Bezcitnosť vs. Láska

Boris VianPena dníAdam Nagy
Foto: Katarína Nedelská
Foto: Katarína Nedelská
Foto: Katarína Nedelská

Román Pena dní je ukážkou mravne skazenej povojnovej spoločnosti. Poukazuje na apatickosť a bezcitnosť, ktorá nedovolí prejaviť skutočné emócie. Tento obraz sa dá dokonale preniesť na súčasnosť a to bola možno inšpirácia inscenátorov.

Borisovi Vianovi život do cesty priviedol vrodenú srdcovú vadu. Mal na výber medzi dlhým, nudným životom vyštudovaného inžiniera alebo búrlivým umeleckým životom. Napriek svojej chorobe do toho, čomu sa rozhodol venovať, išiel na plný plyn. Vian pôsobil skoro vo všetkých umeleckých sférach. Bol jazzovým hudobníkom, textárom, kritikom, novinárom, dramatikom, maliarom, hercom, prekladateľom, scenáristom, ale hlavne spisovateľom.  

Tvoril už počas 2. svetovej vojny, ale jeho zásadné diela vznikli v povojnovom období. K tým patrí aj Pena dní. Napriek svojej silnej výpovedi vzbudí u čitateľa hravosť a dostane ho do emočného kolotoča, v ktorom môže prežiť rôzne pocity. Román sprevádza čitateľa osudom dvoch párov. Hlavnou zápletkou deja je vzťah Colina a Chloé. Stretnú sa na oslave a vznikne medzi nimi láska na prvý pohľad. Ich vzťah je spočiatku harmonický, problémy však nastanú pri návrate zo svadobnej cesty, kedy Chloe začne kašlať. Jej choroba neprestáva, skôr naopak silnie. Lekár jej diagnostikuje, že na pľúcach jej rastie lekno. Choroba naruší ich harmóniu a bezstarostný život. Colin začne pracovať, aby zarobil na drahú liečbu jeho manželky. Nakoniec ju choroba zmôže.

V diele je prítomná silná kritika spoločnosti, ktorá je proti filozofii lásky dvoch duší a tvrdí, že životu dáva zmysel iba práca bez radosti a šťastia. Ale napriek vážnym témam Vian využíva aj humor, vytvára napríklad karikatúrnu postavu, alúziu na Jeana-Paula Sartra pod menom Jean-Sol Partre. Jeho fanúšikovia, medzi ktorých patrí jedna z postáv románu, Colinov priateľ Chick, fanaticky nasledujú jeho filozofiu a spravili si z neho vlastného Boha.

Desivá súčasnosť!

Dramaturgička Renáta Jurčová román zdramatizovala. Držala sa toho, čo ponúka už Vian ako autor. Z predlohy prebrala a prepracovala pôvodné dialógy, opisné časti vložila do replík rozprávača.

Režisér Maximilián Sobek v inscenácii Peny dní rozoberá na prvý pohľad banálne témy, ktorými sa každý z nás zaoberá každodenne. Je to láska, smrť, fanatizmus a kritika spoločnosti. Spomenutých nosné témy sú kritika spoločnosti a fanatizmus. Tieto témy podporujú samotné postavy hry. Jedna z hlavných postáv Chick je fanatik a on je nosný prvok tejto témy. A kritika spoločnosti sa objavuje vo vzťahu ľudí ku Colinovi a Chloe.

Ako Vian, podobne aj režisér poukazuje vo svojej inscenácii na obe strany mince, dve formy lásky. Oproti sebe stavia harmonický vzťah Colina a Chloe a nefunkčný, jednosmerný vzťah Chicka a Alise. Do tohto vzťahu energiu vkladá iba Alise. Režisér nás tu konfrontuje aj so súčasným problémom vzťahov. Aj v našom okolí vidíme egoizmus a neschopnosť si vypočuť názory, pocity iných. Myslíme si, že celý svet sa točí okolo nás.

Súčasťou inscenácie je aj téma závislosti, v tomto prípade fanatického zbožňovania autora. Chick nie je schopný si vytvárať skutočné vzťahy, lebo on žije iba pre Jean-Sol Partra. Zahodí všetko iba kvôli tomu, aby mal jeho knihy a pozostalosti. V Chickovi vidíme človeka  súčasnosti. On sa vzdá lásky, priateľstva a svojej osobnosti. Zomrie iba pre to, lebo neplatil dane a za to ho zbijú na smrť. Je to krutý obraz spoločnosti, lebo závislosť robí z ľudí neschopných lásky, obetujú pre ňu svoju existenciu a osobnosť.

Kritika spoločnosti je tiež súčasťou dramaturgicko-režijnej koncepcie. Celú spoločnosť reprezentovali viaceré postavy, ktoré hrali dve herečky (Katarína Macková, Viktória Petrášová). V nich vidíme bezcitnosť, apatickosť a nezáujem o ostatných v našom okolí. Najlepším príkladom sú postavy kníhkupca a starožitníka. Oni Chickovi dohadzujú falošné knihy a artefakty, ktoré vraj patrili do osobného vlastníctva Partra. On kvôli nim príde o všetko, lebo mu klamú a okrádajú ho, aby zbohatli. Inscenátori poukázali aj na to, že vojna podporuje iba hospodársky rast výrobcov zbraní, hoci sa jedna skončila, už sa pripravujú na novú. Obyčajný človek, ktorý túži po porozumení, je im ukradnutý. Najkrutejšie postavy sú pohrebníci. Bez peňazí nespravia slušný pohreb pre Chloe. Aj pri poslednej rozlúčke záleží na tom, kto má koľko peňazí. Bez akejkoľvek empatie sa vysmievajú Colinovi a jeho lásku hodia iba tak nedôstojne do diery.

Mužské postavy v čele

Režisér do jednotlivých postáv obsadil hercov, ktorí prejavili svoje kvality už vo viacerých predošlých inscenáciách tohto ročníka, ale v tejto režijnej koncepcii sa nie všetkým podarilo presadiť a prejaviť svoj talent.  Jediná výrazná postava v inscenácii bol Nicolas (Michal Kinik). Na rozdiel od predlohy tu vystupuje nielen ako kuchár a priateľ Colina, ale zároveň aj ako rozprávač. Jeho úlohou bola prepájať dva paralelne sa odvíjajúce osudy Colina a Chloe a Chicka a Alise. Zároveň však jeho rola potláča do úzadia všetky ostatné postavy. Ako rozprávač príliš často  vstupuje do deja svojimi replikami a narúša už pomaly sa rozbiehajúcu hereckú akciu. Ostatní herci preto nemajú dostatočný priestor pre svoje herecké kreácie, čo je jeden z problematických aspektov režijnej koncepcie.

Matej Babej ako Colin stál pred výzvou obsiahnuť zložitosť postavy. Babej veľmi dobre zvládol psychológiu Colina. Presne vedel, odkiaľ kam jeho charakter smeruje. Na začiatku hry predviedol rozpačitého bohatého mládenca, ktorý túži po láske a na konci už životom utrápeného vdovca. Prešiel všetkými emóciami až k úplnej bezradnosti.

Ďalšou dôležitou charakterovou postavou v Pene dní je Chick (Alexander Vais). Mladík, ktorý žije vo vlastnom svete a je fanatický zberateľ. Vaisov výkon bol svetlým bodom inscenácie. Ani na chvíľu neopustil pevný rámec svojho charakteru, Chickov fanatizmus sa prejavuje v jeho mimike i v konaní. Na oslavu k Isis ide s Alise, ale aj tam stále číta Partra bez záujmu o svoju partnerku.

Herečky reprezentujúce trojicu ženských postáv – Alise (Monika Šagátová), Chloe (Karin Adzimová) a Isis (Petra Gavláková) sú nepochybne talentované, len škoda, že svoj talent nevedeli ukázať počas inscenácie. Hlavný dôraz sa kládol na mužské charaktery a vedľa nich sa ženské postavy stali okrajovými a nevýraznými.

Katarína Macková a Viktória Petrášová hrali viaceré mužské postavy. Spomedzi ženských hereckých výkonov tie ich mali šancu vyniknúť. Ich prehnane afektovaný herecký prejav bol zrkadlom spoločnosti. Pri každej postave, ktorú stvárnili, sa vždy zamerali na akcentovanie inej negatívnej ľudskej vlastnosti, vďaka čomu môžeme o nich hovoriť ako o modelových postavách-typoch, ktoré reprezentujú nás všetkých.

Herci pri vytváraní situácií využívali aj akrobatické prvky a prvky pohybového divadla. Vydarená situácia bola napríklad tá, keď sa kníhkupec nalepil na Chicka ako kliešť a nepustil ho, kým si niečo uňho nekúpil. Inscenácia bola aj dosť eroticky ladená, čo primárne neprekážalo ako znak prejavov lásky, ale v istých momentoch sa zdala erotika nadužívaná a samoúčelná. Možno režisér chcel poukázať na to, že v súčasnosti je dôležitejšia telesná láska, ale napríklad v obraze keď Isis, Alise a Chick sú na prednáške Partra, Alise a Isis sa na seba lepia bezdôvodne, iba tak z nudy.

Znaky, obrazy a zvuky

Scéna Kataríny Nedelskej (realizovaná Martinom Puškárom) bola už na prvý pohľad pôsobivá. Priestor tvorili biele plachty, zakryté drevené konštrukcie, papierové kvety a klavír s fľašami s farebnou tekutinou. Papierové kvety prinášai silný vizuálny efekt, ktorý dotvárali kostýmy Kristíny Veselej, tiež s kvetinovým vzorom. Popri ich pôvodnom význame preberali aj úlohu iných rekvizít. Používali sa ako jedlo, darček, Partrovo oblečenie, zbrane a lieky, a možno oceniť aj ich ekologickosť.

Svetelné riešenia Martina Puškára veľmi dobre dotvárali priestor a podporovali dejové línie. Farba scény naznačovala zmenu priestoru – biela bola vyhradená pre klzisko a využitá cestou na svadobnú cestu, taktiež značila počiatočnú dobrú finančnú situáciu Colina. Ako sa dej posúval dopredu, scéna bola tmavšia, pochmúrnejšia. Divák sa cítil nepríjemne, pôsobilo to naňho desivo a predpokladal príchod tragédie.

Súčasťou scény boli plachty, zavesené okolo celého priestoru. Je to na prvý pohľad nezaujímavý prvok, ktorý mal však tiež viacero použití. Plachty slúžili ako stôl, paplón, deka, auto a na rande sa pomocou nich vytváral vietor. Keď sa strhla prvá plachta, scéna trocha stmavla, čo naznačilo, že Colin je o niečo chudobnejší a stráca svoj dokonalý, prepychový život. Plachty zakrývali čierne steny. Čím viac plachiet sa strhlo, tým viac na scéne začala prevládať čierna, vďaka ktorej priestor pôsobil menšie a zúžene, akoby celý svet spadol na hlavu hlavnej postavy. Tento princíp sa však po niekoľkých opakovaniach stal predvídateľným,čomu napomohla aj čierna farba kostýmov. Divák presne vedel, že strhnutím poslednej plachty príde posledná rana od života a nastane koniec. Divák je schopný pochopiť zámer aj použitím jedného náznaku a tak sa aj text, ktorý na to poukazuje sa stane zbytočným.

Plachty boli využité aj na projekciu, ktorou sa zobrazovali na scéne postavy, ktoré fyzicky nie sú prítomné. Týmto spôsobom sa zjavil Jean-Sol Partre, Ježiš, farár a svadobčania. Niektoré, napríklad práve svadobčania, sa zdali zbytočné, lebo iba ilustrovali situáciu a neponúkali nijakú jej nadstavbu.

Niektoré priestory dotvárali aj zvukové efekty spolu so svetlami, napríklad v obraze oslavy. Po zvukovej stránke je inscenácia zvládnutá, až na zvuk srdca, ktorý bol pre mňa nejasný. Nemal žiadne opodstatnenie v deji. Potom sme si to vysvetľovali, že to môže byť zvuk lekna v pľúcach ako pulzuje, ale keďže tento zvuk nemal jasný význam, pôsobil rušivo.

Napriek spomenutým výhradám predstavenie má silu. Vplýva na diváka, emočne ho rozdrví a spadne až na dno svojich citov, lebo divák vo svojom živote môže byť vo situácií ako boli Colin a Chloe. Cítia empatiu voči postavám a cítia k nim ľútosť, lebo aj oni sa môžu dostať do podobnej situácie a uvedomia si, že aj k nim bude svet chladný. Práve preto táto inscenácie pohne divákom.

Adam Nagy, 1. bc KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 17 18 19
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com