Besnota JA Besnota TY Besnota MY

F. M. DostojevskijadaptáciaBesnotaLABTatiana Kubáňová

"Cezo mňa plynú všetky zakázané hlasy. Niekoľkokrát sa tajuplne ozve besnota alebo diabol, ktorý drieme v každom z nás."

Divadlo Lab uviedlo inscenáciu s názvom Besnota v réžii profesionálneho režiséra Doda Gombára. Pri jeho inscenáciách a témach, ktoré spracúva, je zaujímavé pozorovať, ako strašidelne aktuálne sú. Dramaturg Mário Drgoňa spolu s režisérom Gombárom z rozsiahleho emblémového Dostojevského románu s pôvodným názvom Besy vybrali spleť myšlienok i tém, ktoré sa ozývajú naďalej aj v 21. storočí. Už z názvu inscenácie dýcha obraz vírusového a infekčného ochorenia. Choroba, ktorá spôsobuje emočnú labilitu a zmätok. Neomylne vedie k smrti. V inscenácii sa Besy (imaginárna postava) stáva akousi alegóriou, ktorá pripomína diabla.

Ocitáme sa medzi postavami blúdiacimi v politickom i morálnom nihilizme. Ani v románe, ani v inscenácii nie je uvedené, v akom čase a priestore sa príbeh búriacich sa ľudí odohráva. Jednotlivé príbehy postáv sú popreplietané spoločným predmetom záujmu, a preto je niekedy vedľajšia postava v jednej rovine s hlavnou postavou, to je, takpovediac, ,,dostojevčina‘‘. Pre Dostojevského je typické, že napísal príbeh človeka, presne definovaného, ale popri ňom sa paralelne odvíjajú aj príbehy ostatných, vedľajších postáv, ktoré sú hodnotovo a významovo porovnateľné s ústredným príbehom hlavného hrdinu. Môže to znieť trošku mätúco, ale vedie to k takzvanej kolektívnej vine aj v románe, aj v inscenácii.

"Besy je všade: v človeku, vo vzťahoch, v zmysloch…"

Na začiatku je vyobrazený nefungujúci vzťah na strane učiteľa Stepana Trofimoviča (Peter Martinček) s jeho synom Petrom (Michal Spielmann), ktorý sa sťažuje, že naňho nikdy nehľadel a zaujímal sa len o seba a svoju kariéru, a mal aj inú pohnútku, milostnú, s Varvarou Petrovnou (Dominika Richterová), ktorá ho požiadala, aby vyučoval jej syna Nikolaja (Jakub Jablonský). Nikolaj sa stáva problémovým synom, pravdepodobne z toho istého dôvodu ako Peter. Má na svedomí niekoľko vrážd, ktoré ho prenasledujú v podobe výčitiek svedomia a prechádzajú do halucinácií. Počuje hlasy, ktoré mu prikazujú, aby zabíjal. On sa snaží tomu vzpierať, ale je to márne, keďže hlas Besy je silnejší než on. Nikolajov charakter je do istej miery veľmi podobný postave z iného Dostojevského románu – Raskoľnikovovi v Zločine a treste. Sú si podobní vo výbere partnerky. Raskoľnikov sa zaľúbi do Sone, ktorá nie je prototypom krásy, ani príťažlivosti, živí sa ako prostitútka, ale Raskoľnikova priťahuje jej inakosť, bieda a utrpenie, ktoré na nej spočíva. Raskoľnikov je tiež vrahom a prenasledujú ho výčitky svedomia. Ani Nikolaj si nevyberie spomedzi niekoľkých pekných dievčat, ktoré po ňom túžia, medzi nimi aj vychýrená Lizaveta (Kristína Kanátová), ale vyberie si Lebjadkinovú (Natália Fašánková), bláznivú, zotročenú svojím bratom alhoholikom (Michael Vrzala).

Gombár zvolil pre Divadlo Lab koncept, ktorý zachytáva vznik akéhosi radikálneho krúžku/spolku, v ktorom pôsobia študenti a ich profesor. Z prostredia spolku dýcha bezprostrednosť, uletenosť, tvrdosť a rázna bojovnosť. Nefunguje tam kooperácia a postupne sa vylučujú slabí jedinci, napríklad učiteľ Trofimovič, ktorého nahrádza jeho syn Peter. Z Petra sa zo dňa na deň stane osobnosť. Chladný, bezcitný a vypočítavý, ktorý manipuluje svojím okolím a núti ľudí pod sebou, aby zdiskreditovali a zabili jedincov jemu nevyhovujúcich. Jednotlivé scény pripomínajú Munchov Výkrik alebo Boschovu Loď bláznov. Sú plné lascívnosti, erotického nádychu, hriešnosti a výkriku do prázdna.

To, že Besnota je akousi alegóriou diabla, potvrdzuje aj fakt, že na oslave, ktorú organizuje Lembkeová (Sarah Arató), má Stepan Trofimovič prednášku, kde vyberie stať zo Svätého písma (Lk:8, 26-39), v ktorej Ježiš prikazuje, aby nečistý duch prešiel z človeka do čriedy svíň. Následne číta stať o Blahoslavenstvách, kde sú povzbudení tí, ktorí na tomto svete trpia. Mesto z ničoho nič zachváti oheň, čo môže byť metaforickým obrazom skazenosti, s čím pracuje aj Dostojevskij, ktorý tvrdí, že človeka to ťahá ako k prvému k Bohu. Postupne nastáva dážď, ale oni nedokážu žiť s nepríjemným pocitom v sebe, vedie ich to k samovražde. Pritom zisťujú ako veľmi sa boja bolesti, a preto sa nedokážu zabiť. Adaptácia románu je akýmsi dozvukom chaotickej spleti vzťahov, ktoré nefungujú a v ktorých strede je egoistický človek túžiaci po peniazoch, sláve, sile, alkohole, prichádzajúci na to, že to nie je to, čo robí človeka človekom. Dokáže človek odpustiť sebe samému? Dokáže sa poučiť zo svojich chýb?

Myšlienku inscenácie dokonale umocňuje hudba. Priamo počas predstavenia ju vytváral Mário Drgoňa prostredníctvom techniky a hudobných nástrojov. Striedal rôzne žánre podľa vyostrenia dramatických situácií. Hudba bola v zhode s dianím nielen po emocionálnej stránke, ale aj s ohľadom na dané prostredie. Napríklad, keď Nikolaj vyhľadáva biskupa Tichona, zaznieva organová hudba. Keď Alexej Kirilov (Eva Moresová) vyhlási svoju tézu o slobode (,,Sloboda je vtedy, keď je nám ľahostajné či žiť, alebo nežiť.‘‘), zaznieva skladba Freedom.

Ďalšou výraznou zložkou inscenácie je scénografia (Katarína Nedelská). Zo scény sa na mňa preniesla ťažká atmosféra ulice, ktorá bola obohnaná pletivom, pripomínajúcim väzenie, z ktorého sa pravdepodobne nikto nedostane. Uprostred pletiva sa nachádzali ,,vchodové dvere‘‘, na ktorých svietila tabuľka podľa konkrétneho kontextu inscenácie. Kostýmy (Kristína Veselá) boli ladené v prvom dejstve hry do čierno-bielych tónov. Z významovej stránky šablónovito poukazovali na to, že v človeku je to dobré aj zlé. V druhej časti boli postavy už odeté vo farebných kostýmoch, pretože aj nálada sa uvoľnila a bola usporiadaná oslava na počesť pani predsedovej. Po bujarej oslave boli postavy opäť symbolicky oblečené v čierno-bielych kostýmoch, ktoré predikovali vyvrcholenie do fatálneho konca.

Slovenské divadlá sa v posledných rokoch viackrát rozhodli pre dramatizácie Dostojevského románov a iných próz (Mestské divadlo Žilina: Zločin a trest; Slovenské národné divadlo: Krotká; Jókaiho divadlo v Komárne: Idiot, Divadlo Alexandra Duchnoviča: Posadnutí…). V Gombárovej inscenácii v Divadle Lab oceňujem interpretáciu tém, myšlienok, jazyk, ktorý je postavený priamo do prostredia rozoštvanej ulice, scénu navodzujúcu skepsu a hudbu premosťujúcu do emócií postáv.

 

Tatiana Kubáňová, 1. bc KDŠ

 

 

 

iniciátor
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16
17
18
19 20 21 22 23 24 25
26
27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com