Aaahr! alebo Koľko „priateľov“ vás odkopne, kým nájdete toho pravého

V. Oravský a K. P. Larsen: Vtákoviny

Ak ste si doteraz mysleli, že hudba Dana Nekonečného (áno, ten Čech v žltom saku, áno, ten opálený, áno, ten vždy rozradostený a pripravený šíriť vo svete eufóriu v rytme samby) je súca akurát tak na pofidérne party, ktoré sa vás snažia presvedčiť, že príchodom na ne sa ocitnete v Karibiku, mýlite sa. Že sa môže stať aj skvelou súčasťou divadelnej inscenácie, dokázal tretí ročník Katedry bábkoherectva pod vedením Silvie Vollmannovej a Nade Uherovej. Áno, aj toto je možné. V inscenácii Vtákoviny, ktorá mala premiéru 19. decembra v divadle Lab.

Hra Vtákoviny (pôvodne Aaahr!) je spoločným dielom Vladimíra Oravského a Kurta Petra Larsena. Bola ocenená prvým miestom na svetovom divadelnom kongrese v Manile usporiadanom ITI/UNESCO (International Playwrights’ Forum of the International Theatre Institute) a ASSITEJ (International Association of Theatre for Children and Young People). Oravský (mimochodom rodák z Rožňavy, žijúci vo Švédsku) s Larsenom rozprávajú jednoduchý príbeh o tom, ako si jeden z mnohých vtákov hľadá priateľa medzi ostatnými operencami, a aké je niekedy zložité nájsť si svoje miesto vo svete.

Do hlavnej úlohy Vtáka, ktorý hľadá svoju spriaznenú dušu, režisérka Naďa Uherová obsadila Igora Švaňu. Jeho búrlivé entrée, kedy sa na chodúľoch, ako na sánkach spustí dolu schodmi popri divákoch a pristane až na javisku, je vtipným a nápaditým, no žiaľ jedným z mála akčných momentov v celej inscenácii. Po prílete Vták nadväzuje kontakt s publikom – svoje repliky adresuje rovno nám a oboznamuje nás so svojím plánom získať si kamarátov. Švaňa svoje slová sprevádza trhanými pohybmi hlavou, ktorými nám pripomína svoj vtáčí pôvod. Po javisku sa pohybuje na chodúľoch, ktoré sú jeho vtáčími krídlami, jeho neoddeliteľnou súčasťou. Výborne sa s nimi zohral, premyslene s nimi pracuje počas celej inscenácie. Samozrejme na chodúľoch nechýba pestrofarebné perie, ktoré tvorí najvýraznejšiu časť jeho kostýmu. Okrem toho je oblečený celý v bielom, aby vyniklo nielen perie, ale aj oranžové ponožky. Pestrofarebnosť kostýmu je výstižná pre Vtákovu povahu. Švaňa je v tejto úlohe vždy optimisticky naladený. Je dobrosrdečný, kvôli čomu sa však v mnohých situáciách stáva naivným – niekedy až iritujúco, za čo však nemôže herec, ale samotný text hry. Snaha zapadnúť a vyhovieť potenciálnym kamarátom ho dovedie až na koniec jeho síl a možností. Hoci je vyčerpaný, nestráca nádej. Švaňa vnáša do Vtákovho prejavu odhodlanie či už prostredníctvom slov, ktorými sám seba povzbudzuje, intonácie, alebo úsmevu, ktorý sa mu málokedy vytratí z pier aj napriek mnohým sklamaniam, ktoré zažil.

Keďže inscenácia bola absolventskou nielen pre hercov, ale rovnako aj pre scénografov Katedry bábkarskej tvorby, všetci operenci okrem hlavnej postavy a jeho budúcej polovičky, boli zobrazení ako bábky. Prvý, na koho Vták narazí na mieste, kde práve pristál, je Sliepka (Alica Bukovčanová a Martina Slobodová; bábka Silvia Balážová). Pristihol ju pri práci – práve vyzobáva červíky zo zeme, aby mala čo jesť. Po chvíľke ignorovania Sliepka na Vtáka otrčí svoj veľký špicatý zobák a nôžky, ktoré predstavujú lesklé červené čižmy so slepačími pazúrikmi. Na obrovskej, trochu strašidelnej hlave má veľké oči, ktoré naňho upiera a dáva mu najavo, že ju iba obťažuje. Sliepka má iba dva záujmy: prácu a šírenie dobrého mena sliepok. Pred miesta neznalým Vtákom vyzdvihuje hlavne to druhé – niekoľkokrát nezabudne podotknúť, že „my sliepky sme populárne.“ Fakt, že populárne sú hlavne u vlkov a líšok ako hlavný chod denného menu, nespomenie, lebo to s najväčšou pravdepodobnosťou ani ona sama nechápe. Sliepka je prototypom hlúpeho a obmedzeného tvora. Spomínané „luxusné“ čižmy vytvárajú paralelu s reálnym svetom, odkazujú na mnohé mladé ženy, ktorých najhlavnejšou prioritou je pekne sa obliecť, všetko ostatné (ako napríklad vedomosti) môže ísť bokom. Hlavu a nohy ovládajú dve herečky, no na presných a prirodzených pohyboch Sliepky vidno zohratú spoluprácu. Nôžky sa prepletajú, prekrižujú, keď Sliepka „pracuje“ pazúrikmi akoby ťukala na stroji. Vtákove farebné pierka sú jej odporné. Ten sa však chce so Sliepkou kamarátiť a je schopný pre to obetovať aj svoju najväčšiu pýchu – farebné perie. Po jednom si ho s bolesťou a ľútosťou vytrháva, no nakoniec sa ukáže, že ani takáto obeť nepriniesla ovocie. Keď sa zvečerí, Sliepka sa uteká skryť do kurína pred líškami a Vtáka bez výčitiek opúšťa. Prvý pokus o spriatelenie nevyšiel. Hlavný hrdina je nútený odletieť na iné miesto a začať v hľadaní kamarátov odznova.

Na jeho ďalšej zastávke sa stretáva s Kačkou. Tá si pláva v močiari (na zobrazenie ktorého bola efektne použitá prízemná para) a priateľsky ho nabáda, aby si zaplával s ňou. Takisto ako Sliepka, aj táto bábka má dominantnú hlavu a dve krídelká – opäť ovládané dvoma herečkami (Oľga Hincová a Andrea Kramárová; bábka Patrícia Jakubová). Veľký žltý zobák a vypleštené modré oči spolu s krídlami, ktoré pri plávaní rozprestiera, sa kĺzavým pohybom roztopašne premávajú po scéne. Kačka je bezstarostný veselý typ, nad ničím tuho nerozmýšľa, práve naopak, je spontánna a pôžitkárska. Popri rozhovore s Vtákom si zrazu spomenie, že je sťahovavý vták a musí odletieť na zimu na juh. Vták tak ostáva opäť sám, ohrdnutý ďalším nádejným priateľom, ktorý je vo svojom pôžitkárstve a ľahkomyseľnosti schopný myslieť iba na seba.

Vták na svojej ceste stretáva aj Orla. Orol – bábka, animovaná troma hercami (Ján Jozéfek, Jozef Štupák, Michal Zeman; bábka Zuzana Oravcová), pôsobí majestátne a tento dojem je posilnený aj tým, že herci stoja na vysokej „skale“, ktorá pred tým tvorila kurín. Opäť tu dominuje veľká hlava, na ktorej má vták nasadené letecké okuliare, zdvihnuté na čele ako to vídať na fotografiách letcov. Jeho ohnutý zobák podčiarkuje prísny pohľad, ktorý vrhá na Vtáka, stojaceho dolu pod skalou. Orlovým jediným záujmom sú lietadlá, presnejšie „vtáky s lesklou hruďou“, ako ich nazýva. Tie si doslova poletujú ponad skalami – dve malé lietadielka naozaj presvištia ponad javisko – nečakaný vtipný moment, ktorý milo prekvapí. Orol sám seba považuje za vládcu vzduchu, najmocnejšieho vtáka, ktorý má moc nad všetkými. Lietadlá ho však neberú na vedomie, a tak väčšinu času hľadí hore na oblohu a popod nos si mrmle nadávky na týchto ignorantov. Jeho nadradenosť znie aj z jeho hlasu, ktorý je zosilnený cez reproduktory – tým sa zdá, akoby prichádzal z veľkej výšky. Koordinácia troch hercov je zvládnutá skvele, Orol sa popri tom, ako hovorí prirodzene pohybuje, rozprestiera krídla s krásnym hnedo-béžovým perím, nahýna sa zo skaly. Aby si Vták udržal tohto priateľa, prinúti sa zjesť „slepačinku“ (menšie vtáky, ktoré konzumujú orly) aj keď z toho takmer omdlieva. Na úplné preukázanie lojality voči Orlovi sa rozhodne postaviť lietadlám, no aj tento pokus je márny. Vták padá dolu zo skál a ďaleko od Orla, ktorý je zaujatý vlastnými problémami.

Po tvrdom dopade Vták akoby precitne a nahnevane si vyčíta svoje doterajšie správanie. Ešte hodnú chvíľu leží na zemi, Švaňa sa pri jednotlivých pohyboch strhne od bolesti, alebo vyčerpane klesne na zem. Vôbec si nevšimne, že za jeho chrbtom naňho pokukuje krásna Vtáčica, pravdepodobne konečne niekto jeho druhu. Vták predsa len stretáva niekoho, komu nie je ľahostajný. Ten niekto dokonca vynakladá snahu na vytvorenie vzťahu. V spoločnom výstupe týchto spriaznených operencov výraznejšie vynikne práca s chodúľmi, vtáky ich používajú na prácu (Vtáčica nimi neohrabane upratuje svoj príbytok), alebo na vyjadrenie emócií (aby Vták dal najavo svoju nebojácnosť, stojí v pozore spolu s chodúľmi). Vtáčica v podaní Natálie Kajzerovej je zo začiatku nervózna, čo sa snaží zakryť sexi postojmi a neskôr, keď chce byť zvodná, volí štylizované „pretŕčanie sa“ pred Vtákom, ktoré jej však nevychádza a pôsobí smiešne. Kajzerová dokázala s jemným nadhľadom zahrať túto spočiatku nesmelú vtáčiu slečnu, ktorá si rovnako ako Vták hľadá spriaznenú dušu.

- Ako inak by sa to mohlo skončiť? Samozrejme, že prichádza predvídateľný happy-end a s ním praská aj veľké sadrové vajce, ktoré celý čas viselo nad scénou. Puká, a za tónov nespútanej samby sa z neho vyliahne čosi pekné, operené, farebné.

V textovej úprave tvorcov (pôvodný preklad Katarína Jánošová) sa operenci vystupujúci v tejto hre od ľudí odlišujú aj svojím jazykom. Okrem samozrejmých citosloviec charakteristických pre toho-ktorého vtáka, sa v texte nachádzajú známe prirovnania, nadávky či frázy pozmenené na „vtáčie pomery“. Počujeme, ako sliepka opovrhujúco nazve Vtáka „ty tlstý neoperenec“, ako Kačka sklamane zvolá „Ó, do žaburinky!“ či ako Orol komentuje Vtákovo správanie „...vzal nohy na krídla!“. Táto tendencia pripomínať divákom, že stále ide o operené tvory, pokračuje aj v režijnej koncepcii. Napríklad, niekoľkokrát na javisku zaznie pieseň „Kdepak ty ptáčku hnízdo máš“ (spieva si ju Sliepka pri práci a Vtáčica pri upratovaní). Tvorcom sa podarilo udržať celú inscenáciu v jednom – vtáčom – duchu. Podriadili mu všetky zložky, od textu až po herectvo, dokonca aj na popremiérovom raute sa podávali krídelká a vaječný likér.

Samotná hra dua Oravský a Larsen je jednoduchou rozprávkou, alegóriou na náš život. Režisérka ozvláštnila prestavby javiska medzi jednotlivými výstupmi scénami, kde herci, tentokrát bez bábok, svojím civilným výzorom pripomínajú, že stále hrajú o nás, že téma presahuje svet zvierat a zasahuje ten náš. Hre však chýba väčší dramatický konflikt, vyhrotenejšie situácie, čo sa premietlo aj do inscenácie. Tá postráda dynamiku a až na niekoľko momentov sa nesie v mierne monotónnej atmosfére. Takisto nás neprekvapí žiadnymi novátorskými prístupmi v rámci  ktorejkoľvek divadelnej zložky, či nečakanou pointou. Otázka znie, prečo si tvorcovia vybrali pre absolventskú inscenáciu, v ktorej by mala zažiariť trojročná práca študentov bábkarskej tvorby, práve tento jednoduchý text, a keď už, prečo nevyužili neobmedzenú škálu možností bábkového divadla na jeho oživenie.

Ani takmer prázdna scéna nedáva divákovi priestor pre pokochanie sa v dlhej chvíli, dáva však vyniknúť bábkam, na ktorých vidno zručnosti a precíznu prácu scénografiek. Takisto sústreďuje pozornosť na herecké výkony a prácu s bábkou, čo je v prípade absolventskej inscenácie Katedry bábkarskej tvorby do istej miery aj žiadúce.

Inscenácia Vtákoviny revolúciu v bábkovom divadle neurobí. No hodnotná je nielen pre svoje kvalitné herecké výkony, ale aj pre dotiahnutú režijno-dramaturgickú koncepciu a jej celistvú javiskovú formu. 

Barbora Forkovičová, TKDU 2. Ročník Bc.

V. Oravský, K. P. Larsen: Vtákoviny

Réžia: Naďa Uherová
Dramaturgia: Silvia Vollmannová
Scéna: Silvia Balážová, Patrícia Jakubová, Zuzana Oravcová
Kostýmy: Silvia Balážová, Patrícia Jakubová, Zuzana Oravcová

Účinkujú: Igor Švaňa, Martina Slobodová, Alica Bukovčanová, Andrea Kramárová, Oľga Hincová, Jozef Štupák, Ján Jozéfek, Michal Zeman, Natália Kajzerová

Premiéra 19.12.2013 v divadle Lab

iniciátor
December - 2016
 
01
02
03 04
05
06
07
08 09 10 11
12 13 14
15
16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31  
Piatok, 02. december 2016
Streda, 07. december 2016
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com