Zvuková poézia KOMUnikuje

rozhovorzvuková poéziaAnna ČonkováMilan AdamčiakEster Horváthová Čuříková
foto: Juraj Starovecký

Začiatkom októbra sa napriek aktuálnej situácii s Covid-19 podarilo uskutočniť performance Anny Čonkovej Stojím a čakám, ktorej súčasťou boli aj študenti VŠMU. V Mirbachovom paláci tak zaznelo niekoľko básní Milana Adamčiaka. Jeho zvuková poézia znela v priestoroch točitého schodiska, pričom sa diváci voľne prechádzali alebo usádzali na jednotlivých poschodiach. Avšak so zvukovou poéziou sa u nás, na našej umeleckej scéne, nestretávame až tak často. Preto ma zaujímalo, čo mi o nej povie Anna Čonková, ktorá s ňou už skúsenosti má. Akú úlohu zastáva zvukovosť a ako sa vôbec performeri orientujú v grafickej partitúre? No a v neposlednom rade: Ako zvuková poézia komunikuje a kto je jej percipientom?

Poézia Milana Adamčiaka, ktorá bola predvádzaná v rámci festivalu Novotvar má svoje špecifiká, ide o takzvanú zvukovú poéziu. V čom je prevedenie tohto typu poézie iné?

Povedala by som, že v experimentálnej poézii je pri jej interpretácii dôraz kladený na zvukovosť – teda ako – akú náladu, dynamiku, charakter, farbu a temporytmus si zvolím. Pri Adamčiakovych básňach sa performer môže nechať inšpirovať aj ich grafickou úpravou. Básne teda nečítam len foneticky, ale vnímam aj impulzy, ktoré mi poskytuje vizuálna podoba týchto básní a priestor, v ktorom sa nachádzam. Podľa toho volím, ako budem básňami komunikovať.

Môj interpretačný jazyk je určite ovplyvnený hudobnými telesami súčasnej hudby Cluster Ensemble a Veni Academy – predovšetkým skladateľom Danielom Matejom, klaviristami Ferom Királlym a Ivanom Šillerom a vokalistkou Evou Šuškovou. Vďaka spolupráci s nimi som sa vlastne k Adamčiakovej poézii dostala a vďaka nim ju vnímam práve viac cez zvuk, než cez hereckú interpretáciu.

Performance, ktorá pracuje s Adamčiakovou poéziou si nerobila po prvýkrát. V čom je práca tohto autora pre teba inšpiratívna natoľko, že si po nej opäť siahla?

V tomto prípade som bola oslovená spisovateľom Petrom Šulejom s konkrétnou prosbou. Oslovil ma pred rokom v Banskej Štiavnici po vzhliadnutí performance vytvorenej z poézie Milana Adamčiaka, ktorú som pripravila pre festival JAMA so skupinou štiavnických dobrovoľníkov. Boli to najmä študenti dramatického odboru tamojšej ZUŠky v stredoškolskom veku. Petrovým zámerom bolo urobiť niečo podobné na Novotvare so skupinou detí, avšak kvôli pandémii a neustálym zmenám nariadení sa mi nepodarilo zohnať dostatočný počet malých performerov. Oslovila som preto študentov druhého ročníka bábkoherectva VŠMU, čo bol veľmi dobrý krok. Ich hlasy boli farebne odlišné a spolu s detskými hlasmi sa vytvorila pestrá zmes zvukov. Niektoré básne boli tie isté ako na JAME, avšak interpretácia bola výraznejšia, živelnejšia, extrovertnejšia – bolo to dané zložením skupiny a priestorom, ktorý som zvolila na interpretáciu – schodisko Mirbachovho paláca. Na JAME sme performance robili v priestoroch bývalej školy ako priestorovú skladbu – chodili sme pomedzi divákov. To si vyžadovalo iný – intímnejší prejav. Je pre mňa zaujímavé pozorovať, ako poéziu mení priestor, v ktorom sa zhmotňuje.

Spomenula si, že projektu Stojím a čakám sa tentoraz zúčastnili naši študenti VŠMU, dokonca aj dvaja detskí performeri. Ako prebiehal váš skúšobný proces?

Mali sme niekoľko spoločných stretnutí, spolu asi štyri alebo päť. Najprv som sa stretla so skupinou študentov VŠMU na hodine Techniky reči, ktorú vedie docentka Čertíková. Myslela som, že to bude len také úvodné zoznámenie sa, ale pani docentka ma hneď hodila do vody, za čo som jej spätne vďačná, lebo vo výsledku, času na skúšanie nebolo veľa. Bola som prekvapená, ako po úvodných cvičeniach vedeli študenti inak počúvať, vedeli byť vnímaví na seba aj druhých a prijali podstatu tejto poézie za svoju.

Postupne sa k nám pridávali detskí performeri, čo mierne rozbíjalo skúšky a vyžadovalo zapojiť prirodzene viac energie. Bolo krásne vidieť, ako starší študenti prebrali na seba rolu priateľských autorít a pomáhali mi s malými divochmi.

Ktoré kvality by mali byť performeri schopní splniť pre správne prevedenie zvukovej poézie, grafických partitúr? Narážam na to, či je dôležitejšia hudobnosť alebo sa skôr len nechať viesť pocitom.

Myslím, že je potrebný určitý hudobný cit. Zároveň však nejde len o akési predvádzanie hlasových možností, techniky a tvorivosti, podstatné je aj vedieť sa stíšiť a cibriť si svoju vnímavosť, svoj sluch. To platí v prípade, že som sám, a o to viac, keď nás je viac. Pocit je veľmi dobrá vec, ale čo to je? Ako často na javisku cítim, že „ja to cítim“, že to šlape, ale k divákovi sa informácia a ani emócia nedostane. Tento „pocit“ sa dá cibriť asi len skúsenosťami – je to ako intuícia, ktorá je vlastne nahromadením skúseností, ktoré sú ukryté v našom tele, ale nášmu mozgu nedostupné. Pocit by mal byť schopnosť cítenia nielen svojho vnútorného prežívania, hĺbanie sa do seba, ale aj schopnosť vnímať impulzy zvonku a energiu, ktorou je naplnený priestor. Majstrovstvom je  vedieť túto energiu meniť.

Novotvar 2020 i tvorivý proces prebiehali počas pandémie Covid-19, obmedzený bol aj počet divákov. Aké sú tvoje skúsenosti, keď tvoríš a predvádzaš ako umelec v daných podmienkach?

Pre mňa je asi najťažšie to, že si potom nemôžeme ísť nikam spolu sadnúť. Umenie má pre mňa okrem iných aj zásadnú socializačnú hodnotu. Umelecká akcia je pre mňa forma stretávania sa, mám rada, keď môžem v neformálnom prostredí o práve vzhliadnutom diskutovať alebo získať bezprostrednú spätnú väzbu. Často sa vďaka týmto stretnutiam dostaneme k zásadným otázkam, ktoré práve „hýbu“ spoločnosťou alebo našimi osobnými životmi, čo vnímam ako veľmi potrebné. Umelecké akcie sú takým meeting pointom.

Je takéto zvukové pásmo zložené z poézie pre každého? Myslím tým, či je to podľa teba nejaký prostriedok, cez ktorý môžeme všetci komunikovať.

Ja si myslím, že áno, pretože zvuková poézia sa neskladá zo slov, ale zo zvukov a hlasový prejav bez slov je predsa prapôvodným dorozumievacím jazykom. A rovnako ním komunikoval ako malé dieťa každý z nás. Preto mi niekedy príde smiešne nazývať to experimentom, keď to je vlastne náš prazáklad. Avšak socializačným procesom a osvojením si reči sa stalo spoločenským úzusom na dorozumievanie sa používanie slov. Lenže to, čo si predstavuje každý z nás pod určitým pojmom, býva často veľmi rôzne, preto si myslím, že čistý hlasový prejav je univerzálnejší jazyk.

Za rozhovor ďakuje Ester Horváthová Čuříková, 2. mgr. KDŠ

Anna Čonková: Stojím a čakám

Premiéra: 9.10.2020 Bratislava, GMB, Mirbachov palác

iniciátor
  01 02 03 04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com