Festival Biela noc sa v médiách hrdí charakteristikou „medzinárodný umelecký projekt, ktorý má za úlohu priblížiť širokej verejnosti súčasné formy umenia ako aj netradičné, nepoznané a významné miesta európskych metropol“ (www.bielanoc.sk). Bratislava nie je štandardnou metropolou – svedčí o tom i fakt, že festival do nej prenikol až v roku 2015, teda o päť rokov neskôr ako do Košíc a trinásť rokov po prvom ročníku v Paríži (2002). Väčšina priestorov, kde sa prezentujú umelecké diela, nepatrí k významným dominantám mesta (tých je pomenej), ale skôr k tým netradičným.

Medzi viac ako 50 umeleckými objektmi, podujatiami či inštaláciami na tohtoročnom festivale patrili k nezabudnuteľným a divácky najpríťažlivejším kanadský Mrak (zo 6000 žiaroviek) na Kapitulskej ulici, Kvapky (Braňo Bernár) v Sade Janka Kráľa, ozvláštnená budova Národnej banky Slovenska, žiariace UFO na Moste SNP, ale aj inštalácia študentov z Katedry scénografie Divadelnej fakulty VŠMU.

Ich projekt oživoval v túto noc takmer umelecky pustý „hradný kopec“. Inštalácia Katedry scénografie Divadelnej fakulty VŠMU, ktorá sa rozprestierala medzi Zámockou a Svoradovou ulicou mala zvláštne čaro najmä pre „domácich“. Šedivá a zanedbaná atmosféra schodov spájajúcich tieto ulice zmizla a priestor sa vďaka inštalácii zmenil na zelený tunel: akúsi magickú časopriestorovú „zelenú dieru“ spájajúcu dva svety. Svet Galérie Statua (záhrada) a svet Vysokej školy múzických umení na Svoradovej, kde katedra aj sídli.

V tom prvom „vyššom“ kraľovali živly – ľad a vietor. Svetlo oživovalo ľad, z ktorého cez bielu žiarila zelená farba jari. Roztápajúca sa kocka vyskladaná z tehál ľadu priťahovala silným kontrastom chladu a tepla, tmy a svetla a zvláštnym spôsobom evokovala prelom ročných období či prirodzenú silu života predierajúcu sa na povrch. V druhej inštalácií to bolo opäť svetlo, ktoré zvýrazňovalo oživujúcu silu vetra v krajine. Trblietavé odblesky na striebristom tuneli z ľahučkej vejúcej drapérie v tráve sa s divákmi pohrávali – pretože divadelný okamih „tu a teraz“ sa dal zbadať, ale nie očakávať – a už vôbec nie zopakovať. Pominuteľnosť a prchavosť, plynutie času, nevyhnutnosť zmeny...

Cez magcký zelený tunel schodov (inokedy vedúcich zo školy ku kaviarni a naopak) divák zostúpil k škole. A tam zo strechy „medzistavby medzi novostavbami“ dopadali tiene či skôr svetlá na stenu budovy Divadelnej fakulty – vlniaca sa vodná hladina a nápis VŠMU. Pominuteľnosť, prchavosť, plynutie času, nekonečné more... jedinečnosť.

Všedná a šedivá skratka medzi ulicami získala nový rozmer. Pre niektorých i osobný, spomienkový – plný návratov do čias strávených na škole. Štúdium scénografie i scénografia samotná je ako svetlo – pominuteľné, prchavé, ale jedinečné. Deje sa tu a teraz – a tie najkrajšie okamihy treba vystihnúť, vychutnať, zachytiť a uchovať si pre ďalšie dni.

Projekt študentov scénografie, ktorého koordinátorom bol Ján Ptačín, vznikol v rámci kurzov svetelného dizajnu a workshopu svetelného dizajnu pre festival Biela noc. Svetelný dizajn je umelecké odvetvie, ktoré pomaly, ale isto preniká aj na pôdu Divadelnej fakulty VŠMU. Jedinečnou výhodou scénografie ako umeleckej disciplíny je, že už vo svojej podstate je performatívna, zmierená s plynutím času a dočasnosťou existencie umeleckého diela. Svoju ohraničenosť v čase dokonca dokáže využiť ako princíp tvorby. Inštalácia študentov ťažila z faktu, že divák nikdy neuvidí to isté dielo. Odrážalo sa to i v dĺžke návštevy nočných pútnikov pri jednotlivých dielach, ale i v počte návratov k nim.

-red- (Foto: Petra Barčíková)