Slovenské devy milujúce Island

rozhovorHvalurDominika Horváthová
Foto: Martina Mičuchová

Októbrový Festival Hvalur bol novinkou nielen pre nás Slovákov, ale aj pre Európanov. Za vznikom toho výnimočného projektu sú dve slovenské devy milujúce Island, ktoré ho inak označujú aj ako svoj druhý domov.  

S organizátorkami festivalu, Reginou Ulejovou a Laurou Loviškovou, sme sa rozprávali o jeho priebehu, o posolstve či o tom, aké sú rozdiely medzi nami Slovákmi a Islanďanmi.

Hvalur znamená v islandskom jazyku veľryba, prečo ste si zvolili ako symbol festivalu práve tohto morského velikána?

LL: Pre mňa osobne veľryba zosobňuje vznešeného a výnimočného “morského hudobníka”. Jazyk, ktorý používa na komunikáciu s ostatnými svojho druhu, môžeme považovať za pieseň oceánu. Bez nej by bol vodný svet tichý a v určitom zmysle slova prázdny, tak ako ten pozemský svet bez umelcov, ktorí vytvárajú a prinášajú krásu a pravé hodnoty.

RU:  Veľryby sú pre Island typickým zvieraťom. Fascinuje ma, je to inteligentný tvor, ktorý sa dokáže dorozumievať prostredníctvom tzv. veľrybieho spevu na míle ďaleko. Hudba je dorozumievacím prostriedkom aj na našom festivale. Nachádzame tam paralelu aj v tom, že veľryby sú rodinne založené cicavce a my by sme postupne tiež radi vybudovali komunitu/rodinu, ktorú bude spájať láska k hudbe a k Islandu. Veľryby tiež patria k ohrozeným druhom zvierat a my prinášame hudbu, ktorá je tiež istým spôsobom ohrozeným druhom umenia, a to je alternatívna hudba.

Všimli ste si, že ľudia žijúci na Slovensku sa za posledných rokov začali viacej zaujímať o islandskú kultúru a hudbu?

LL: Všimla som si, že viac a viac ľudí začalo cestovať na Island. V podstate sa to stalo určitým trendom za posledné roky. Každopádne, nafotiť si vodopády, gejzíry či ľadovcovú lagúnu, ešte neznamená spoznať kultúru danej krajiny. To chce trochu viac času a povedzme, že aj iný prístup.  Globálne povedané, záujem o islandskú kultúru u nás vzrástol, predovšetkým, čo sa týka hudby, literatúry a aj filmu.

RU: Áno a leviu zásluhu má na tom Juraj Kušnierik, ktorý bol najväčším popularizátorom islandskej hudby a kultúry na Slovensku. Práve preto sme mu venovali otvárací deň festivalu, kde sme premietali jeho dokumentárny film s názvom Reykjavík Revisited. 

O Islanďanoch je známe, že je to veľmi pozitívny a milý národ. Ako sa vám s nimi spolupracovalo? Všimli ste si rozdiel medzi komunikáciou Slovákov a Islanďanov?

LL: Skutočne je to nesmierne priateľský a predovšetkým “open-minded” národ. Islanďania sú maximálne bezprostrední a tvoriví ľudia, ktorí tvoria a žijú v komunite. Samozrejme, že majú svoje problémy a starosti, veď stále sú to iba ľudia, ale môj názor a vlastná skúsenosť hovorí, že v mnohom nám môžu byť dobrým príkladom.

S islandskými kapelami sa nám spolupracovalo výborne, od úplného začiatku až po samotný záver festivalu. Komunikácia s nimi alebo ich agentmi bola na profesionálnej úrovni a zároveň nie umelo škrobená. Osobné stretnutie samozrejme dodalo celej predchádzajúcej komunikácii tú pravú iskru a čaro. Bola som milo prekvapená, že bol čas a priestor počas festivalu zhovárať sa aj na osobnejšie témy a nie len o tom, či sa napríklad dobre vyspali alebo najedli. Za krásne momenty považujem tie spontánne, ktoré vzniknú, keď sa stretnú super ľudia a jednoducho to celé prirodzene zafunguje. Samotné vystúpenia v Babylone, rozhovory, polnočné spevy v Bukowski bare, komorná atmosféra v rámci In Between Books Sessions, ochutnávka kapustnice, pirohov či rozlúčka v techno-beatoch v Novej Cvernovke. To všetko sme spoločne zažili a nikdy na to nezabudnem. Bolo to čarovné.

A rozdiel v komunikácii? Áno, je tam. Islanďania odpovedajú na maily (smiech), pretože to považujú za slušnosť a určitý prejav toho, že by sme si nemali byť ľahostajní.

RU: Áno, od samého začiatku odpovedali na każdy, každučký e-mail. Myslím, že Slováci by si mohli brať od nich príklad. Pôsobilo to na nás jednak veľmi profesionálne, ale aj veľmi prívetivo zároveň.

Myslíte si, že mal Festival Hvalur dosť veľký úspech, či ste čakali, že bude väčší?

LL: Teraz nechcem vyznieť ako človek, ktorý si v živote toho strašne veľa zažil, ale zároveň som si vedomá, že mám už toho veľa za sebou. Naučila som sa mať vysoké ciele a rovnako nemať vysoké očakávania. O to menšie bude sklamanie alebo väčšia radosť a prekvapenie. Každopádne je dôležité dať do danej veci svoje maximum.

Osobne si myslím, že sme s Reginou zvládli pilotný ročník festivalu Hvalur výborne. Keď si len uvedomím, koľko vecí sa mohlo udiať. Treba sa pochváliť za dobre odvedenú prácu, lebo na Slovensku uznanie či pochvalu veľmi nečakajte.

Okrem rodiny a blízkych priateľov, sme dostali aj niekoľko veľmi príjemných správ po festivale. Ďakujeme za každú jednu! Mali sme skutočne spokojné a nadšené publikum. Hudobníci  nám ďakovali za perfektnú organizáciu. Dokonca nečakali ani takú účasť a ohlasy na ich hudbu. Lúčili sa so slovami, že určite sa chcú vrátiť na Slovensko. Čo viac si môže organizátor festivalu  želať? Áno viem, nebyť v mínusoch (smiech).

RU: Myslím, že na prvý ročník to bol určite úspech. Tešil nás veľmi pozitívny feedback zo strany hudobníkov, aj publika. Celý festival bol magickým zážitkom a dal nám silu do ďalšieho ročníka.

Chceli by ste Festival Hvalur opakovať aj budúci rok, aby sa z neho stala tradícia?  

LL: Áno, chceli by sme Festival Hvalur opakovať aj budúci rok. Ostatné ostane zatiaľ  tajomstvom.

RU: Určite chceme, aby sa stal náš festival malým sviatkom, na ktorý sa budú ľudia tešiť celý rok a chceme z toho spraviť peknú tradíciu.

za rozhovor ďakuje,

Dominika Horváthová, 1 bc. KDŠ

iniciátor
August - 2019
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com