Lenka Garajová je poslucháčkou absolventského ročníka réžie a dramaturgie na Divadelnej fakulte VŠMU. Má za sebou spolupráce s Róbertom Mankoveckým, Mariánom Amslerom, ale aj skúsenosti zo Žilinského mestského divadla. Reflektor sa jej v spoločnom rozhovore pýtal na jej vysokoškolské roky a skúsenosti.

Čo ti ako prvé napadne, keby si mala charakterizovať päť rokov na VŠMU?

Je to málo. Z časového hľadiska je päť rokov veľa, ale ten čas ubehne rýchlo. Možno preto, že je rozdrobený na semestre, skúškové obdobia, prázdniny, menšie, či väčšie školské projekty. Táto skladačka povinností je pestrá, ale na druhej strane jej chýba istá koncentrovanosť práce. Druhá vec je, že počas školy sa človek málokedy dostane k praktickej robote v divadle. Pojem stáže u nás stále nie je zabehnutý ako povinná súčasť štúdia, hoci by mal, podľa môjho skromného názoru, tvoriť jeden z pilierov vzťahu pedagóg – študent. Na škole je jedinečná možnosť nájsť si profesionálnu, no najmä morálnu oporu v pedagógovi. V skúsenom mentorovi, ktorý vás vyprevadí do sveta. Ja som v tomto mala šťastie, takže z piatich rokov na škole si budem najviac pamätať rozhovory. Normálne, ľudské, podnetné rozhovory. 

S akými očakávaniami, alebo plánmi si na školu prichádzala? Mala si nejakú víziu svojej divadelnej budúcnosti?

Tešila som sa najmä na slobodu názoru, slobodu tvorby, na to, že si budem zariaďovať štúdium podľa vlastného vedomia a svedomia. Nie som kolektívny typ, i keď som niekde v tom tešení opomenula fakt, že divadlo je kolektívna záležitosť. Nevadí, odznova si zvykám. Na školu som nastúpila bez ambícií a plánov, chcela som len robiť to divadlo, ktoré som milovala ako divák. Teraz mi  divácky odstup a nadšenie nesmierne chýba. Ak vidím alebo dokonca robím divadlo, ktoré vo mne vyvolá pocit spontánnej radosti a udivenia, ktorý som mala ako šestnásťročná, som spokojná a vďačná. 

Réžia alebo dramaturgia? Pre a proti z tvojho pohľadu, čím je ti práca dramaturgičky bližšia?

Ak sa nejaký študent rozhoduje medzi réžiou a dramaturgiu, mal by si jednoznačne skúsiť oboje. Aj vrchol aj pád oboch pozícií. Len tak môže k sebe neskôr pripustiť režiséra či dramaturga s pochopením a predísť zbytočným konfliktom. Tie samozrejme prídu, bude ich množstvo, no nebudú založené na pocite privilegovanosti alebo nebodaj frustrácie z nedocenenia. Takých režisérov a dramaturgov  na rôznych iných postoch je priveľa. Obe pozície sú tak úzko naviazané na to, akým ste človekom, aký máte charakter, akým spôsobom si ho budujete, že je ťažké o tom hovoriť. Dramaturgiu som si vybrala veľmi prirodzene, priam intuitívne, s dobrým pocitom, že sa do ničoho nenútim. Vyhovuje mi introvertnosť tejto pozície. Rada niekomu verím, mám rada dobrých, inšpiratívnych režisérov, mám rada komunikáciu s hercami, ktorí vo vás často vidia komunikačný most. Čítam, píšem, nesvietim a nekričím, mám rada pokoj.

Ako si spomínaš na tvoju prvú dramaturgickú výzvu?

Prvé dramaturgické výzvy som zažívala ako decko v knižnici. Keď si človek vyberá čo a kedy bude čítať. Bola som na základnej a radikálne som chcela čítať niečo, čo nikto iný nečíta. Prišla som domov s Leninovým spisom a vystrašila rodičov. Nebola to voľba, ktorá by zodpovedala okolnostiam, môjmu veku a jej dôvod bol povrchný. Dramaturgickou výzvou je každá jedna voľba, ktorú v divadle musím absolvovať. Má väčší vplyv ako sa zdá, predovšetkým vplyv na ľudí, ktorým ste svojou pozíciou zaviazaní. Musíte si zvyknúť na fakt, že to nebudú vždy vaše umelecké ambície, ktoré rozhodnú. Takže najväčšou výzvou je pre mňa tento rok a hľadanie rovnováhy medzi jednotlivými rozhodnutiami.

A čo Skúška orchestra?

Mrzelo ma, keď bola uvádzaná pod mojím menom, lebo je to dramatizácia úžasného Felliniho filmu, to je dúfam jasné. Stojím si za všetkým, čo je tam napísané, bol to môj prvý a zatiaľ posledný pokus o akúsi verejnú výpoveď. Najväčšou satisfakciou bolo vidieť, že za tými slovami stojí Manky a jeho herecký ročník. Bolo to písané pre nich. A tak to vždy ostane. Mankyho herecký ročník je vzácne zoskupenie ľudí. Vedia vás prijať s takou dôverou a úctou, že je to na školské pomery až nezvyčajné. Sú pracovití, pokorní a nadšení pre divadlo. Budem veľmi sklamaná a nahnevaná, ak sa z nich stane niečo, čo teraz sami odsudzujú. Isté veci v divadlách, o ktorých všetci vedia a nikto o nich nehovorí, by mali meniť práve mladí ľudia s talentom a entuziazmom. Mali by ich meniť svojim úprimným a férovým správaním. 

Nakoľko sa dokážeš prispôsobiť režisérskej vízii a nakoľko už nie?

Diskutovať a prispôsobovať je náplňou mojej práce. Ak je vízia opodstatnená, ak ju viem prekopať do hĺbky a tú hĺbku tam nájdem, je všetko v poriadku. Ale osobne sa so slovom vízia stretávam málo, je príliš neuchopiteľné. Zásadný problém mám vtedy, ak sa do inscenácie dostávajú prvky zabezpečujúce akože umelecký dojem, alebo implantáty, ktoré by mali svedčiť o nedozernej intelektuálnej kapacite tvorcov, vtedy sa prispôsobiť neviem. Inscenácia sa má modelovať podľa nárokov a ducha doby, kontextu, v ktorom sa tvorí, spoločenského a ľudského, nie podľa režisérskej vízie.   

Ako teda vnímaš „dnešného ducha doby“?

Ja napríklad cítim, že sme si ako ľudia, v domnelej moci a právomoci, prerástli cez hlavu. Ľudské vzťahy prechádzajú konkurzom, všetko nedobrovoľne nadobúda vyčísliteľnú hodnotu. Velebíme individualitu, samostatnosť, priebojnosť až tak, že sme kvôli tomu posunuli hranice ľudských schopností a najmä prirodzenosti. Násilie, fyzické či psychické, páchané na ľuďoch rôznymi formami, je len jeden z prostriedkov komunikácie. Bývame bezdôvodne nahnevaní, bezdôvodne úzkostliví, ale napriek tomu žijeme v terore dobrej nálady. Správny životný štýl je len jeden, krása je vraj vec individuálna, ale predáva sa len jedna. Klameme. Seba a ostatných. Všetci pracujú pre niekoho a nikto sa nevie dopátrať tváre tohto Veľkého Systému, z ktorého sa vraj nedá vystúpiť. Politika sa na pozadí ekonomických mechanizmov javí len ako powerpointová prezentácia. V mene strachu nebyť malí a včerajší, strácame pojmy ako tradícia, pôvod, korene. Veríme vo veci, ktoré nie sú schopné presiahnuť vlastnú životnosť. Globalizácia nám umožnila byť všade doma a prítomní, vo svojom vnútri však absentujeme. Žijeme zmätenú dobu, ktorá chce stihnúť všetko, tu a teraz, a to isté žiada od nás. A teraz je na vás, či chcete v divadle spomaliť a nájsť pokoj. Pokoj tichého, kolektívneho zážitku. Nie bezpodmienečnú zábavu, ale stretnutie s autenticitou, ktorá sa v bežnom živote nenosí, lebo je príliš omylná a nevyspytateľná. Alebo bude divadlo miestom vykričania sa, miestom pre možnosť slobodne sa hodiť o zem ako dieťa. Alebo to môže byť miesto, kde budeme oprašovať hodnoty, hovoriť o vzťahoch bez očakávaní, pozerať sa na ľudí. Môže to byť aj čistý umelecký zážitok, ktorý nebude mať nič spoločné s tým, čo sa deje vonku. Pravdaže musím dodať, že toto videnie sveta je čisto môj subjektívny názor, moja individuálna skúsenosť, mohla by som sa zvysoka vykašľať na pocity všetkých ostatných a spoločnosť mi to len potvrdí. Ak však chcete robiť vec tak kontaktnú ako je divadlo, pre divákov, musíte mať rád ľudí, musíte mať motiváciu zaujímať sa o nich. To je obrovský vnútorný rozpor súčasného divadla.

Ako hodnotíš doterajšie školské a mimoškolské spolupráce?

Všetky spolupráce sú prínosné. Aj pri zlej spolupráci sa dá pomenovať prečo je zlá a viac tie chyby neopakovať. Slovenské divadlo funguje v takých prepojeniach a nitkách, za ktoré ťahajú tvrdí hráči, že je drzosťou nejakú spoluprácu pochovať. Jediné, čo sa dá urobiť, je diplomaticky sa k nej vyjadriť a budovať si sebahodnotu, prípadne si zachovať tú, ktorú ste už horko-ťažko nadobudli.

Ktorá spolupráca bola pre teba najviac inšpiratívna, z ktorej si si odniesla najviac skúseností a ktorá ťa najviac bavila?

Spolupráce s Romanom Marošom sú veľmi inšpiratívne, pretože sú multifunkčné a multižánrové, slobodné. O divadle sa rozprávame málo, takže táto spolupráca rozširuje skôr životné obzory, pre dramaturga je to častokrát dôležitejšie, než práca nad knihami. Veľmi si cením prácu s Mariánom Amslerom, lebo to bol prvý „cudzinec“, s ktorým som prišla do kontaktu. Zrazu človek skutočne pracuje, ponúka seba, oveľa viac rozmýšľa nad kvalitou svojej práce, trikrát v ústach premelie jedno slovo, kým ho vysloví. Už vás nepodrží žiadny kamarátsky vzťah, ani herci, s ktorými ste večer predtým pili v Doske. Čistota a korektnosť takejto spolupráce je veľkou školou. 

Aký je tvoj vzťah k textom? Ako s nimi narábaš? Máš vopred danú líniu, ktorej sa držíš, alebo je to vec s ktorou sa pracuje až do premiéry, resp. aj po nej?

Vždy som vnímala premiéru ako odovzdanie predstavenia hercom. Rada chodím na reprízy a sledujem, ako sa zabývavajú v inscenácii, ako jej pridávajú život, vtip, väčšiu uvoľnenosť. Premiéra je taký malý kar, ostáva po nej clivo.
Musím sa priznať, že ja som text nikdy neglorifikovala. Možno je to opovážlivé, ale ak máte vôľu autora spoznať, zistíte, že vznik textu mohlo ovplyvniť toľko banalít, náhod, autorských výmyslov a intímnych pohnútok, že dolovať z textu obrovské posolstvo za každú cenu niekedy zabíja ľudský rozmer autora. V praktickej robote sa snažím hľadať texty tvarovateľné, hravé, aktuálne. Texty, ktoré sú zaujímavé jazykom a majú nápad, ktorý treba len vytiahnuť na povrch. Na stole a v hlave mám aj texty, ktoré otváram vo výnimočne odvážnych chvíľach s veľkým rešpektom. Myslím, že dobrý dramaturg by mal vycítiť, kedy ho text pustí pod povrch a kedy ešte nie. Na všetko treba dozrieť.   

Aký máš názor na radikálne interpretácie a naopak aký je tvoj názor na „rešpektovanie autora“?

Radikálne interpretácie sa väčšinou týkajú textov, ktoré si čo to na svete odžili. Majú právo byť interpretované tou generáciou, ktorá ich práve obklopuje. Bez toho by sme nemali dejiny literatúry, nemali by sme linku, vďaka ktorej sa dnes môžeme učiť napríklad o antike. Interpretovať znamená dediť, posudzovať a preverovať platnosť daného text. Ak sa toto deje s ohľadom na históriu, obsah a možnosti textu, obdivujem to. Objaviť a osvetliť v starom nové, kto potom netúži? Ak silou mocou meniť a interpretovať zavelí ego a deštrukčná túžba urobiť dieru do sveta, v tom prípade nemám čo dodať.   

Máš skúsenosť aj zo Žilinského mestského divadla, nakoľko je pre teba tento „reálny“ divadelný svet odlišný od toho „inkubátorového“ na VŠMU?

V kamennom divadle veľa určujú vzťahy a politika. Je z vás remeselník, zamestnanec a k tomu stále študent. Nikto z tých, ktorí by vám vedeli pomôcť, to nepovažujú za potrebné, veď ste iba študent. No nároky na vás kladú ako na ostrieľaného divadelníka. Neviete, koľko čo stojí a aký to má dopad. Zakopávate o papiere, papiere a znova papiere. Potom sa zžijete s divadelnou kaviarňou, získavate správy o dianí v divadle. Každý túto atmosféru vykresľuje ako nanajvýš dramatickú, veď prečo nie, sme v divadle.  Hľadáte význam svojej práce, lebo sa vám nechce veriť, že je až tak pragmatický. Nikto v divadle nevyslovuje slová ako umenie, umelecký zážitok, poslanie, pokora, angažovanosť, potreba. Tabuľky sú nekompromisné. Každopádne, treba sa rýchlo do niekoho zamilovať a potom sa to dá. Do autora, do režiséra, do hereckého súboru. V Žiline je herecký súbor hodný uznania a potlesku, sú to odvážni a veľmi priateľskí ľudia.

Čím momentálne žiješ a ako sa to vyvíja?

Chcem si najmä zarobiť na nový bicykel. Ostávam verná Romanovi Marošovi a žilinskému súboru. Skúšam spoznať Ludus, Divadelný ústav. Pobudla som krátko v SND, to je vyšší level, neskutočná psychológia. Bojujem s diplomovou prácou, pripravujem veci na budúci rok, hľadám bočné chodníčky pre prípad, že by som sa chcela vytratiť.

Z čoho čerpáš inšpiráciu, je pre teba dôležitá?

Snažím sa jednoducho sledovať náladu okolo seba. Čítam menej teatrologickej literatúry ako by som mala, ale milujem knihy z oboru estetiky, dejín kultúry, sociológie, filozofie, teológie a beletriu samozrejme. Hľadám v nich prekvapivo presné postrehy o tom, čo žijeme. V rodnom meste mám zásoby bulvárnej tlače a sledujem ju. Považujem to za svoju dramaturgickú povinnosť. Uvedomujem si, kde žijem a k akému ľudskému spoločenstvu patrím. Nechcem robiť umenie pre umenie, vlastne neviem, či chcem robiť umenie. Len som v divadle našla jazyk, ktorým sa dá vyjadriť tá prízemná hmla na uliciach a medzi ľuďmi. Napríklad keď v knižke objavíte vetu, ktorá presne pomenuje váš stav. Cítite sa zrazu oprostený od samoty toho pocitu. Ste menej vytesnený a viac pripravený čeliť veciam, ktoré všetci cítia a málokto o nich hovorí. Tak by možno malo fungovať divadlo. A potom sú tu také životné inšpirácie, ktoré chvalabohu nemajú nič spoločné s divadlom. 

Divadlo na Slovensku dlhodobo nepatrí medzi najpopulárnejšie druhy umenia, myslíš si, že mu niečo chýba?

Netrúfam si to posudzovať. Ale dovolila by som si vysloviť prosbu, aby sa divadelníci menej rozprávali o divadle. Ustal by tým nepochopiteľný konkurenčný boj a ešte nepochopiteľnejší personálny výmenný obchod. Poprosila by som divákov – nedivadelníkov, aby sa viac rozprávali o divadle. Plné divadlo nie je mýtus. Deje sa to. To, čo tu potom chýba, je potreba divákov rozprávať sa o divadle. Predstavenie je nutné odporučiť svojim známym, je nutné potopiť ho, zanadávať si, kričať, smiať sa, plakať od dojatia, hocičo... len treba reagovať, hovoriť o tom ďalej. Neodbiť svoj pocit len vetou:„Páčilo sa mi to.“ A pre tvorcov asi platí, nerobiť divadlo, ktoré sa môže len páčiť. Ak si uvedomíme, že divák nám dáva svoj drahocenný čas a peniaze, mali by sme mu dať možnosť hovoriť o divadle s priateľmi na pive.

Za rozhovor ďakuje Radovan Kuštek (2. roč. Mgr. Teória a kritika divadelného umenia)