Tajne som dúfal, že herci zavraždia režiséra…

rozhovorKatarína Cvečková

Prvým titulom tohtoročnej sezóny Divadla Lab boli Letní hostia od Maxima Gorkého v hereckom podaní absolventského ročníku. Tesne pred samotnou premiérou (5. a 8. novembra 2012) sme sa rozprávali s režisérom inscenácie Lukášom Brutovským, ktorý nám umožnil nahliadnuť do ešte horúcich myšlienok tvorcu.

Gorkij nie je prvý ruský klasik, ktorého inscenuješ. Ako vnímaš ruskú drámu a prečo sa k nej opätovne vraciaš?

Občas mám pocit, že k ruskej klasike by sa nemuselo vracať – dalo by sa z nej vôbec neodchádzať. Napriek výraznej odlišnosti svojich doterajších pokusov vnímam inscenovanie hier ruskej klasiky aj ako akýsi súkromný príbeh, ktorý má kdesi svoje korene a hľadá si logické možnosti ďalšieho vývoja. Nemôžem ho tu ale prerozprávať, to by bolo nadlho.

Letní Hostia sa doposiaľ uvádzali na Slovensku len štyrikrát. Kto alebo čo ťa ovplyvnilo pri výbere tohto titulu?

Kto – iba ak dramatik M. Gorkij a dramaturg M. Dacho. Musím ale (s vďakou) spomenúť aj osobnosť režiséra Ľubomíra Vajdičku, pretože jeho inscenácie ruskej klasiky a niektoré s nimi spojené štúdie sú veľmi podnetné. Zároveň po predchádzajúcich inscenáciách pre nás Gorkij predstavoval pomyselné ďalšie ohnivko v príbehu, nasledujúci stupienok, pokus o ďalší krok v neprebádanom priestore. V konečnom dôsledku ide vždy o opatrné tápanie v tme, čo je príťažlivé a nebezpečné zároveň. A celkom prozaicky, svoju úlohu vždy zohrá aj matematika – požiadavka obsadenia hereckej absolventskej inscenácie celým ročníkom je neúprosná.

Hra pochádza zo začiatku 20. storočia, zobrazuje ruské reálie a je ovplyvnená predrevolučnou situáciou. Pokúšali ste sa o „odhistorizáciu“ či zosúčasnenie hry?

Našim cieľom predovšetkým bolo pokúsiť sa sprostredkovať zrozumiteľný a plodný dialóg medzi textom a skupinou mladých hercov. Niektoré motívy a kontextuálne vzťahy logicky ustúpili do úzadia, niektoré sa ukázali ako prenosné, niektoré ako prekvapivo živé. Som presvedčený, že inscenácia o situácii ruskej inteligencie na prelome storočí by bola rovnakým nezmyslom  ako pokus o hľadanie súčasného ekvivalentu k tejto spoločenskej vrstve.

Do akej miery ste upravovali text hry?

Okrem nevyhnutnej jazykovej úpravy (predsa už len staršieho) Ferenčíkovho prekladu, nevyhnutných škrtov, zmeny jedného matersko-dcérskeho vzťahu na sesterský a vyradenia niektorých menších postáv, sme sa nepúšťali do väčších úprav. Nie som vyznávačom radikálnych zásahov alebo prepisov textu.

Gorkij sa v prvom pláne v hre venuje silnej kritike meštiactva a zároveň ruskej inteligencii, ktorá začína slúžiť buržoázií. V čom vidíš paralelu Letných hostí so súčasnosťou?

Namiesto paralely vidím skôr jeden zásadný rozdiel: zatiaľ čo pre Gorkého postavy ešte existovala možnosť úniku do ideológie, úkrytu v tábore tej či onej spoločenskej vrstvy, v súčasnosti – a vzhľadom na historickú skúsenosť – takýto únik nepovažujem za možný. V závere Gorkého hry odchádzajú jej hrdinovia rozličnými smermi, existencia jednotlivých „dačí“ zastupuje existenciu jednotlivých ideologických táborov, v priamom protiklade tu stojí dramatický priestor dače Márie Ľvovny a Suslova. V našej inscenácii takáto možnosť neexistuje, letní hostia sa tu na chvíľu ocitajú v situácii „huis clos“ (poznámka: „huis clos“ – francúzsky preklad „s vylúčením verejnosti“). V žiadnom prípade nechcem porovnávať Sartra s Gorkým, bolo by to znásilňovanie, ale peklo sú stále predovšetkým „tí druhí“. Skôr ako o pohľad na súboj ideí sme sa usilovali o sériu individuálnych zlyhaní každej z postáv. Ideové strety ustúpili osobnostným kolíziám, ambíciám jednotlivcov, vzťahovým problémom. Treba priznať, že Gorkého hra tak stráca palebnú silu, pokiaľ ide o jej spoločensko-kritický tón, no herci po dvadsiatke len ťažko budú rozprávať príbeh o úniku inteligencie od života. To by si vyžadovalo neúprosný režijný koncept – a odhliadnuc od toho, že Gorkij sa veľmi zdatne bráni akýmkoľvek radikálnym  riešeniam – mojou  ambíciou bolo vytvoriť výrazne herecké predstavenie, bez akýchkoľvek zásahov zvonka.

V užšom zmysle Gorkij pracuje najmä s postavami, ktoré až takmer „čechovovsky“ cítia svoj tragický osud, ale nič nie sú schopné urobiť. Ako ty vnímaš postavy letných hostí? Akí sú podľa teba/pre teba?

Každá z postáv hry sa vo svojom živote ocitla, ocitá alebo ocitne v bode, kedy si z rozličných dôvodov kladie otázku ako žiť, ako žiť „inak“ a každá sa na ňu iným spôsobom snaží odpovedať. Keďže hľadanie odpovedí neprebieha len v rovine spoločenskej diskusie, ale je neoddeliteľnou súčasťou života postáv, je neodmysliteľne spojené s ich konaním, logicky dochádza ku kolíziám najrozličnejšieho druhu. Zaujímavé by mohlo byť práve to trenie, tragikomické dusno, neschopnosť (alebo nemožnosť) pomôcť si navzájom, požieranie a (seba)obviňovanie, ktoré vznikajú ako dôsledok týchto kolízií.

Štruktúra hry je postavená na množstve príchodov a odchodov, kde svoju úlohu hrá aj zložitosť vzájomne sa prekrývajúcich vzťahov. Sú pre teba dôležité tieto vzťahy medzi postavami, alebo staviaš skôr na jednotlivých osudoch a charakteroch postáv?

Miestami sa zdá, že Gorkij napísal skôr filmový scenár ako divadelnú hru. Počet príchodov a odchodov je naozaj závratný. Priestor Labu a naše, z neho vychádzajúce, priestorové riešenie nás núti používať len jeden vstup na javisko. Dôsledkom bola séria zaujímavých konfrontácií, s ktorými Gorkij nepočítal, ale aj séria problematických stretov postáv, ktoré sme museli riešiť vytváraním nových dramatických situácií alebo zásahmi do textu. Každopádne to bola poučná skúsenosť. K jadru otázky: myslím, že osud postavy je nevyhnutne previazaný s jej charakterom a vzťahmi k ostatným postavám.

Ako si postupoval pri obsadzovaní hercov? Mal si presnú predstavu, kto bude akú postavu hrať?

Bolo naozaj zaujímavé hľadať spojnice nielen medzi konkrétnou postavou a jej predstaviteľom, ale aj medzi vzťahmi v Gorkého hre a vzťahmi v hereckom ročníku. Inscenácia  je pre mňa najzaujímavejšia práve v momentoch, kedy tieto dva svety splývajú.

V minulých inscenáciách Letných hostí boli zaujímavými a významnými prvkami aj scénografia a kostýmy. V rámci výtvarnej zložky ste pracovali s dobovosťou hry alebo skôr s aktualizačnými tendenciami?

Požiadavka podriadiť všetko hercovi nás pri priestorovom riešení viedla k absolútnemu minimalizmu. Nelákalo nás vytvárať ilúziu akéhokoľvek priestoru, životný priestor „našich“ Letných hostí má ambíciu splynúť s reálnym priestorom divadla. Kostýmy sú súčasné, ale nerád by som hovoril o aktualizačných tendenciách, myslím, že do hry nič násilne „zvonku“ nevtláčame. Skôr by sa dalo hovoriť o „omladení“ hry v rámci spomínaného pokusu o dialóg našich súčasníkov s hrou z prelomu storočí.

Čo je pre teba hlavnou a určujúcou myšlienkou Letných hostí? Ako sa odzrkadľuje v tvojom režijnom zámere?

Na podobné otázky odpovedám nerád, pretože mám pocit, že akákoľvek odpoveď nutne vedie k zjednodušovaniu. Pomôžem si porovnaním: Ostrovského Žadov (z hry Výnosné miesto) sa pýtal ako žiť vo veľmi konkrétnom zmysle – zjednodušene môžeme povedať, že jeho základná dilema spočívala v konflikte medzi čestnou chudobou a nečestným bohatstvom. Situácia Gorkého Varvary (a ostatných postáv hry) je zložitejšia – zoči-voči všednosti, banálnosti, ale aj amorálnosti svojho života a života ľudí okolo sa pýta ako žiť, jej otázka je ale omnoho všeobecnejšia. Hľadá akýkoľvek záchytný bod, optiku nazerania na svet, hodnotový systém a na rozdiel od Žadova odpoveď nenájde.  (Žadovom si vypomáham iba vo vzťahu k svojej predošlej práci, možno to nie je práve najšťastnejšie porovnanie, ale myslím, že ho možno obhájiť, pretože v oboch hrách ide o konflikt ideálov so skutočnosťou, pokus o ich realizáciu. Hoci v Letných hosťoch sú tieto ideály akési zahmlené a postavy sú vo fáze hľadania ideálov, nie boja za ne.) V absencii odpovedí na túto základnú otázku „ako žiť“, v nemožnosti nájsť pevný systém hodnôt, v kolízii medzi abstraktnou túžbou po lepšom (spolu s Letnými hosťami by sme mohli povedať „čistejšom“) živote a prózou každodennosti vidím živnú pôdu hry. A hra na mňa pôsobí o to súčasnejšie, o čo menej je možností úniku do ideologických úkrytov. Gorkého Vlas a Mária Ľvovna mohli dospieť ku spoločenskej angažovanosti – súčasný Vlas a Mária Ľvovna pôsobia omnoho bezradnejšie. V súčasnosti je vo vedení Suslovov cynizmus.

Chceli sme vytvoriť odideologizovanú inscenáciu – obraz ľudí, ktorí hľadajú a manifestujú svoj vzťah k životu, pokúšajú sa žiť spoločne, no nevedia sa navzájom zniesť, pretože ich predstavy o živote do seba narážajú. Obraz pestrého spoločenstva ľudí, ktorí hľadajú zmysel života, ideál, no zmocňuje sa ich hystéria alebo cynizmus, hraničiaci s nihilizmom – akýsi obraz sizyfovského úsilia o komunikáciu…

Ale predovšetkým – budem sa opakovať – pokúšal som sa sprostredkovať dialóg medzi Gorkým a absolventským ročníkom, vytvoriť naozaj hereckú inscenáciu bez výrazného režijného gesta. Tajne som dúfal, že herci zavraždia režiséra.

Za rozhor a úprimné odpovede ďakuje Katarína Cvečková

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com