Biele košele plné krutosti

SKD MartinVojna nemá ženskú tvárDivadelná Nitra 2017Miroslava Košťálová

Tohtoročným mottom festivalu Divadelná Nitra sa stali #fundamentals. Širokospektrálny pojem umožnil každému z divákov, aby prostredníctvom inscenácií našiel kľúčové slová súčasných, ale aj zabudnutých hodnôt. Po zhliadnutí jednej z inscenácií v hlavnom festivalovom programe mi v hlave zasvietil červený výkričník so slovami láska, bolesť, spomienka, život. V hlave sa mi začali vynárať jednotlivé obrazy.

Na javisko vchádza muž v čiernom obleku. Zvuk, ktorý vydávajú jeho lakovky signalizuje

očakávanie. O chvíľu uvádza na scénu sedem žien, zapne mikrofón na stojane a diabolsky sa zasmeje. Príde nečakane, prejde rýchlo, no jeho úloha nie je bezvýznamná. Práve zapnutím mikrofónu a rýchlym odchodom zo scény vytvára miesto pre sedem žien. Sedem, na prvý pohľad úplne obyčajných žien. Avšak to, čo sa na prvý pohľad javí ako obyčajné, sa v priebehu inscenácie mení na čoraz neuveriteľnejšie. Je to spôsobené prítomnosťou žien na bojovom fronte. Žena? A so samopalom? V mužskom oblečení? Lenže oblečenie zďaleka nie je to jediné, čo pripomína surovosť mužského sveta, a s čím sa musia príslušníčky opačného pohlavia vyrovnať.

Slovenské komorné divadlo v Martine sa na 26. ročníku festivalu Divadelná Nitra predstavilo s dramatizáciou dokumentárneho románu Svetlany Alexijevič – Vojna nemá ženskú tvár. Súbor martinských herečiek v zložení Jana Oľhová, Jana Kovalčiková, Eva Gašparová, Ľubomíra Krkošková, Nadežda Vladařová, Lucia Jašková a Zuzana Rohoňová sprostredkúvajú výpovede vojačiek Veľkej vlasteneckej vojny, pričom v ich prehovoroch cítiť silné vnútorné nasadenie. Jedna z nich má dlhé, svetlohnedé vlasy a biele šaty. Vôkol nej sa vznáša obláčik mladosti. Nevinnosť. Ďalšia má krátke strapaté vlasy, čiernu čiapku, kožené nohavice a výrazný rečový prejav. Hoci sú na prvý pohľad odlišné, spája ich to jediné, čo ostalo. Spomienky. Slzy. Bolesť. Ženy, ktoré boli počas vojny nútené opustiť domovy, sny a svoju ženskosť. Niektoré z nich vstúpili do vojny ako dievčatká, nemali už čas na to, aby sa stali ženami.

To, čo bolo dlhé roky zamlčiavané a čo teraz pred očami divákov ožívalo, umocňovala aj samotná scéna. Minimalistická scénografia (stoličky, gauče, umývadlo) len umocňuje výpovede žien, ktoré sa spovedajú z krviprelievania, streľby, ale, paradoxne, aj z niekoľkých romantických zážitkov. Telocvičňa ako výrazne mužský priestor predstavuje protipól oproti krehkým ženským stvoreniam. Farebne rozlíšené stoličky symbolizujú nielen zážitky každej jednej zo žien, ale aj akúsi talkshow, v ktorej rozprávajú o tom, čo prežili na vojnovom fronte.

Priestor telocvične dopĺňajú aj dvaja herci – Daniel Žulčák a Ján Kožuch. Žulčák stvárňuje rôzne podoby mladých vojakov – od tých najkrutejších, ktorí neváhajú vziať na vodidlo jednu zo žien a povláčiť ju po zemi, až po tých nežných, ktorí v zákopoch túžia po kúsku lásky. Žulčák predvádza svoj herecký naturel – okrem toho, že pôsobivo pracuje s hlasovým fondom (krik na fronte sa strieda s bolestným šepkaním), tak s ľahkosťou prenáša (na prvý pohľad) ťažkú drevenú konštrukciu, skáče po farebných stoličkách a bežeckým tempom odhŕňa oponu. Vytvára tak obraz silného a rýchleho vojaka, ktorému občas robí dobre pohľad do zrkadla (scéna, v ktorej si češe vlasy). Ján Kožuch vystupuje tiež vo viacerých mužských úlohách: na jednej strane ako prísny veliteľ, pre ktorého sú zákony najsvätejšie, na druhej strane ako muž, ktorý cíti bolesť a neprávosť pri pohľade na ženské vojačky.

Láska, bolesť, spomienka, život. To sú hodnoty, ktoré sa mi vybavia pri martinskej inscenácii Vojna nemá ženskú tvár. Keď zatvorím oči, vidím množstvo bielych košieľ, ktoré herečky vyhadzujú do vzduchu. V tých košeliach sa museli vojačky naučiť mieriť na nepriateľa, schovávať sa v zákopoch a dýchať pušný prach. Biela farba až príliš často striedala červenú. Košele obalené spomienkami na minulosť síce letia, no aktuálna spoločenská situácia (vraždy, útoky, bombardovanie) ich sťahuje čoraz nižšie, na zem.

Miroslava Košťálová

1. ročník divadelných štúdií

iniciátor
November - 2019
  01 02 03
04 05 06 07 08 09
10
11 12 13 14 15 16 17
18 19
20
21
22 23 24
25 26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com