívne, na základe asociácií. Hudba však bola kľúčom. Všetko bolo premyslené do detailu, každý podtext, každý význam, každá hudobná fráza, každá možnosť, ktorú poskytujú rekvizity, vedel som, čo chcem a šiel som za tým. Ale samotné aranžmány boli intuitívne a asociatívne. Použili sme to, čo vyzeralo dobre, čo malo význam a čo bolo uskutočniteľné pre hercov popri spievaní.

ĽB: Margitu a Besnú negatívne poznačil len hrozný výber inštrumentalistov. Väčšinou sa nástroje píšu po dvoch. Ale v rámci šetrenia zdrojov prišla požiadavka, aby bol každý nástroj zastúpený len samostatne.

TS: No, inštrumentalisti mail vraj virtuózne hrať. Len viete, keď sú dvaja, tak sa navzájom nejako podržia a skryjú svoje chyby. Ale keď hrá len jeden, tak sa nemá za čo skryť. Nemôže len tak prestať hrať, lebo túto pasáž nezvláda.

ĽB: A divili by ste sa, koľkým ľuďom na Margite a Besnej prekážal archetyp árie da capo. Vraj miestami zastal čas. Ale veď to bol zámer, veď to je kľúčové! 

TS: Tá prvá ária Besnej bola da capo. Bola trošku archetypálna, ale zároveň aj trošku humorná. Ale bohužiaľ, nikto to nepochopil. A veľa ľudí na to poukázalo, že prečo sa tam niektoré veci „opakujú dvakrát“.

ĽB: A pritom sú to ľudia, ktorí majú doktorát z hudobného umenia! A takto prízemne pomenujú jeden z najstarších áriových archetypov!

TS: Ale viete, čo malo byť teda tým vtipom? Čo má Besná do ľudí v prvej rade hádzať z javiska jabĺčka či čo? Však hudobný vtip môže byť iba hudobný. My nevieme počúvať. Ideme na operu ako na obraz. Kdežto napríklad v Bologni, keď som bol na Verdim, bolo to veľmi dobré predstavenie, u nás určite na Dosky, a keď bol aplauz, jedna pani do mňa normálne drgla s tým že „E potente Verdi! Da vero?“ Teda že ona tlieska hudbe. A pritom nebolo na tej inscenácii hádam jedinej chyby! Ale to je len 50%. A druhých 50 je ten zvuk, ktorému dnes už málokto chce rozumieť. Opera nie je divadlo! Je to hnusne povedané, ale je to tak. Kto chce ísť do divadla, ide do divadla. Kto chce ísť na operu, ide na operu. Lebo tam je to cantare. To je niečo celkom iné. Iný spôsob vyjadrovania, iný spôsob existencie na javisku, iná mentalita, iné divadelné zákonitosti... 

Pre mňa bol ešte problém, že speváci na VŠMU sú pohybovo a herecky slabí. Možno je to tým, že málo hrávajú. Snaha a práca s pedagógmi za celý rok vyvrcholí do jedného, maximálne dvoch predstavení a koniec. Keby to hrávali pravidelne, určite by im to prospelo a vycibril by sa im javiskový prejav. Ale... rozumiem, že to je siahodlhý problém so sálou a hracím priestorom.

TS: Tak, sálu sme si mohli postaviť. Keby bol Lab o 5 metrov väčší, zmestila by sa tam aj jama. Ale mňa skôr prekvapuje, že MDPOH alebo SND nám neponúknu priestory. Že nedovolia našim spevákom učiť sa priamo na profesionálnej pôde. Prečo im nedovolia pohybovať sa v autentickom prostredí? Však aj lekári sa učia na živej mŕtvole. Tak prečo sa speváci neučia v ozajstnom divadle? Veď v zahraničí je to úplne bežné. Myslia si, že Operné štúdio ich vytrhne z biedy, ale v skutočnosti je to len lacná pracovná sila pre SND a len si tým zalepujú oči. Veď tých pokusov o štúdio tu už bolo... 

A tradičná otázka na záver – čo očakávate ako tvorcovia od kritika?

TS: Ja očakávam, aby šíril korektné informácie a pozitívnu energiu.

ĽB: Ja očakávam otvorený dialóg. Viete, vy ani netušíte, ako ten tvorca potrebuje objektívnu kritiku. Aby upozornil, že sa autor opakuje, že vykráda sám seba alebo že nejde správnym smerom. Najhoršie prostredie pre tvorcu je neutrálne. Buď ma dohádžte paradajkami alebo mi zatlieskajte, a ja budem vedieť na čom som. Lebo ak v tvárach divákov vidím len prázdny výraz a počujem vlažný potlesk, budí sa vo mne pocit, že ma nikto nepochopil a nerozumiem prečo. A nie je nič horšie ako neistota.

Za rozhovor ďakujem obom tvorcom a prajem im do budúcnosti množstvo kvalitných, úspešných inscenácií, vnímavých divákov a inteligentných, objektívnych kritikov.

Klára Madunická
1. Mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com