Hra Tennesseeho Williamsa Električka zvaná túžba má viacero predností. Prvá: je od Tennesseeho Williamsa. To meno niečo znamená. Druhá: Dostal za ňu Pulitzerovu cenu. Aj tá niečo znamená. Tretia: Tá hra je fakt dobrá. Nespočetne mnohokrát ju inscenovali hádam po celom svete (teda aspoň na západe), vrátane Slovenska. Tak prečo ju neinscenovať znova? Asi nejakú takúto úvahu mali tvorcovia najnovšej inscenácie Divadla Lab, keď vyberali hru pre absolventskú inscenáciu. Zabudli si však položiť jednu dôležitú otázku – čo chceme touto inscenáciou povedať? Ak aj nezabudli, odpoveď na ňu sa im nepodarilo vo výslednom diele pretlmočiť – ani po jeho zhliadnutí nám totižto nie je jasná. Keďže sa táto hra miliónkrát inscenovala, sú tu isté stereotypy, možno aj zaužívané „pravidlá“, podľa ktorých sa dá inscenácia vystavať. Niektorí to nazývajú rešpektom voči autorovi, no povedzme, že sa to dá nazvať aj nedostatkom nápadov, či rezignovaním na režijný koncept. Poďme ale po poriadku. Dramaturgička...» pokračovať v čítaní

Nie veľmi často sa stane, že divák v divadle nevie, či sa má smiať alebo plakať. Ak sa to aj stane, je to zväčša dôsledok nevhodného narábania s pátosom, či nejakej spojitosti s vlastnou skúsenosťou, alebo nakoniec žánrom tragifrašky. Len málokedy je to výsledok systematického mätenia diváka, ako je tomu v prípade inscenácie Pitínskeho Izbičky. Režisérka Mária Froncová a dramaturg Miloslav Juráni sa rozhodli zbúrať akýkoľvek význam ešte skôr, než je vôbec vystavaný. Tak sa v úvode ocitáme v naivnej fraške z prostredia panelákovej malomeštiackej rodiny, prechádzame postupne do rodinnej drámy, paródie thrilleru až po psychodrámu. Otázkou však zostáva, čo je zámerom tohto žánrového rozptylu a ako tento prístup prospieva, či už myšlienkovej interpretácii textu, alebo inscenačnej estetike. Samotný text autora, ktorý je ďaleko viac divadelným režisérom než dramatikom, je tak trochu čudný. Príbeh rodiny, ktorá je stigmatizovaná mnohými, hoci nie do oka bijúcimi defektmi, sa odvíja od...» pokračovať v čítaní

Národný hrdina. Čo je významom tohto slovného spojenia? Akými činmi si človek môže zaslúžiť, aby bol s ním spájaný? Na Slovensku sa výraz národný hrdina spomína najmä v súvislosti s postavou Juraja Jánošíka. Človeka, ktorý vraj bohatým bral a chudobným dával. Človeka s nejasnou existenciou, na ktorú nám história nedáva jednoznačné odpovede. Prečo však národ potrebuje svojho hrdinu? Jánošíkove zveličené činy mohli v minulosti pomáhať k pozdvihnutiu sebavedomia národa trpiaceho komplexmi z večného utláčania. V súčasnosti je však väčšmi reklamným symbolom Slovenska, ktorý si cudzinci kúpia vyrezaný na dreve v obchode so suvenírmi. Divadelná hra Jozefa Mokoša Jánošík? Jánošík! Jánošík... už svojím názvom naznačuje, že to, kým v skutočnosti náš národný hrdina bol, nikto nevie. V diele sa autor venuje Jánošíkovmu životu od narodenia až po smrť na šibenici. Zobrazuje ho ako malého výtržníka, náruživého milovníka či neposlušného...» pokračovať v čítaní

Ak ste si doteraz mysleli, že hudba Dana Nekonečného (áno, ten Čech v žltom saku, áno, ten opálený, áno, ten vždy rozradostený a pripravený šíriť vo svete eufóriu v rytme samby) je súca akurát tak na pofidérne party, ktoré sa vás snažia presvedčiť, že príchodom na ne sa ocitnete v Karibiku, mýlite sa. Že sa môže stať aj skvelou súčasťou divadelnej inscenácie, dokázal tretí ročník Katedry bábkoherectva pod vedením Silvie Vollmannovej a Nade Uherovej. Áno, aj toto je možné. V inscenácii Vtákoviny, ktorá mala premiéru 19. decembra v divadle Lab. Hra Vtákoviny (pôvodne Aaahr!) je spoločným dielom Vladimíra Oravského a Kurta Petra Larsena. Bola ocenená prvým miestom na svetovom divadelnom kongrese v Manile usporiadanom ITI/UNESCO (International Playwrights’ Forum of the International Theatre Institute) a ASSITEJ (International Association of Theatre for Children and Young People). Oravský (mimochodom rodák z Rožňavy, žijúci vo Švédsku)...» pokračovať v čítaní

Po minulosezónnej konzervatívne spracovanej hre Zachráň si svojho Afričana, ktorá riešila témy falošnej charity, čo slúži iba na vlastné zviditeľnenie a napĺňanie vreciek  (nakoniec sa inscenácia pretavila do skutočnej zbierky na africkú školu), prezentuje režisér Roman Maroš v Labe svoju odvrátenú tvár. Bujaré divadelné efekty, vulgarizmy, tráva aj nahota môžu niekomu spôsobiť malý šok. Šťastlivci, ktorí však videli jeho „predvádzačkové“ spracovanie Na šírom mori, určite prekvapení nie sú. Snaha o „iné“ spracovanie síce nie je tak zjavná ako v Mrożkovej absurdite, ale pre Marošovo režijné vybúrenie je Amazónia Michala Walczaka ako stvorená. A zároveň, pre inscenovanie tejto poľskej šialenosti neexistuje lepší priestor, ako divadlo LAB. Jadro príbehu totiž opisuje patálie mladého páru čerstvo doštudovaných umelcov – herca Eda (Šimon Ferstl) a herečky Anety (Dominika Zeleníková), ktorí po škole hľadajú nové zázemie. A tak ako sa ich predstava...» pokračovať v čítaní

Ako len začať recenziu na inscenáciu hry N.V. Gogoľa Revízor? Tento text patrí medzi najuvádzanejšie ruské komédie a konštatovanie o tom, že korupcia medzi ľuďmi bola, je, a s najväčšou pravdepodobnosťou až do vyhynutia ľudstva vždy bude, by tiež nebolo práve kreatívne.  Samozrejme podobnými otázkami sa museli zaoberať aj dramaturgička (Jana Smokoňová) a režisérka (Mária Froncová) inscenácie Reuízor, ktorá mala premiéru v novembri v divadle Lab. Mierne upravený názov Gogoľovej hry aj prvé minúty inscenácie odkrývajú, že inscenátorky sa rozhodli text výrazne upraviť. Na úvod divák len počuje z reproduktorov audiozáznam niekoľkých perál ducha, ktoré zazneli z úst našich súčasných či bývalých poslancov. Môže si tak vypočuť hlboké posolstvo Vladimíra Mečiara o „gágajoch, tárajoch a prďúsoch“, následnú reakciu Vladimíra Palka o „morálnej stoke“ a pod. Postupne sa začne osvetľovať scéna a jednotlivé postavy  sedia za stolmi, ktoré...» pokračovať v čítaní

Ak by sme sa podujali spočítať, ktorý ruský dramatik je v súčasnosti na Slovenskou tým najhrávanejším, tak by nám jednoznačne vyšli Nikolaj Vasiljevič Gogoľ a Anton Pavlovič Čechov. Ich inscenačné tradície sa navzájom predbiehajú a za sebou nechávajú všetkých Krečinských, Arbeninov, ploštice aj živé mŕtvoly. Gogoľove komédie sú stále aktuálnymi textami, ktoré svoju útočnosť a výpovednosť nestratili ani po stosedemdesiatich rokoch. Dôkazom je práve ich pravidelná uvádzanosť. A to nielen na Slovensku. Je avšak zaujímavé, že na javisku VŠMU po Gogoľových hrách nesiahol nikto už od roku 2006 (Ženba, réžia Jozef Jenčo), na rozdiel od tých Čechovových. Až v roku 2013 sa študenti ku Gogoľovi opäť vrátili. Režisérka Mária Froncová s dramaturgičkou Janou Smokoňovou (obe študentky 1. ročníka Mgr. réžie a dramaturgie) si vybrali práve jeho najznámejšiu komédiu Revízor. A ak archívy neklamú, ide o prvé javiskové uvedenie hry na pôde VŠMU. V ich poňatí sa...» pokračovať v čítaní

Kapitola prvá: Ako všetko do seba zapadlo Tretí december. Štúdio 12. Miguel de Cervantes y Saavedra. Peter Palik. Tandara-Mackovčáková-Sisák-Lužina-Mihálek-Ryšavá. Katedra bábkarskej tvorby. Absolventská inscenácia. Kapitola druhá: Ako režisér podstatu z päťsto strán vytiahol BARBORA: Režisér Peter Palik pozmenil pôvodný názov Cervantesovho románu (Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha) na jednoduchšie, no o to veľavravnejšie Ja, Don Quijote. Z tejto zmeny možno vyčítať celkový koncept inscenácie a dramaturgický prístup k postave Dona Quijota. LUCIA: Inscenácia sa nepridŕža dejovej línie románu, ale vyberá z neho motívy, ktoré sú najbližšie každému nášmu „Ja“. Priateľstvo, láska, naše túžby a súkromné boje. Pozornosť je upriamená najmä na samotnú osobnosť Dona Quijota, ktorá však nie je zobrazená prostredníctvom jeho zážitkov z putovania, ako je tomu v pôvodnom diele. B: Osobne veľmi oceňujem, že sa režisér nevydal „klasickou“ cestou a podstata...» pokračovať v čítaní

Rozhodnutie inscenovať Macbetha, jednu z „veľkých“ Shakespearových tragédií, znamená pre režiséra (a dramaturga) chytiť do rúk dvojsečnú zbraň. Vzhľadom na nesmierne množstvo doterajších spracovaní chronicky známeho príbehu o krvavej ceste k moci a rovnako krvavom páde, je ostrie medzi stokrát videným a nanovo nazeraným veľmi tenké. Mohli by sme očakávať, že balansovať na ňom si vyžaduje nemalú skúsenosť, preto sa ambícia študenta Katedry réžie a dramaturgie Tomáša Procházku (hoci na svoj vek nie celkom neskúseného) pripraviť Macbetha ako svoj ročníkový projekt (1. ročník Mgr. štúdia) zdá byť na prvý pohľad dosť odvážna. Rovnakým prívlastkom možno počastovať aj Procházkovu interpretačnú víziu, s ktorou sa odhodlal svoju ambíciu naplniť. Interpretačno-režijný kľúč, ktorý si zvolil, vytvára kontinuitu s jeho doterajšou prácou, hoci v minulosti Procházka realizoval dosť odlišné texty, nie tak chronicky známe a skôr komorne ladené (napr. monodrámy Jeana Cocteaua Ľudský hlas a Krásny...» pokračovať v čítaní

Revízor navštívil divadlo Lab, teda lepšie povedané, eurokomisár navštívil divadlo Lab, alebo to bol súdruh? Nedajte sa zmýliť, reč je stále o divadelnej inscenácii. Gogoľovu najznámejšiu satiru inscenovali s tretím ročníkom herectva Mária Froncová (1.Mgr. katedra réžie a dramaturgie) a Jana Smokoňová (1.Mgr. katedra réžie a dramaturgie). Ako úvod naznačil, režisérka a dramaturgička posunuli interpretáciu Gogoľovho textu najmä do roviny nedávnych, ale i súčasných politických škandálov. Inscenácia je pretkaná mnohými výraznými i menej výraznými narážkami na konkrétnych politikov. Avšak hlavný dôraz, respektíve téza spočíva vo vzťahu našich inštitucionálnych zástupcov, rozumejte politikov, voči Európskej únií. Ďalšou témou je vzťah politickej minulosti a súčasnosti. Slovenské politické špičky sa od rozpadu Sovietskeho zväzu v podstate nezmenili. Teda ich princípy sa nezmenili – nahonobiť si čo najviac pre seba. Zmenila sa iba doba a tak náš...» pokračovať v čítaní