Spálenie. Znovuzrodenie. Morenizovanie.

rozhovorMorenaSNDDominika KavaschováAndrea BučkováEster Horváthová Čuříková
(Autor: Robert Tappert, 2018)

Inscenácia Morena je súčasťou repertoáru SND od konca roka 2018, kedy mala decembrovú premiéru. Sú to už dva roky od jej uvedenia a ja som ju odvtedy videla niekoľkokrát, pričom mám pocit, že sa teší čoraz väčšej obľube. Jej čaro vnímam okrem iného v tom, ako dokáže medzigeneračne fungovať. Novinkou je však album s rovnomenným názvom, Morena. Autorky a predstaviteľky inscenácie i hudobného albumu Dominika Kavaschová a Andrea Bučková sú bývalými študentkami VŠMU, Dominika vyštudovala herectvo, Andrea divadelnú réžiu. Pri príležitosti vydania ich nového CD som sa teda pýtala nielen naň, ale aj na študentské spomienky späté s VŠMU, ich kamarátstvo, vznik inscenácie, ich prepojenie s Orchestrom Jeana Valjeana a na to, čo vlastne znamená proces morenizovania v našich životoch.

Bol medzi vami úprimný priateľský vzťah už počas štúdia, hneď od začiatku? Ako si spomínate na školské časy?

Dominika: Od prvého ročníka sme sa navzájom vnímali a vzhliadali k talentu tej druhej. Cítili sme, že vzťah medzi nami je úprimný, priateľský a postupne sa budoval v skutočne silné a blízke až sesterské priateľstvo. Na školu spomíname v dobrom. Mali sme skvelých pedagógov, veľa príležitostí a tiež mnoho kamarátov. VŠMU je skvelá v tom, že sa stretnú umelecky založení ľudia z celého Slovenska. Sú plní chuti, radosti, života, chcenia, tvorivosti, a preto to boli jedni z najkrajších rokov, aké sme zažili. Sme šťastné, že sme sa aj po škole uchytili v tom, čo sme vyštudovali. Bonusom je, že sme spojili sily a spoločne vytvorili predstavenie, a následne vydali aj CD.

Andrea: Občas máme pocit, že sa poznáme odjakživa. Medzi nami je silný sesterský vzťah. Priateľstvo začalo veľmi rýchlo a spontánne zo vzájomnej, okamžitej sympatie a obdivu k talentu tej druhej.  Dominiku som vnímala od prvej chvíle na škole ako výnimočný herecký zjav. Ja som vtedy študovala divadelnú réžiu a hneď som s ňou túžila jedného dňa spolupracovať. Inšpirovala ma svojou energiou, krásou a talentom. Počas štúdia ma to však vždy výrazne ťahalo k hudbe a keď ma raz videla Dominika hrať svoje veci, vraj mala zo mňa podobný pocit ako ja z nej. Najskôr sa z nás stali blízke kamarátky a neskôr sme sa pustili aj do spoločnej (divadelnej) tvorby. Vzniklo naozaj výnimočné spojenie dvoch rozdielnych energií, ktoré sa však dokážu na seba veľmi rýchlo naladiť, vzájomne sa doplniť tam, kde treba a inšpirovať sa. Je vzácne nájsť v tvorivom procese parťáka, s ktorým to ide tak prirodzene, od srdca a ľahko. Na školské časy spomíname s láskou, lebo boli veľmi tvorivé a plné priateľstiev, z ktorých sa nám niektoré zachovali dodnes (napríklad chlapci z kapely Orchester Jeana Valjeana).

Čakali ste také prijatie od rôznych generácií divákov? Pretože Morena predstavuje vnútorný svet ženy okolo 30-ky, ale mnohé situácie sú podľa mňa uplatniteľné pre všetky vekové skupiny žien a samozrejme aj mužov.

Dominika: Vedeli sme, že sa to dokne žien v našom veku, pretože v nej riešime témy, ktoré bežne riešime s každou našou kamoškou. To, že to zasiahne aj 60-ročného pána sme nečakali. Tiež sme nečakali, že sa na tom budú muži tak úprimne zabávať. Tešíme sa, že je predstavenie obľúbené a že sa naň ľudia neustále vracajú... Robia dobre. Pretože aj predstavenie sa vyvíja a je zakaždým iné.

Andrea: Pôvodne sme chceli robiť inscenáciu generačne, o témach našich rovesníkov. No neskôr sme si uvedomili, že isté témy sú nadčasové a ako ich riešime my dnes, tak ich riešili aj naši predkovia a riešili sa už aj v starých ľudových piesňach. Z toho, v podstate, postupne vznikla inšpirácia folklórom. No stále sme do veľkej miery rozoberali našu generáciu tridsiatnikov. Naozaj nás milo prekvapilo, že nielen naši rodičia, ale niekedy aj úplne najstaršia generácia reagovala s nadšením a vedela sa vžiť do dnešných tém.

Hudobnosť je v Morene značne prítomná. V jednej z piesní spievate slová „samé samé samé emočné podliatiny“. Vychádzali ste v inscenácii z tých vašich – osobných podliatín, vzťahov, príbehov, alebo ste sa inšpirovali aj ďalšími Morenami z vášho okolia?

Dominika: Bolo to pol na pol. Vo veľkej miere sme vychádzali z vlastných skúseností s mužmi, ktorých sme milovali, ale samozrejme, veľmi nás inšpirovali kamošky. Najmä vtedy, keď sme hrali pasáž s jednotlivými typmi mužov. Niektorí boli kópie frajerov našich kamošiek. Takže, ak ho tam niektorá z nich zbadala, veľmi sa smiala. Ale vrátim sa k tomu, že gro je naše. Naše radosti a bôle, naša cesta.

Andrea: Konkrétne pre túto pieseň som výnimočne napísala slová už dávnejšie (väčšinu textov piesní píše Dominika). Pamätám si, ako som ju zahrala počas skúšobného procesu Moreny raz u Dominiky v obývačke s tým, že aj toto sú témy, ktoré by sa mohli objaviť cez nejaký monológ a či by sme ich tam vedeli strčiť. Dominika hneď v závere začala improvizovať dvojhlasy a dodatok o Morene znovuzrodenej. Naraz sme si uvedomili, že v tej piesni je vlastne všetko, o čom rozprávame počas inscenácie a je tam aj to uvedomenie si, z čoho často plynú naše neistoty. Chytila nás obe za srdce, dokonca aj mňa, úplne inak, ako keď som ju ešte kedysi písala. Niekedy sa stáva, že napíšete niečo, čo začne žiť až neskôr a akoby predbehnete svoju životnú skúsenosť. Tak to bolo aj v tomto prípade. Musím povedať, že aj vďaka Dominike som mala odvahu ísť von s vecami, ktoré som dovtedy málokedy dala von. Otvorila ma a povzbudila ukázať viaceré svoje tváre.

Na scéne, s rekvizitami i kostýmom, pracujete so symbolom – červené jablko, čepiec, varecha a tak ďalej. Pre mňa osobne je v Morene veľká dávka poetickosti. Ako ste sa dopracovali k takémuto kľúču? Ako prebiehal tvorivý proces po tom, čo ste mali zozbierané situácie, príbehy Morien? Ako prebiehala výstavba samotnej iscenácie?

Dominika: Keď sme začínali skúšať, mala som iba predstavu. Ako keby som videla obraz a z neho mi išla emócia, v akej som si tú inscenáciu predstavovala. Museli sme vymyslieť takú formu, aby to Aďka uhrala a ja odspievala. Navzájom sme sa učili a zlepšovali. Najprv sme mali text, potom sme vymýšľali, ako na to. Chceli sme, aby to bolo jasné, čisté, pravdivé, vtipné, dojemné, poučné... Vybrali sme sa cestou folklóru, aby sme dali najavo, že tieto témy, aj keď sa v minulosti s kamoškami toľko neriešili, boli vždy v nás ženách. Vybrali sme pár symbolov, ktoré to znázorňovali - napríklad: jabĺčko (panenstvo, srdce, krehkosť, obetu, seba samú). Čepiec (ako splnený sen, predurčenie ženy, záväzok, dospelosť). Varechu (ktorá ukazuje, kam asi my ženy patríme - ”do kuchyne”, už vôbec to tak ale nie je). Postupne sme celé predstavenie skladali ako puzzle. Niečo sme vyhadzovali, niečo pridávali. Základ bol nájsť tomu celému oblúk, vyvrcholenie, keď dôjde ku hravému zmiereniu medzi pohlaviami. Keď napriek všetkému s láskou zisťujeme, že bez seba nedokážeme existovať a že sa potrebujeme. A že sa dá milovať a žiť vo vzťahu, ak nebojujeme, ale naopak: keď sa snažíme pochopiť.

Práve z už spomenutých piesní vznikol váš nový album Morena. Bolo od začiatku v pláne vytvoriť k inscenácii aj album, alebo nápad vznikol spontánne, keď ste videli reakcie ľudí?

Dominika: Nápad vznikol spontánne. Vnímali sme, ako ľudia reagujú na piesne a boli naozaj krásne, bola by škoda, ak by sme ich nezachovali v takejto podobe. Sú výnimočné, pravdivé a platné pre toľko žien a mužov... Preto majú taký úspech.

Andrea: Mám pocit, že keď piesne vznikali, obe sme tušili, že majú potenciál mať úspech a ľudia sa budú môcť s nimi stotožniť. Snívali sme už dávnejšie o tom, že raz spolu budeme robiť pesničky, dokonca sme chceli prizvať aj iných kolegov a kolegyne. No až po Morene sa všetko zrazu tak vyčistilo a mali sme materiál, ktorý si ľudia po predstavení žiadali mať na nosiči. Potom prišla korona, vznikali nové veci medzi nami dvomi a tak to bolo jasné. Náš sen sa stal skutočnosťou a pustili sme sa do roboty.

Na koncertoch, ktoré ste v týchto COVID-19 časoch stihli odohrať, vám hudobný doprovod robili členovia z kapely Orchester Jeana Valjeana – ktorí sú tiež bývalými študentami VŠMU. OJV, s ktorými ste v podobnom čase vydávali album, nazývate vašou bratskou kapelou. V čom sú pre vás inšpiráciou?

Dominika: V precíznosti, práci, talente, spolupráci, profesionalite, v energii, aká ide z ich kapely a v hudbe, ktorú robia z nadšenia. Spoločne s ich kapelou veľmi dobre fungujeme. Požičiavame si od nich basgitaristu Ďurka Vargu a klaviristu Danka Žulčáka. Sme veľmi šťastné, že sú ochotní s nami hrávať, lebo obaja sú skvelí.

Andrea: Okrem chlapcov je súčasťou našej častej formácie aj bubeníčka Ema Kakarová, ktorú sme do projektu zavolali ako prvú. V zásade sme spolu takto začali koncertovať z viacerých dôvodov. S basgitaristom Ďurkom Vargom, ktorý hrá s chlapcami, som už nahrávala svoj druhý autorský sólo album a mala pár koncertov za sebou. Vedela som, že je to skvelý hudobník a že do Moreny nahrá veci ideálne. Popri tom jeden môj blízky kamarát a častý spolupracovník je Danko Žulčák, s ktorým som nahrávala už 2 albumy a často spolupracujeme v štúdiu. Popritom Danko Fischer a Lukáš Dóza z kapely sú ďalší naši veľmi blízki kamaráti zo školy. Všetci sme jedna partia a združujeme sa spolu už od školských čias, Dominika už s Dankom Fischerom aj čaká dieťa. Je to pre mňa priam rodinný pocit. Takže sa vždy všetci tešíme, keď sa spolu ocitneme na javisku, veď sme spolu skoro vyrastali. No my s Dominikou nemáme striktne danú kapelu. Rady s chlapcami hráme, ale mnohokrát akcie hrávame len my dve. Málokedy sa pošťastí mať tak veľkú zostavu vždy po ruke. Niekedy ideme len s Ďurkom a Emou alebo iba s Dankom, ktorý ma vie výnimočne zastúpiť pri klavíri, aby som mohla stáť a tancovať. Všetko je to veľmi živé, spontánne, vieme sa prispôsobiť a cítiť navzájom. Takže, keď je príležitosť hrať spolu, tešíme sa.

„Morenizovanie je celoživotný proces, ktorý nás robí živými.“  Odcitovala som vetu z vašej inscenácie. Čo pre vás znamená morenizovanie – spálenie a následné znovuzrodenie v istých oblastiach života?

Dominika: Morenizovanie môže byť to, čo spomínate – opakované popálenie sa (na vzťahoch) a znovuzrodenie – vytriezvenie a sila, ktorá potom príde. Morenizovanie ale môže byť tiež istý druh riešenia nekonečných vzťahových otázok. Tento pojem reálne neexistuje a v každom evokuje niečo iné.

Andrea: Pre mňa je to životodarný cyklus. Celý život rastieme a padáme a zase rastieme a padáme. Bez toho sa nehýbeme. Je to úžasný moment, keď si v živote uvedomíte, že niektoré vaše rozhodnutia vás niekam doviedli a že vy sami ich viete buď napraviť, alebo sa na nich popáliť a nabudúce sa im vyvarovať. Niekedy sa musíme popáliť aj viackrát, aby sme danú lekciu pochopili. Je úžasné si zrazu uvedomiť, že sa tým životom musíme naučiť kráčať aj samé a vedieť si uvedomiť, že aj my sme niekedy strojcom vlastného ,,pádu". Ale to je tak v poriadku. Lebo to je škola, ktorá nám večne ukazuje, že sa občas musíme vzdať niečoho starého, už nepotrebného v našom živote (niekedy sú to aj naše návyky, zlozvyky), aby sme mohli začať novú cestu.

Je morenizovanie nevyhnutné, alebo si ho len spôsobujeme našou ľudskou tvrdohlavosťou?

Dominika: Spôsobujeme si ho tak, že milujeme. Nejde o nič ľahostajné a hlúpe... Je to normálne. Milujeme a ideme naplno. Je lepšie padnúť a znova vstať, popáliť sa a znovuzrodiť, ako sa báť a nežiť, nemilovať naplno. Poznám aj takých ľudí, čo sa od strachu boja odovzdať a milovať, a poviem vám, to je oveľa horšie.

Za rozhovor ďakuje Ester Horváthová Čuříková, 2. mgr. KDŠ

 

Dominika Kavaschová a Andrea Bučková: Morena

Premiéra: 13.12.2018 Bratislava, nová budova SND, Modrý salón

Dominika Kavaschová a Andrea Bučková: Morena CD

Dátum vydania: 29.11.2020

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com