Kvôli pandémii prestali hrať aj španielske divadlá, no aj napriek tejto nemilej situácii, myslia na svojich divákov a zverejnili napríklad inscenáciu Continuidad de los parques. Ak by sme to chceli doslovne preložiť do slovenčiny, bola by to Kontinuita parkov.

Aby som vám bližšie priblížila hru, mohla by som povedať, že je žánrovo veľmi podobná hrám z repertoáru našej Astorky Korzo 90‘.

Ide o komédiu, ktorá sa skladá z ôsmych menších častí. Každá z častí nám prináša obraz reality s prekvapením, absurdnými prvkami alebo nedorozumeniami. Dej sa odohráva v parku. Štyria herci tu hrajú viac ako dvadsať postáv, ktoré sa v parku zrazia, stretnú a to vedie k vtipným a originálnym situáciám.

Hra je z repertoáru Teatro Español. Autorom hry je Jaime Pujol a režisérom inscenácie je Sergio Peris-Mencheta.

Režisérova práca s príchodmi a odchodmi hercov z javiska je veľmi dynamická a efektívna. Pri ich striedaní nemusíme čakať na zmenu kulís, čo by mohlo rušiť plynulý prechod jednotlivých obrazov. Aj práca na postavách je zaujímavá, pretože nejde celkom o charaktery, skôr o typy postáv. Každú postavu jasne definoval, a práve vďaka tomu pôsobili situácie komicky. Postavy sa nikam nevyvíjali a po ich odchode z javiska sa už takmer nevracali.

Scéna mala jeden prvok, ktorý inscenáciu vracal do čias realizmu na javisku. Bol ním umelý trávnik, ktorý bol po celej podlahe javiska, dokonca s takými detailmi, akými sú napríklad vyšliapané miesta pri lavičke. Naturalizmus podporovali aj kríky a lampa, ktorú môžeme bežne vidieť v parkoch. Tento naturalistický tón nabúravalo obrovské plátno cez celú zadnú stenu javiska. Na ňom sa však takisto nachádzala video-projekcia parku. Okrem projekcie sa tam v úvode jednotlivých častí zobrazovali aj ich názvy . Tie bližšie definovali situáciu, ktorá sa mala o malú chvíľu odohrať na javisku. Ak bolo napríklad na plátne napísané zvádzanie, tak skutočne išlo o situácie, ktorých témou bolo práve zvádzanie.

Ústredným miestom diania bola lavička, umiestnená uprostred javiska. V jej okolí a najmä priamo na nej sa odohrával celý dej.

Kostýmy boli rovnako veľmi naturalistické. Pokiaľ bol na scéne bezdomovec, mal na sebe oblečenie, ktoré by sme našli aj na skutočných bezdomovcoch. Tvorcovia sa teda príliš nehrali s náznakovosťou, je ale možné, že ak by nebolo všetko tak skutočné, ani finálny humorný výsledok by nebol taký silný.

Špecifikom inscenácie bola hudba. Tú priamo na mieste vytvárala Marta Solaz pomocou techniky. Solaz pred začiatkom inscenácie poprosila divákov, aby si vypli mobilné telefóny, a skutočne to zabralo, pretože počas inscenácie nezaznel ani jeden tón zo zvonenia. Možno to bola náhoda a šťastie, a možno je priama prosba efektívnejšia, ako zvuk z reproduktoru. Hudba, ktorú Solaz vytvárala, sa používala najmä pri prechodoch obrazmi, čo bola možno trochu škoda, pretože inscenácia je z roku 2014 a u nás som sa doteraz nestretla s podobným prístupom k hudobnej zložke. Mohla tak byť pozdvihnutá aj na vyššiu úroveň, než len vyplnenie ticha pri zmenách obrazov.

Oceňujem prácu hercov, ktorí zvládli nielen rýchle zmeny kostýmov, ale najmä svoje úlohy. Keďže je hra rozdelená na niekoľko príbehov, stávalo sa, že herci museli prechádzať z jednej roly do druhej, doslova v priebehu niekoľkých sekúnd. Práve tento prechod by mohol byť pre menej skúsených hercov problematický, no v tomto prípade divák okamžite začal vnímať hercovu novú úlohu a na starú, pekne povedané, zabudol.

Vec, ktorú som si ale všimla ešte pred zmenami typov postáv, bola artikulácia. Bolo rozumieť každé slovo, a tak aj menej skúsený španielčinár mohol pochopiť, o čo práve ide. Nevedela by som pochváliť zvlášť nijakého herca, pretože každý jeden obsiahol svoje roly a divák sa tak mohol naladiť na nový príbeh. Z množstva komických situácií by som mohla spomenúť napríklad hľadanie nikdy neexistujúceho psa pod vplyvom omamných látok alebo pána, ktorý nasadol do taxíka, pričom taxíkom bola lavička a taxikárom bezdomovec.

Na záver by som inscenáciu zhodnotila ako veľmi dobré spracovanie odľahčenej komédie, ktorá dosiahla svoje ciele najmä vďaka hercom.

Veronika Chovancová 1. bc. KDŠ