Vitajte u nás doma

rozhovorDOMOV.yKatarína AulitisováRoberta Krmášková
(foto:Roberta Krmášková)

Kedysi bola každý víkend spolu s manželom Ľubomírom Piktorom súčasťou našich domovov prostredníctvom relácie Elá hop! V tvorbe si prešla rôznymi vývojovými fázami a dnes uprednostňuje skôr nedivadelné priestory pred tými divadelnými. So scénografkou Markétou Plachou netvorí len pedagogickú dvojicu na VŠMU, spolupracujú a dopĺňajú sa aj v mnohých iných projektoch. V očiach študentov by dokonca mohli pôsobiť ako Husáková-Lokvencová s Hrabovskou. O tom, ako vyzerala príprava absolventského autorského projektu DOMOV.y, som sa rozprávala s Katarínou Aulitisovou.

DOMOV.y je spoločný názov pre autorské bakalárske projekty študentov 3. ročníka bábkarskej tvorby, bábkarskej scénografie a technológie KBT. Pripravovať autorský projekt v tomto ročníku nie je celkom štandardný postup. Ako vzniklo toto rozhodnutie?

Bakalársky projekt mal pôvodne so študentami pripravovať Roman Poliak, ale tesne pred uzatvorením dramaturgického plánu bol prijatý na pražskú DAMU, takže ročník ostal bez režiséra. Vedúca katedry, pani profesorka Hledíková rozhodla, že študenti v rámci bakalárskeho projektu budú realizovať autorské projekty. Pre ročník, ktorý sa už od začiatku štúdia profiloval smerom k autorskej tvorbe, to bola pozitívna správa. Študenti už od začiatku inklinovali k samostatným sólovým projektom. Avšak z technických dôvodov sme v rámci jedného semestra nevedeli zabezpečiť realizáciu až siedmich regulárnych, 40 – 50 minútových predstavení. Rozhodli sme sa teda pre vytvorenie jednej inscenácie, ale zloženej z viacerých krátkych sólových výstupov, zjednotených len témou, ktorú však každý spracoval svojím osobitým spôsobom. Vznikla tak mozaika rôznych prístupov a foriem. 

Tému domova sme si vybrali (autorka článku je zároveň aj účinkujúca, pozn. aut.) po spoločnom rozhodnutí počas leta. Ide o veľmi osobnú tému, ktorá je určite náročná na spracovanie aj po pedagogicko-ľudskej stránke. Počas prípravného procesu sme otvorili témy, ktoré boli možno ešte o čosi citlivejšie...

Je obdivuhodné, keď sa mladý človek chce podeliť s niečím osobným, o to viac, ak pritom hľadá a často aj nachádza osobitý divadelný jazyk. Podobnú skúsenosť som zažila pred pár rokmi, keď sme so študentmi pracovali v nedivadelnom priestore –  kryte civilnej obrany. Inšpiráciou bol samotný priestor krytu, kde sme sa zamerali na odkrývanie toho, čo si nosíme v sebe skryté. A tiež na to, čo nastane, ak skryté veci do seba ukladáme príliš dlho. Kryt CO má chrániť pred výbuchmi, my sme sa v ňom ukryli a „vybuchli“. Pri projektoch tohto typu si treba dávať pozor, aby sa neprekročila hranica, lebo stále sme len učitelia a nie psychológovia. Vždy je to len divadlo, aj keď prináša katarziu. 

Myslíte si, že práve takéto absolventské projekty môžu otvoriť cesty pre ďalšie profesijné spolupráce v budúcnosti, že si študentov, povedzme, všimne niekto zvonka? Ako tento projekt a jeho prípravu vnímate s odstupom času?

Autorské projekty sú dôležité hlavne preto, lebo dávajú študentom šancu hľadať svoj vlastný umelecký výraz. Študent, ktorý sa necíti úplne komfortne v pozícii výkonného 

umelca, zrazu musí prekročiť pomyselnú hranicu medzi profesiami a zistí, že vie uvažovať ako dramaturg, že je koncepčný ako režisér, či kreatívny ako výtvarník. Často si počas procesu vyformuje vlastný umelecký jazyk. Na druhej strane, sólový autorský projekt môže priniesť aj opačné poznanie, teda utvrdenie sa v tom, že pozícia herca či bábkoherca je pre študenta kľúčová alebo jediná možná. 

Aj v DOMOV.och bolo vidieť obidva takéto modely. Niektorí študenti privítali spoluprácu s výtvarníkom alebo dramaturgickú či režijnú výpomoc pedagóga, iní pracovali samostatnejšie, komplikovanejšie, ale aj vytrvalejšie. Boli aj slzičky, aj hnev, eufória, aj zúfalstvo, ale nakoniec aj pocit víťazstva (nad sebou samým). A to je dobre. V konečnom dôsledku sú „víťazmi“ všetci. Autorské projekty sa zvyknú realizovať až v prvom ročníku magisterského stupňa. Títo študenti boli tretiaci bakalári. Aj keď im možno tá ročná skúsenosť chýbala, a to nielen v tvorivom procese, ale najmä v zodpovednosti a zrelosti, zvládli to veľmi dobre. 

Ako sa študenti počas rokov štúdia menia napríklad čo sa týka ich spontánnosti? Študujú odbor, ktorý si žiada určitú formu neustálej komunikácie a otvorenosti. Nestretávate sa s tým, že by napriek tomu mali z toho strach?

Ak hovoríme o strachu, závisí to predovšetkým od osobných predpokladov a charakteru, ale rovnako dôležitý je aj vplyv pedagóga. Jeho spôsoby, metodika, zameranie, osobitý prístup. Dôležitá je aj vzájomná dôvera. Každopádne je to veľmi individuálne. Mala som skúsenosť so študentmi réžie, ktorých predchádzajúci spôsob tvorby tak poznačil, že mali obavy pracovať inak. Báli sa opustiť naučené stereotypy a experimentovať či hľadať si vlastnú cestu. Napriek tomu, že sme ich s kolegyňou scénografkou v tom podporovali. Báli sa opustiť pripravený režijno-dramaturgický koncept a napísaný scenár. Nakoniec sme sa dohodli na kompromise. Vyčlenili sme dva týždne na autorskú tvorbu, špecifikovali sme si herecké cvičenia, ktoré súviseli s témou, na ktorej sme pracovali a dohodli sa, že ak im tieto dva týždne neprinesú nič inšpiratívne, vrátia sa k overenému spôsobu tvorby. Zároveň sme ich upozornili, že sa môže stať, že materiál, ktorý týmto získajú, im ich pripravený koncept obráti hore nohami a že sa ho v konečnom dôsledku budú musieť aj vzdať. Napriek tomu, že dvojtýždňový experiment fungoval a študenti réžie boli v určitých momentoch nadšení, koľko materiálu získali, mali svoju hranicu, za ktorú už ďalej nešli a radšej stavili na istotu – na zaužívané formy, ktoré získali od iného pedagóga. Je dobre, keď si študenti môžu pričuchnúť k rôznym spôsobom práce, avšak nemalo by ich to obmedzovať v rozhodovaní, slobode a odvahe. Voľná tvorba je aj o tom, že keď veci nefungujú, treba sa obrátiť a mať odvahu ísť iným smerom. 

Ale pravda je asi niekde uprostred. Pretože aj voľná tvorba závisí od konštelácie celej skupiny, od charizmy, presvedčenia a odvahy. Je tam veľa aspektov. 

Mám tomu rozumieť tak, že pre študenta je najdôležitejšie byť otvorený všetkému, čo sa mu ponúka, aby sa po týchto skúsenostiach sám rozhodol, vybral si a profiloval sa?

Prvé tri roky bakalárskeho štúdia by študenti mali pracovať otvorenejšie, hľadať, experimentovať, riskovať a mýliť sa. To je dôležité! Mali by mať právo na omyl. V magisterskom stupni by mali dostať možnosť rozhodnúť sa pre nejaký smer, nejakú formu a sami, koncepčnejšie tvoriť. Preto sa aj sólové projekty zvyčajne realizujú až v prvom ročníku magisterského stupňa, keď študenti už majú za sebou tri roky rôznych poetík. Na svoju otázku si si vlastne odpovedala sama. Najdôležitejšie je byť otvorený. Každý z nás má svoj vlastný mikrosvet, ktorý na stretnutiach zdieľa s ostatnými. Tvorivý proces je priestorom, kde niečo zo seba dávame a niečo iné, nové zase prijímame. Pre mňa je to rovnaká škola ako pre študentov. Takže okrem toho, že som pedagóg, som aj žiak.

 

Za rozhovor ďakuje

Roberta Krmášková, 2. mgr. KDŠ

iniciátor
August - 2020
  01 02
04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com