Titus Dramaticus

Titus AndronicusKBTDiana Pavlačková

Hra Williama Shakespeara Titus Andronicus býva označovaná za jednu z jeho najkrvavejších. V skratke, všetci chcú vládnuť a zavraždia každého, kto im stojí v ceste. Študentka a študent tretieho ročníka Katedry bábkarskej tvorby Veronika Trokšiarová a Matej Truban upravili tento text a prispôsobili ho pre bábkovú inscenáciu. Držia sa pôvodnej dejovej linky, ale výrazne zredukovali jednotlivé dialógy, často až na holé vety či iba prosté oslovenia. Nevypovedané zobrazili konaním, čím príbeh zhustili, zdynamizovali a zamerali sa iba na konkrétne témy. 

Tvorivý tím sa koncentroval predovšetkým na vyobrazenie slepej túžby po moci a pomste. V bulletine jasne vymedzujú tento svoj zámer a aktuálnosť hry vidia v jej spôsobe vykreslenia páchania zločinu ako súčasti ľudskej prirodzenosti. Najmä scéna, kde bratia Saturninus a Bassianus obhajujú svoje právo stať sa novým cisárom, sa výrazne prepája so súčasnými predvolebnými dňami. Bratia sa prekrikujú prázdnymi heslami, apelujú na divákov a snažia sa získať ich priazeň. Takýto prístup k aktualizovaniu predlohy je v kontexte celej inscenácie skôr výnimkou. Tvorcovia a tvorkyne sa viac spoľahli na výpoveď samotného príbehu, ktorý sa pokúsili emocionálne zosilniť. Hoci, je aktuálnosť z inscenácie čitateľná, celkovo oplýva prílišnou snahou vyvolať v divákoch pocit obrovskej drámy.

Režisérka sa zamerala najmä na konfliktné situácie. Zredukovaním textu dochádza k sledu rôznych scén bojov, vrážd a spriadania pomsty. Hromadenie silno dramatických situácií a prvkov, ktoré majú vyjadriť extrémnosť danej situácie a vyvolať v človeku pocit zdesenia, v tomto prípade stráca svoj účinok. Režisérka síce zjemňuje danú krvilačnosť poetickými výstupmi (napr. scéna nočného lesa, keď sa po prázdnom javisku iba pokojne prechádza postava jeleňa), no zanikajú pri zvyšku dramatickej expresivity inscenácie.

Ako príklad uvediem scénu znásilnenia Lavínie. Režisérka zvolila zaujímavé scénické riešenie tohto aktu. Oddelila bábku a herečku, pričom „agresori“ sa dotýkajú iba bábky a herečka (Stanislava Megová) je schovaná pod veľkou bielou plachtou. Zvyšok hereckého obsadenia plachtu zdvíha, spúšťa, vlní a formuje okolo herečkinho tela. Trokšiarová vyjadrila desivosť tohto aktu poeticky a zároveň dokázala obsiahnuť nielen fyzické, ale aj vnútorné ubližovanie obeti. Celý obraz ale končí teatrálnym sexuálnym vyvrcholením a táto doslovnosť potápa jej dovtedy krehké vyobrazenie.  

Výstupy sú expresívne najmä po hereckej stránke (výbuchy nenávistného smiechu, plač, krik, veľké gestá), čím napätie negraduje ale sa konštante valí do hľadiska. Pri herectve  dochádza inscenácii ku kombinácii bábkovej a činohernej formy. Pracujú najmä s manekýnmi a maskami, ktoré tu vytvárajú aj metaforickú rovinu skrývania ľudskej podstaty zla. Herci a herečky sú tak v pozícii, že nie je úplne jasné, či si postavu stotožňujeme s bábkou alebo samotnými hercami. Veľakrát sa stáva, že herci a herečky vystupujú viac sami za seba, výraznejšie pracujú s vlastnou mimikou ako vedením bábky.

Medzi postavami vyniká najmä samotný Titus Andronicus, ktorého stvárňuje René Sorád bez akejkoľvek bábky alebo objektu. Sorád celkovo tvorí kontrast oproti neustálemu hluku a hádkam. Jeho vystupovanie je pokojné a oproti vášňami zmietanému okoliu rozvážne. Napriek tomu, dokáže poetickej reči dodať dôraznú dikciu a vyčleniť sa z kolektívu. V priebehu inscenácie prirodzene prechádza umierneného prejavu do stavu šialenstva, používa výraznú gestiku, zrýchli tempo svojej reči a pohybov. 

Zaujímavú interpretáciu zvolili tvorcovia a tvorkyne pri postavách bratov Chirona a Demetria. Oboch stvárňuje Ľuboš Janakeš. Šialene krvilačného a dominantného brata predstavuje maska, ktorú vedie ako maňušku a subtílnejšieho, ustráchanejšieho predstavuje Jakeš sám. Ide nielen o praktické spojenie dvoch postáv, ktoré svojim konaním v diele vystupujú ako skupina, ale aj zaujímavé stvárnenie vnútorného rozkolu človeka. Hercovi sa podarilo prirodzene striedať medzi oboma postavami a vytvoriť obraz istej rozorvanosti duše pri ubližovaní iným. V jeho prípade expresívnosť hereckého prejavu dodávala postavám charakter a osobitú interpretáciu.

Celkovo sa ale inscenačnému tímu podarilo docieliť dramaticky temnú atmosféru najmä vizuálne. Dominuje tlmené svietenie, para a prach. Diváci sedia po stranách štvorcového priestoru, ktorý je naplnený jemným štrkom. Každý krok hercov a herečiek rozvíri oblaky prachu. Kostýmy tmavých farieb majú vojenské prvky, medzi ktorými vyniká postava Lavínie vo vzdušných bielych šatách. Kostým mladého nepoškvrneného dievčaťa tak vizuálne zdôrazňuje aj jej status najväčšej obete. Celkovo v inscenácií časti oblečenia nesú aj metaforický význam ľudského života. Po zavraždení akejkoľvek postavy, vyjadria jej smrť zvlieknutím bundy alebo saka.

Tvorivý tím detailne pracuje s hudobnosťou, ktorá má významné zastúpenie v celej inscenácii. Najmä scény bojov nadobúdajú pohybovými choreografiami až muzikálový charakter. Ten sa úplne nevytráca ani v iných scénach, kde si herci a herečky pohmkávajú rôzne melódie a rytmicky dupú. Režisérka zároveň vytvorila z vedľajších postáv jeden chór, ktorý pohybom a spevmi dodáva inscenácii dynamické tempo.

Napriek prílišnej hyperbolizácii dramatickosti v inscenácii, je vidieť, že Trokšiarová si kreuje osobitý režijný prístup. Vie syntetizovať jednotlivé zložky a vytvoriť vizuálne pôsobivé obrazy. Je možné, že sa emočný apel na divákov zmenší presunom inscenácie zo Štúdia 1 na väčšie javisko Divadla Lab a to pomôže docieliť aj sugestívnejší divácky zážitok.

Diana Pavlačková, 2. Mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com