Mária Danadová študovala na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU, odkiaľ sa plynulo presunula na pražskú Katedru alternativního a loutkového divadla. V rozhovore sme sa porozprávali o tom, v čom ju formovalo štúdium na umeleckých školách, ako s odstupom času spomína na svoje prvé angažmán v Bábkovom divadle na Rázcestí, a na spoluprácu v pražských divadlách. Neobišli sme ani otázku vzťahujúcu sa k fascinácii bábkou.

Študovali ste bábkoherectvo na VŠMU v Bratislave a tiež na Katedre alternativního a loutkového divadla v Prahe. V čom bolo pre vás štúdium na rozdielnych školách prospešné?

VŠMU ponúkalo najmä možnosti tvorby s rôznymi podobami figuratívnej bábky. Štúdium na „alterne“ v Prahe bolo pre mňa napokon zásadné a určujúce, pedagógovia nás podporovali v tvorivosti, ktorá mohla byť aj drzá, experimentálna, viedli nás k autorskému mysleniu. Ale predovšetkým, pocítila som tam slobodu a dôveru v to, čo robím a ako to robím, ktorá mi na VŠMU dosť chýbala. Takisto ponuka predmetov bola širšia – napríklad pohyb - mali sme hneď niekoľko rôzne zameraných hodín paralelne. Začínali sme rannými rozcvičkami, mali sme javiskový pohyb, tanec, step, šerm, cez polovicu Prahy sme jazdili na hodiny akrobacie.

V rokoch 2007-2011 ste boli členkou Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici. Ako s odstupom času vnímate túto umeleckú etapu vášho života?

Ako prínosnú. Nastúpila som do divadla hneď po škole a zotrvala tam niekoľko rokov. Naučila som sa veľa od kolegýň a kolegov, taktiež vnímať svetlo a zvuk ako ďalších rovnocenných partnerov na javisku, s čím som ako študentka nemala veľké skúsenosti. Trochu som sa „vyhrala“, získala skúsenosti v repertoárovom divadle zacielenom na detské aj dospelé publikum. Myslím si, že je to dobrá skúsenosť pre začínajúcich hercov a herečky a dobrá príležitosť na pomenovanie si toho, čo vám chýba a ako chcete/nechcete tvoriť. Keď som pocítila, že som isté možnosti vyčerpala a že sa potrebujem posunúť ďalej, odišla som. S týmto divadlom však sporadicky spolupracujem dodnes.

Hosťovali ste v rôznych pražských divadlách, ako napríklad v Divadle Archa, Divadle Ponec a pod. Mohli by ste priblížiť projekty, na ktorých ste participovali?

V Divadle Archa sme hrávali Ráj srdce labyrint světa na motívy J. A. Komenského. Išlo o medzinárodný projekt vybraných študentov divadelných umeleckých vysokých škôl z ČR, Slovenska a Poľska, ktorý vznikal pod režijným vedením tandemu tvoriaceho pod značkou SKUTR /Kukučka a Trpišovský/. S touto inscenáciou sme precestovali viacero európskych festivalov. V Divadle Ponec to boli Velmi společenské tance v réžii Jirky Havelku, ktoré vznikali na základe improvizovaných situácií a dialógov. A v experimentálnom priestore NOD som bola súčasťou ďalšieho medzinárodného projektu pod vedením režisérky Petry Tejnorovej: Osobní anamnéza...V roce 1989 mi bylopět let...jaky by se to zastavilo o moji kůži. Išlo o dokumentárno-fyzickú inscenáciu o dobe, v ktorej žili naši rodičia a o ktorej vieme len sprostredkovane. Všetko to boli autorské projekty, ktoré režírovali výrazní tvorcovia. V súčasnosti sú aj pedagógmi na pražskej „alterne“.

Patríte k zakladateľkám nezávislého divadelného zoskupenia Odivo, ktoré vytvára inovatívne autorské a bábkové projekty. Okrem toho spolupracujete s ďalšími nezávislými umeleckými zoskupeniami, akými sú Med a prach, Pominuteľné divadlo, Debris company a pod. Prečo je pre vás táto spolupráca dôležitá?

Odivo tvoríme spolu s Monikou Kováčovou. Prizývame si na spoluprácu umelcov z rôznych odvetví. Odivo vnímame ako ostrov slobody, v rámci ktorého môžeme tvoriť a tvoríme len to, čo naozaj chceme. Bez vnútorných kompromisov.

Každá zo spoluprác, či už ide o Med a prach, Divadlo Pôtoň, Pominuteľné divadlo, spoluprácu so Slávou Daubnerovou a Debris company v rámci projektu Miracles a iné má svoje jasné špecifiká. Každý z týchto súčasných osobitých tvorcov a zoskupení vzišiel z rôznych umeleckých prostredí: Andrej Kalinka - skladateľ, Ivka Ditte – Jurčová – divadlo, Maroš Rovňák – výtvarník, Sláva Daubnerová – performancia, Debris company – tanec. To sú však len také jednoslovné škatuľky, z ktorých sa títo tvorcovia vymaňujú a ktoré prekračujú. Rozvíjajú svoj vlastný divadelný, alebo aj nedivadelný jazyk. Pre mňa je každá z týchto spoluprác nesmierne obohacujúca a som za ňu vďačná.

Hosťujete aj v Americkom cisárovi, ktorý získal cenu Dosky za najlepšiu inscenáciu sezóny v roku 2018. Ako vznikal tvorivý proces?

Tvorivý proces Amerického cisára bol jedným slovom nádherný. Bol rozdelený do niekoľkých tvorivých blokov, začínali sme improvizáciami na témy z knižnej predlohy, hlasovými a pohybovými cvičeniami a postupne sme sa prepracovali k uchopovaniu scenára, ktorý priniesol Michal Ditte. Skúšali sme s výnimkou generálkového týždňa v Bátovciach v Divadle Pôtoň „v bazéne“ plnom hliny. V Pôtoni sme spolu aj bývali, teta Elenka nám varila a neboli sme obmedzovaní bežnou divadelnou prevádzkou. Väčšina skúšok končila o druhej ráno, keďže režisérka Ivka Ditte-Jurčová obľubuje nočné skúšky. Po celý čas s nami bývali a tvorili aj scénografka Katka Cáková a autori hudby Ivana Mer a Cristian Estrella, to tiež nie je bežné. Bolo to samozrejme aj náročné, ale nenáročný proces som ešte nezažila. Myslím, že táto tvorivá atmosféra je cítiť aj z inscenácie.

Máte obľúbený druh bábky?

Toto je otázka, pri ktorej sa pristavím na dlhšie. Moja fascinácia bábkou, objektom, materiálom sa mení, vyvíja. V súčasnosti ma menej zaujímajú „predvyrobené“ bábky (s výnimkou akejkoľvek vyrobenej bábky z dielne Ivana Martinku, pretože tie vyrážajú dych). Láka ma prchavosť, dočasnosť, pominuteľnosť materiálu, proces vymazávania, miznutia, zanechanie stopy, odtlačku, alebo aj nie. Ak mám uviesť príklad – v autorskom projekte Ariel, ktorý vznikol v spolupráci s tromi šikovnými študentkami Katedry bábkarskej tvorby na motívy básní Sylvie Plathovej, pracujeme v jednom obraze so žuvačkami. Je to materiál, ktorý pred očami divákov podstupuje viacero transformácií cez žuvanie, tvarovanie, vytvorenie figúry, jej animovanie až po deštrukciu, samozrejme všetko má svoj zmysel v súvzťažnosti k téme.

Pred výrobou figuratívnej bábky alebo oživením hmoty či objektu sa zase niekedy radšej vzťahujem k pôvodnému určeniu predmetu, jeho histórii, k tomu, čo pre mňa znamená, k jeho fyzikálnym vlastnostiam a podobne. Ale nie je to vždy tak. Rozhoduje kontext. Sme svedkami novej figurácie bábkového divadla, kde je figúra (v mnohých podobách) súčasťou rôznorodých výrazových prostriedkov. Za najpodstatnejšiu považujem prácu s bábkou, ale rovnako aj prácu s objektom, materiálom, hmotou, telom, ktorá by mala tému prehlbovať, a nie ju ilustrovať. Naplniť ju vnútorným obsahom. Tvorivé jadro často končí pri vymyslení vizuálneho alebo výtvarného kľúča, s ktorým sa už ďalej nepracuje. Tému však treba prehlbovať v nových súvislostiach, nie len si určiť materiál, ale neustále ho premieňať, jeho vnútorný obsah, význam, posúvať v prospech témy.

V čom vidíte prínos divadla, na rozdiel od ostatných médií (film, rozhlas)?

V jeho výsade: TU a TERAZ.

Miroslava Košťálová