Sú mladí, blázniví a chcú šíriť mladosť. Dominika, Marek a Sorizzo. Všetci študovali na VŠMU. Spolu tvoria skupinu, ktorá sa volá S hudbou vesmírnou. Do väčšieho povedomia širšej verejnosti sa dostali pesničkou Je nám teplo.

Každý „pochádzate“ z VŠMU, z akých odborov?

Marek: Ja som divadelka herectvo, Dominika tiež.
Sorizzo: A ja som v podstate nič, lebo ja som nedokončil.

A ako dlho si tu bol?

S: 5 rokov, bol som na zvukovej skladbe na filmovke.

Vždy ste chceli študovať na tejto škole? Čo vás priviedlo sem?

M: My sme mali predtým takú kapelu, volala sa Hidden Road a keď sme začali točiť a riešiť klipy a koncerty, tak to pre mňa osobne začalo naberať spád. Chodieval som do Bratislavy, zoznamoval som sa s ľuďmi, s hudobníkmi, hercami a tak, a začal som robiť niečo s hlasom, tak sa to nejako preklopilo aj k tomu, že som sa dostal na herectvo. Dominiku sme spoznali vlastne tiež v kapele, využili sme ju v jednom klipe, ktorý sa volá S hudbou vesmírnou.

S: V podstate cez kapelu som si našiel veci, ktoré ma najviac bavia a následne som zistil, že vôbec neexistuje škola, ktorá by tie veci nejakým spôsobom vyučovala. Najbližšie k tomu, čo ma zaujímalo, bola práve VŠMU.

Teda ste sa vlastne dali dokopy cez Hidden Road?

M: Áno, Hidden Road fungovalo 6-7 rokov, stále to existuje, ale mali sme obdobie, kedy to prestalo fungovať, lebo sa všetci rozliezli, my všetci – školy, práce, rodiny a jedno s druhým. My so Sorrizom sme chceli robiť podobné veci stále, ale už sa to nedalo so všetkými a premýšľali sme, že čo ďalej. Tak sme zobrali najznámejšiu pesničku S hudbou vesmírnou, spojili sme sa s Dominikou, ktorá bola za to, aby sme niečo podobné utvorili a bola dosť šialená aby išla s nami do novej kapely.

A tak vznikol aj názov skupiny...

S: Áno.

Ako vznikali prvé piesne? Bolo to tak, že sa nápady hrnuli alebo práve naopak, bolo to ťažšie, keďže boli prvé?

S: Skôr naopak, bolo to ľahšie. V podstate sme skupinu založili preto, že sme sa potrebovali niekde realizovať, takže nápady sa nám kopili a kopili a nevedeli sme, čo s tým. Ale rozmýšľali sme, ako sa predstaviť. Nevedeli sme, čo tým ľuďom povedať, tak sme urobili pesničku, v ktorej sme spievali o tom, čo budeme robiť. Myslím si, že keď sa ľudia dostanú k tej prvej pesničke, Šírime mladosť, je úplne od A po Z jasné, že kto sme, čo sme a čo robíme.
M: Taký bio-manifest dalo by sa povedať, tak to nejako z nás vytrysklo...

S: Autobiografia kapely.

M: A bolo to strašne spontánne. Teraz sme stále viac “zväzovaní” očakávaniami našich fanúšikov, očakávaniami nás samých. Ale snažíme sa vždy uvoľňovať a robiť spontánne, aby sme neboli pod tlakom, že tak teraz už musíme mať xy miliónov pozretí, lebo sme mali kedysi. Snažíme sa opäť dostávať k tomu spontánnemu začiatku.

Ako vznikajú vaše piesne? Robíte najprv hudbu a potom text alebo naopak?  

S: Tak fragmentárne. Povedal by som, že to vzniká totálne naraz.

M: Možno je dobré uviesť to na nejakom príklade. Povedzme Je nám teplo je asi super príklad, to vzniklo úplne z potreby ľudstva, lebo vtedy naozaj bolo 30 – 35 stupňov na celom svete. Všetci to pociťovali a my sme sa stretli so Sorizzom v Starom meste a on povedal, že ty brďo, o tom by sme mali napísať pesničku. A ja, že ti šibe, to je aká blbosť, spievať o počasí, to je ako keď na rande nemáš o čom rozprávať. No a nakoniec nám to prišlo celkom vtipné, lebo tento problém s teplom riešilo strašne veľa ľudí a my sme si uvedomili, že by sa tam mohli stretnúť a spievať si to s nami.

Takže nápad bol spievať o teple, potom Sorizzo vytiahol nejakú pesničku, ktorú mal veľmi dávno, alebo nejaký nápad, ktorý mal už dávno kufríku. On keď robí nejakú pieseň, tak sa mu vytvárajú pri muzike časti textu a obrazy v hlave a nejako sa mu to spája. A tak sme si potom sadli aj k textu, vzniklo tam trochu, tam trochu a potom sa to zlepilo. Neviem, ako to nazvať, proste tak fragmentárne.

S: Ťažko sa to generalizuje, niekedy napríklad mám iba obraz, niečo vidím a vravím si, aké super by bolo toto natočiť, ale čo s tým, nemáme to kam dať. A potom mám zrazu nejakú hudbu a ono sa to spojí, niekedy doslova z troch nápadov alebo fráz urobíme pesničku. Tak strašne to chceme použiť, že z toho vznikne z toho pesnička, máme tri nesúvisiace veci a snažíme sa ich poskladať do jedného songu.

M: Pekný príklad je tiež Hoovering song, ktorý je celý založený na zvuku vysávača a tiež to bol nejaký motív, ktorý mal Sorizzo už dávno, dávno predtým a okolo toho sme namotali celý príbeh.
S: Lebo môj sen bol do zvuku vysávača urobiť pesničku. Ale urob do toho pesničku… Začali sme rozmýšľať, že čo a Dominika hrá na saxofón, tak sme vymysleli, že tam dáme nejakú super saxofónovú časť, nech sa na to dá aj tancovať.

Máte nejaké špeciálne zážitky, na ktoré radi spomínate so skupinou?

M: Jeden mi tak teraz napadá, keď je takéto škaredé počasie vonku. Bolo to asi v júni, v Bratislave bolo 65 stupňov a hrali sme v Čechách na festivale malých pivovarov. A to miesto bolo niekde v nadmorskej výške 650 metrov. My sme mali krátke gate, krátke tričko, neviem či sme mali vôbec mikiny a prišli sme tam a tam bolo nejakých -7 podľa mňa. Fúkalo, pršalo a my sme mali backstage pod stanom, ktorý nebol vykurovaný. Domáci mali samozrejme páperky a bundy, boli pripravení, lebo veď je to vysoko a prší, a my v tých kraťasoch sme boli šťastní, že už ideme na pódium, že si môžeme zaskákať a zahriať sa. Ale mali tam brutálne zemiakové placky, to si tiež pamätám.
S: Áno tie boli výborné.
M: Bolo tam super, len nám bola všetkým zima, no.

Čo by ste odkázali študentom VŠMU?

M: Aby využili ten čas, ktorý majú. Teraz budem hovoriť ako by som mal aspoň 55 rokov, ale vnímam to na sebe. Poviem to inak. Ja som študoval herectvo a od nejakých 13 rokov hrám na bicie a každým rokom si uvedomujem, ako mám menej času. Tie prvé roky, odkedy som začal hrať, tak som cvičieval niekoľko hodín denne keď sa dalo. Teraz už cvičím len pred koncertom a keď sa mi to niekedy podarí mimo toho, tak som šťastný. Nie, že by som nechcel alebo by ma to prestalo baviť, vôbec neprestalo, len už vôbec nemám čas. Preto by som im chcel odkázať, že nech ten svoj čas využívajú efektívne a nech si rozvrhnú, že do čoho chcú investovať, lebo už sa im to nevráti. Znie to strašne fatálne, ale myslím to tak, že keby som ja od mojich 13 na tom efektívnejšie pracoval, tak som teraz v 25-ke mohol byť na úplne inej úrovni. Myslel som si – á, šak o tom potom a teraz ma to mrzí, a tak isto aj v herectve, v hocičom. Človek si nejako musí určiť priority a neustále sa musí o nich presviedčať a nanovo si rozvrhnúť vždy, čomu sa bude venovať. Lebo nedá sa povedať, že tak teraz 10 rokov budem horolezcom a keď po pol roku zistím, že to je blbosť, tak sa zatnem, lebo som si povedal že 10 rokov. To sa nedá... ale proste treba využívať čas efektívne, pokiaľ ho ešte majú.

S: Ja by som asi iba odkázal, že nech sa zaujímajú o to, čo ich zaujíma. Lebo sú tu ľudia, ktorí vedia poradiť vo veľa veciach, ktorí sa vyznajú, ale treba sa na to pýtať a treba využiť čas, presne ako povedal Marek. Mne osobne trošku liezlo na nervy, keď niektoré decka hovorili, že „načo nám toto hovoria, a načo je toto, a toto nás nebaví...“ Je úplne prirodzené, že niečo človeka nebaví, ale keď má niekto dojem, že profesor ho povedzme učí niečo, čo nemá zmysel, tak nech ide a nech mu to povie, nech to s ním rieši, nech to nehovorí len tak do vetra. Lebo to dokáže každý, proste pindať, ale však choď a povedz profesorovi, že „pane, neučte ma toto, lebo to robíte naprd“. Je možné, že ja som na toto doplatil, lebo sa mi nechcelo prispôsobovať úplne všetkým pravidlám, ktoré boli podľa mňa nezmyselné. Ale stretol som sa aj s tým, že sa ma profesor pýtal, či chcem vyhodiť tých päť rokov a zahodiť, čo som študoval. Ale pre mňa to vôbec nie je zahodený čas, to, že nemám titul, je síce škoda, ale pre mňa sú to krásne prežité roky a veľa som sa naučil a bodka. Myslím si, že by si študenti mali nájsť takých ľudí, ktorí im vedia poradiť v tom, čo ich zaujíma a vyťažiť z toho maximum.

Za rozhovor ďakuje Weja Nováková

1. bc. KDŠ