Inscenácia Lebensraum Kateřiny Quisovej spracováva otázku, ako sa vie národ postaviť a vyrovnať so svojimi hriechmi minulosti. Fabula hry Israela Horowitza stojí na veľmi prvoplánovom príbehu. Nemecká kancelárka sa rozhodne, že ako „odškodné“ za 2. svetovú vojnu pozve Židov žiť späť do Nemecka. V inscenácii sledujeme životy rôznych ľudí, na ktorých má toto rozhodnutie veľký vplyv. Či je reč o odporcoch, Židoch žijúcich po celom svete, alebo o nemeckých rodinách. Režijno-dramaturgická koncepcia pracuje s kontrastami názorov jednotlivých postáv na jednej alebo druhej strane, ale aj s paralelami medzi fabulou a súčasnými spoločenskými udalosťami. Sú tam badateľné prieniky medzi dramatickou postavou Kancelárky a Angelou Merkelovou, ktorá tiež nesie na chrbte obvinenia, že otvorila dvere pre migrantov. Zároveň aj radikalisti, atentátnici, pripomínajú súčasných islamských teroristov. 

    Režisérka pracuje s fragmentáciou. V prvej polovici sa snaží vykresliť jednotlivé profily a postoje postáv. Zoznamujeme sa s prostredím a osobnosťami, ale už sa rozvíja a črtá dramatický konflikt, ktorý je medzi dvoma skupinami – prijať Židov medzi seba alebo nie? Ísť späť do Nemecka alebo nie? Toto sú základné otázky, ktoré hýbu dejom a konaním postáv.

    Tento texte je pre hercov veľmi náročný. Každý strieda viaceré úlohy a medzi nimi musí dôjsť k rýchlemu strihu. Musia prechádzať z postavy do postavy a pritom sú počas celej doby na javisku a hrajú. A keď práve nestvárňujú dramatickú postavu, tak sú v úlohe rozprávača. Jeden z najlepších hereckých výkonov podal Jakub Janotík. Veľmi presne strieda svoje postavy. Dáva pozor, nech každá má svoje špecifikum nech je rozpoznateľná aj v hereckom prejave. Jeho hlavnou postavou je Sam, mladý Američan, ktorý sa musel prisťahovať do Nemecka, lebo sa tak rozhodol jeho otec. Je to typický teenager, ale vyšperkovaný nádychom outsidera. Okrem toho stvárňoval židovského teroristu, mladého herca. Hral sa s prízvukom, intonáciou, rýchlosťou a štýlom reči. Na druhej strane stojí Annamária Janeková, u ktorej sa jednotlivé postavy zlievajú do postavy Anny. Jediná výnimkou je, keď sa stáva tučným úradníkom, tam ukazuje aj svoju komickú stránku. Ostatné herecké výkony sú vyrovnané. K striedaniu plejády postáv dopomáhajú aj kostýmy. Keď Sandra Ľasoková hrá kancelárku, tak má sako, keď matku jednej z postáv, má zásteru. Takto má každá dramatická postava svoj kus odevu, ktorý sa stáva jej špecifikom a súčasťou, a aj divákom to uľahčuje orientáciu.

    Scénografia inscenácie je veľmi jednoduchá – zopár obúchaných tehál, premietacie plátno a klavír. Potom sa počas predstavenia objavia transparenty, ktoré sa pripevnia na kraj arény. Čo sa týka premietania, je veľmi nevyužité, len na začiatku a na konci predstavenia. To isté sa týka aj s klavíra, ktorý je na javisku, ale využije sa iba raz. Hlavný scénografický prvok je samotné hľadisko vo forme arény. Inscenácia funguje ako zrkadlo súčasnosti. Tým, že divák má bezprostredný kontakt s hercami má tento efekt väčšiu silu. Vďaka tochto typu hľadiska sa aj diváci nevedomo stávajú súčasťou predstavenie. Oni sú nečinná spoločnosť, ktorá toleruje extrémizmus, hrá sa na tolerantného, ale nepprijme inakosť. Viaceré dramatické situácie sú vystavané, že okrem dramatických postáv sú prítomné aj iné postavy, a tí sú aj diváci.

Inscenačný text preložila režisérka a Miroslava Košťálová. Ako som spomínal samotný text umožňuje vytvorenie angažovaného zrkadla do súčasnosti, čo režisérka využila. Pre mňa je to veľmi príjemná inscenácia, ktorá nenásilnými prostriedkami rieši dôležité otázky dnešnej doby.

    Adam Nagy 2. bc KDŠ

Inscenačný tím:

Preklad: Kateřina Quisová (3 Bc. KDR), Miroslava Košťálová (3 Bc. KDŠ)

Dramaturgia a réžia: Kateřina Quisová (3. Bc KDR)

Scénografia: Frederika Brodzianska (3 Bc. KS.), Anna Miklisová (3 Bc. KS)

Obsadenie: Annamária Janeková, Simona Kollárová, Sandra Ľasoková, Dušan Ambróš, Jakub Janotík (3. Bc KH)