„V daný moment som chcela hovoriť Melisin príbeh“

dramátorv skratke s KatkourozhovorTovarMichaela HriňováKatarína Krokošová
(autorka fotografie: Lenka Padúchová)

Premiéra inscenácie Tovar sa mala konať v piatok trinásteho. Text Tatiany Melasovej zdramatizovali študentky divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby Martina Havierová a Michaela Hriňová, pričom Miška je aj režisérkou inscenácie. Predpoveď nešťastia spojená s piatkom trinásteho sa však v prípade tejto inscenácie aj naozaj naplnila, pretože premiéra sa pre koronavírus zrušila.

Prvá otázka sa týka výberu textu. Pri čítaní som mala pocit, že je celkom obyčajný. Jeho dominantou nie je ani jazyk, akým je napísaný, no ani dej, ktorý je pomerne ľahko predvídateľný. Prekvapilo ma, že kniha Tatiany Melasovej má na internete celkom pozitívne recenzie. Tak v čom je podľa teba sila tohto textu?

Ja som knihu prvýkrát čítala ešte na strednej a keď prišla otázka, čo by sme chceli inscenovať, hneď mi napadla dramatizácia knihy Tovar. Už na strednej vo mne zanechala silné emócie a pocit hnusu. Mne išlo hlavne o reálnosť toho všetkého. Keď človek číta napríklad My deti zo stanice ZOO, tak má pocit, že je to ďaleko a jeho sa to netýka. A potom chytí do rúk príbeh dievčaťa zo Senca a aj predvídateľné momenty sa stanú takými reálnymi, že ich predvídateľnosť ide bokom a človeka len mrazí, že toto všetko sa naozaj deje v jeho bezprostrednej blízkosti.

Podľa mňa sa to dotkne najmä toho, kto má s konzumáciou drog nejaké (aj keď len pasívne) skúsenosti. Ja osobne mám pocit, že v súčasnosti je na svete toľko negatívnych vecí, či už chorôb alebo udalostí, ktoré by sa ma skutočne mohli týkať, že potom som voči takýmto textom imúnna. Pretože stať sa a byť „feťákom” je predsa len otázkou rozhodnutia. Nemyslíš?

Samozrejme, o to zaujímavejšie bolo skúmať, čo človeka k tomu rozhodnutiu môže doviesť. Nechcem sa nikoho, kto s fetovaním začal, zastávať, ale nech hodí kameňom, kto nikdy neurobil chybu. Niektoré chyby sa bohužiaľ ťažšie naprávajú ako iné. Príbeh Melisy je príbehom dievčaťa, ktoré skúšalo chybu napraviť veľakrát, ale veľakrát opäť padla na dno. A zároveň si nemyslím, že sa takýto príbeh dotkne len toho, kto má skúsenosť. Môže otvoriť oči, môže ukázať hnus, o ktorom mnohí ani zďaleka netušia. Súhlasím, že je vo svete veľa negativity a asi by lepšie padla nejaká úsmevná komédia, ale aj toto je život, aj toto k nemu patrí.

Áno, to máš, samozrejme, pravdu a mojím cieľom nie je veci zľahčovať. Ja ako študentka Katedry divadelných štúdií sa snažím pozerať na divadlo aj trochu globálne a zdá sa mi, že repertoáre divadiel čoraz viac nasadzujú tituly poukazujúce na negatívnu stránku života. Nebojíš sa ako tvorca, že sa z divadla vytratí rôznorodosť?

Nie som tu na to, aby som hodnotila, ako sa umeleckí šéfovia divadiel stavajú k repertoárom, no divadlo je zrkadlom doby, a aj tieto tituly o niečom vypovedajú. Zároveň sa nebojím, že by sme o rôznorodosť repertoáru v najbližšej dobe prišli. Zatiaľ som vždy, keď som mala chuť vidieť komédiu, na programe nejakú našla. Ale som si vedomá trendu nástupu skôr negatívnych titulov, preto aj ja sama práve uvažujem o nejakej komédii ako o ďalšom žánri, po ktorom eventuálne siahnem.

Podľa mňa by to bola aj dobrá škola pre hercov.

Každá nová herecká poloha, ktorú si môžu herci vyskúšať, je prospešná. Ergo čím rôznorodejší repertoár divadlo ponúka, tým flexibilnejších hercov si vychováva.

Vráťme sa ešte k textu Tovar. Ty si aj autorkou dramatizácie. Ako si pristupovala k tejto práci?

Spolu so mnou text písala aj Martina Havierová. Na úvod sme z knihy vyberali pre nás najdôležitejšie postavy a momenty. Niektoré postavy sme zlúčili do jednej, iné sme vyradili úplne. Najviac nás potrápili Melisini rodičia. Maťa potom prišla s kostrou a „nástrelom”, ako sa k textu postaviť. Následne sme sa stretávali a spolu sme písali jednotlivé obrazy.

Okrem toho, že je v repertoároch divadiel veľa titulov s negatívnymi témami, tak sa objavuje aj dosť dramatizácií románov a textov, ktoré nie sú pôvodne divadelné hry. Prečo je to podľa teba tak?

Veľakrát, keď čítam knihu, hovorím si, že by bolo super, keby to niekto sfilmoval, alebo uviedol v divadle. Či už kvôli tomu, že som jednoducho zvedavá, aký tvar by z toho vznikol, alebo niečo také (primárne v divadle) chýba. S Tovarom to bolo do istej miery podobne, čítala som to a rozmýšľala som, čo sa s tým v divadle dá spraviť.

A nerozmýšľaľa si nad hľadaním tejto témy v divadelných hrách?

Popravde, nerozmýšľala! V daný moment som chcela hovoriť Melisin príbeh.

Všimla som si, že v texte sa problematika závislosti prelína s láskou. Nevnímaš to ako klišé?

Myslím, že narážaš na postavu Samuela. On je jediný normálny človek, ktorého Melisa stretne. Okej, nasťahoval si k sebe „feťáčku” a dúfal, že sa zmení, ale aj tak, je relatívne normálny. Či je medzi ním a Melisou láska, je otázne. Minimálne z Melisinej strany. Je to dievča, ktoré v štádiu závislosti, v ktorom sa vtedy nachádzala, brala len to, z čoho niečo mala. Jej so Samuelom bolo proste fajn, mala posteľ, jedlo, vaňu, ale či mala aj lásku, za to by som ruku do ohňa nedala. Preto to za klasické klišé nepokladám.

Ako ste sa, aj spoločne s hercami, vzdelávali v tejto oblasti? Stretli ste sa s niekým, kto si podobnou závislosťou prešiel?

Bola snaha stretnúť sa so samotnou autorkou, ale to bohužiaľ nevyšlo. Zdieľali sme svoje zážitky s takýmito ľuďmi. Ja osobne som kedysi navštívila resocializačné zariadenie a túto skúsenosť som s nimi zdieľala. Na blogu, kde kapitoly Melisinej knihy vychádzali skôr ako bola samotná kniha vydaná, sú aj doplňujúce informácie od jej terapeuta Vlada, a tiež aj rozhovor s Melisou. Vždy, keď sme niečo takéto našli, tak sme to medzi sebou zdieľali. A ďalším silným zdrojom bol aj český dokument Katka, ktorý spracováva autentický príbeh mladého krásneho dievčaťa, ktoré spadlo na úplne dno. Niekedy vyskočili články, alebo dokumenty, vždy sme sa o tom rozprávali na skúške, prípadne v skupinovom čete.

Ozaj a ako to vyzerá s premiérou, keďže sme momentálne pre koronavírus v karanténe?

Na to by možno odpovedal lepšie pán Krčméry. Ale keď vychádzam z toho, čo hovoril on, v máji by nás táto pliaga mohla opustiť. Zároveň sa všetko odvíja od nariadení vlády a ja neočakávam, že bezpečnostné opatrenia by sa zmenili skôr, ako to situácia dovolí. Každopádne vyzerá to tak, že keď sa vrátime do školy, budeme približne dva týždne ešte skúšať, no všetko sú to zatiaľ len dohady, až čas nám ukáže ako to všetko bude. Hlavne buďme všetci zdraví.

A posledná otázke je: Čo ako dramaturgička - tvorkyňa divadelnej inscenácie očakávaš od nás kritikov?

Keď to uvidíte, aby ste ma „nakŕmili” naspäť, teda feedback. Či bude dobrý, či zlý, to sa uvidí. Režijne a autorsky sa podieľať na vzniku väčšieho projektu, bolo pre mňa úplne nové. Rovnako ako bude pre mňa úplne nové vypočuť si názor od spolužiakov študujúcich divadelnú vedu a kritiku. Preto nemám nejaké konkrétne očakávania. Viem, že som sa určite aj pri tvorbe textu, aj pri skúšobnom procese dopustila chýb, ale všetci sa učíme, a teda či si ich vy alebo diváci všimnete a budete im prikladať váhu, ukáže len premiéra. :) 

Za odpovede ďakuje Katarína Krokošová, 1. mgr., KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com